Pred štyridsiatimi rokmi Československo získalo titul majstra Európy v Belehrade. Bol to jeden z najväčších úspechov nášho futbalu, ktorý symbolizuje geniálna penalta Antonína Panenku. Ten vtedy „vršovickým dloubákom“ zosmiešnil nemeckého brankára Seppa Maiera. Treba však pripomenúť, že vo víťaznom mužstve pôsobila väčšina Slovákov, čo vyplývalo z dominancie slovenských klubov (Slovan Bratislava a Spartak Trnava) v československej lige. Slovenský futbal neskôr ustúpil do úzadia, nedarilo sa nám ani po rozpade Československa, no až teraz, pred majstrovstvami Európy vo Francúzsku, ktoré sa začínajú 10. júna, môžeme konštatovať, že slovenská reprezentácia je na tom lepšie ako česká.
slovenská väčšina
Medzi pamätníkov zlatých rokov nášho futbalu spred štyroch desaťročí patrí aj súčasný tréner slovenskej reprezentácie Ján Kozák. Bývalý skvelý záložník prišiel do reprezentácie až po Belehrade, no o štyri roky neskôr sa tešil z tretieho miesta na ME v Taliansku, kde Čechoslováci v boji o tretie miesto nakoniec porazili domáce mužstvo. „Boli to príjemné pocity, ale keďže v sedemdesiatom šiestom chlapci získali titul majstrov Európy, vo verejnosti bol tento úspech vnímaný ako ústup z pozícií. Aj my hráči sme to tak vnímali,“ spomína Ján Kozák. Keď ho povolali do reprezentácie, stále v nej prevládali Slováci, no tí sa začali postupne vytrácať. „Niečo sme asi robili doma zle, pretože v roku 1985, keď som končil reprezentačnú kariéru, boli tam len dvaja Slováci. Ja a Jano Kocian. Ostatní boli Česi.“
Odlev Slovákov vyplýval z toho, že od druhej polovice sedemdesiatych rokov vo federálnej lige už jasne dominovali české kluby ako Baník Ostrava, Dukla Praha, Bohemians Praha a nakoniec železná Sparta Praha. Ústup slovenských reprezentantov vyplýval aj z toho, že Slovan vtedy spadol do druhej ligy.
Na majstrovstvá sveta v Taliansku 1990 šiel síce vyrovnaný počet hráčov z oboch strán Moravy, no v základnej zostave hrali len traja Slováci – Chovanec, Moravčík a Kocian. Griga, Weiss, M. Luhový, Bielik a Kinier sedeli len na lavičke a naskakovali do zápasov.
Situácia sa príliš nezlepšila ani po legendárnom prvenstve Slovana v sezóne 1991/92 vo federálnej lige na čele s fenomenálnym Petrom Dubovským. Po rozpade Československa dohrávali obe krajiny spoločnú kvalifikáciu pod menom RČS (Reprezentácia Česka a Slovenska). V poslednom zápase s Belgickom v Bruseli o postup na majstrovstvá sveta do USA mohol rozhodnúť striedajúci slovenský útočník Jaroslav Timko, ale minul bránu. „Čudný“ tím, hrajúci pod hlavičkou krajiny, ktorá už neexistovala, do Ameriky necestoval. V základnej zostave bol zo Slovákov len Moravčík a Dubovský. Okrem Timka na lavičke sedel ešte Molnár s Kinderom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.