Je to aj Blairova zásluha, že spor o ekonomickú politiku medzi pravicou a ľavicou dnes zaniká – konečne je jasné, že čím viac štát podniká (či už s majoritným podielom, ochranárstvom alebo štátnymi zákazkami), tým menšia efektivita a viacej korupcie.
Blair sa pokúšal, hoci s malým úspechom, vniesť súkromné podnikateľské prvky aj do školstva a zdravotníctva – a to sú stále ešte posvätné kravy štátneho revíru. Nepripravil tak vlastne cestu budúcnosti, keď sa obidve de facto sociálne liberálne strany (pravá aj ľavá) o toto hádať prestanú a až sa prestanú hádať aj o nové sociálno, pôjde o zásadnejší spor medzi konzervatívcami a liberálmi? Veď v čase morálneho marazmu a relatívnej prosperity by sa politika predsa len mala týkať iných hodnôt než tých úboho materiálnych. Každý zákon má, či chce, alebo nechce, nielen autoritu obušku, ale aj autoritu morálnu, autoritu akýchsi hodnôt.
Bolo takou veľkou Blairovou chybou, že takmer zdvojnásobil zvýšenie výdajov na školstvo a zdravotníctvo, keďže na to financie mal, a to napriek tomu, že viac peňazí neprinieslo veľké zlepšenie, ako mu mnohí vytýkajú? Z účtovníckeho hľadiska isto. Vzhľadom na to, že sú štátne podniky v podstate nereformovateľné, ide však o neopodstatnenú výčitku. Teraz Angličania prinajmenšom vedia, aký je limit štátnej materiálnej intervencie. Zápal a obetavé nadšenie pre také povolania, ako je učiteľ a zdravotník, sa peniazmi nevytvorí, preto bývajú tak často zneužité finančným podhodnotením, hoci o nich platí: soľ nad zlato.
Vynikajúci rétor Blair predbehol svoju dobu – ukázal, že politika je arénou rétoriky. Činorodosť politikov a úradníkov je priam desivá a rétorika je prostriedkom, ako nastoliť morálne a hodnotové meradlá napriek tomu, že ani štát veľa nezmôže.
Kazateľ Blair: vzdelanie, vzdelanie, vzdelanie! Lenže ako nastoliť autoritu rodičov, autoritu starších a učiteľov, bez ktorej sa vychovávať ani učiť nedá? Ako zvýšiť disciplínu zhýčkaných a bezuzdných detí v dnešnom ultraliberálnom prostredí? A ako presvedčiť mládež, aby neštudovala politológiu, ale naopak – ako ju zapáliť pre exaktné vedy a technické odbory, v ktorých Európa začína stagnovať? (Blairov apel zo Štrasburgu). Také výzvy vyznievajú naprázdno, upozorňujú však aspoň na problém.
Po fiasku v Iraku preniesol bojovník Blair svoju rétoriku na medzinárodné pole a s novou vervou nastolil globálne témy ako politický problém: tolerancia a vzájomné pochopenie medzi islamom a kresťanstvom, globálne otepľovanie, globálna pomoc Afrike. Globálna rétorika znie dvojnásobne falošne a napriek tomu: nemáme niekedy aspoň vágny pocit, že navzdory vedomiu, že sú globálne problémy neriešiteľné, je dobré o nich vedieť? Každý môže predsa začať od seba a niečo málo ušetriť! (V Anglicku sa v poslednom čase prestali predávať tzv. mestské džípy.) Je Blair naozaj tragickou postavou liberálneho socialistu s dušou konzervatívca, ktorý neprekonal svoj tieň a nič nedokázal v dnešnej zmätenej dobe, ktorá neuznáva tradíciu ani normatívne nároky spoločnosti? Neukázal nám aspoň, že politika je predovšetkým diskusiou o hodnotách, a nie o bezbrehej činorodosti vlády? V dnešnom svete, kde reformy stíhajú reformy, by sme sa možno mali zastaviť a povedať: dosť. Spoločnosť už dávno netrpí nedostatkom peňazí, trpí nedostatkom cností.
.alexander Tomský
Autor je český publicista a vydavateľ, žil dlhší čas
vo Veľkej Británii.
Blair sa pokúšal, hoci s malým úspechom, vniesť súkromné podnikateľské prvky aj do školstva a zdravotníctva – a to sú stále ešte posvätné kravy štátneho revíru. Nepripravil tak vlastne cestu budúcnosti, keď sa obidve de facto sociálne liberálne strany (pravá aj ľavá) o toto hádať prestanú a až sa prestanú hádať aj o nové sociálno, pôjde o zásadnejší spor medzi konzervatívcami a liberálmi? Veď v čase morálneho marazmu a relatívnej prosperity by sa politika predsa len mala týkať iných hodnôt než tých úboho materiálnych. Každý zákon má, či chce, alebo nechce, nielen autoritu obušku, ale aj autoritu morálnu, autoritu akýchsi hodnôt.
Bolo takou veľkou Blairovou chybou, že takmer zdvojnásobil zvýšenie výdajov na školstvo a zdravotníctvo, keďže na to financie mal, a to napriek tomu, že viac peňazí neprinieslo veľké zlepšenie, ako mu mnohí vytýkajú? Z účtovníckeho hľadiska isto. Vzhľadom na to, že sú štátne podniky v podstate nereformovateľné, ide však o neopodstatnenú výčitku. Teraz Angličania prinajmenšom vedia, aký je limit štátnej materiálnej intervencie. Zápal a obetavé nadšenie pre také povolania, ako je učiteľ a zdravotník, sa peniazmi nevytvorí, preto bývajú tak často zneužité finančným podhodnotením, hoci o nich platí: soľ nad zlato.
Vynikajúci rétor Blair predbehol svoju dobu – ukázal, že politika je arénou rétoriky. Činorodosť politikov a úradníkov je priam desivá a rétorika je prostriedkom, ako nastoliť morálne a hodnotové meradlá napriek tomu, že ani štát veľa nezmôže.
Kazateľ Blair: vzdelanie, vzdelanie, vzdelanie! Lenže ako nastoliť autoritu rodičov, autoritu starších a učiteľov, bez ktorej sa vychovávať ani učiť nedá? Ako zvýšiť disciplínu zhýčkaných a bezuzdných detí v dnešnom ultraliberálnom prostredí? A ako presvedčiť mládež, aby neštudovala politológiu, ale naopak – ako ju zapáliť pre exaktné vedy a technické odbory, v ktorých Európa začína stagnovať? (Blairov apel zo Štrasburgu). Také výzvy vyznievajú naprázdno, upozorňujú však aspoň na problém.
Po fiasku v Iraku preniesol bojovník Blair svoju rétoriku na medzinárodné pole a s novou vervou nastolil globálne témy ako politický problém: tolerancia a vzájomné pochopenie medzi islamom a kresťanstvom, globálne otepľovanie, globálna pomoc Afrike. Globálna rétorika znie dvojnásobne falošne a napriek tomu: nemáme niekedy aspoň vágny pocit, že navzdory vedomiu, že sú globálne problémy neriešiteľné, je dobré o nich vedieť? Každý môže predsa začať od seba a niečo málo ušetriť! (V Anglicku sa v poslednom čase prestali predávať tzv. mestské džípy.) Je Blair naozaj tragickou postavou liberálneho socialistu s dušou konzervatívca, ktorý neprekonal svoj tieň a nič nedokázal v dnešnej zmätenej dobe, ktorá neuznáva tradíciu ani normatívne nároky spoločnosti? Neukázal nám aspoň, že politika je predovšetkým diskusiou o hodnotách, a nie o bezbrehej činorodosti vlády? V dnešnom svete, kde reformy stíhajú reformy, by sme sa možno mali zastaviť a povedať: dosť. Spoločnosť už dávno netrpí nedostatkom peňazí, trpí nedostatkom cností.
.alexander Tomský
Autor je český publicista a vydavateľ, žil dlhší čas
vo Veľkej Británii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.