Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Globálna celebrita

.časopis .téma

Živá tvár plná emócií, vždy pripravená na úsmev aj na slzy dojatia. Diana bola možno princeznou ľudu – ale ľudovým premiérom bol ten, kto jej ten titul udelil.

Živá tvár plná emócií, vždy pripravená na úsmev aj na slzy dojatia. Diana bola možno princeznou ľudu – ale ľudovým premiérom bol ten, kto jej ten titul udelil.

Zlomyseľníci tvrdia, že keď Tony Blair do politiky vstupoval, bolo mu v zásade jedno, za ktorú stranu bude raz premiérom – len keď sa ním stane. Ako všetky klebety, aj táto sa ťažko overuje. Čosi by však predsa len svedčilo v jej prospech: nadšenie, s akým sa Blair vrhol pred oči verejnosti. A inštinkt, s akým sa ochotne predložil médiám. Tony Blair ako bulvárna celebrita? To by bolo zjednodušovanie. Faktom však zostáva, že za jeho pôsobenia na Downing Street to tak často vyzeralo. To, ako britský premiér kombinoval emócie s pragmatizmom, by sa mohlo nazvať jeho jedinečnou treťou cestou medzi dvoma mantinelmi.

.dojatý a dojímajúci
Rok 1997. Rok, v ktorom sa Tony Blair stal premiérom. Británia oplakáva smrť princeznej Diany z Walesu a postava ženy, ktorú do podoby hrdinky vymodelovali médiá a napokon ju pomohli zničiť, sa týči nad ostrovmi v nadživotnej veľkosti. Buckinghamský palác rozpačito mlčí. Hovorcom ľudového žiaľu sa stáva Tony Blair: „Dnes mám rovnaké pocity ako každý v tejto krajine – som zdrvený... Sme dnes národom, ktorý zasiahol šok a veľmi bolestný žiaľ.“ Potom povie čosi, čo sa odvtedy s Dianou spája tak nerozlučne ako jej ostýchavý úsmev z fotografií: „Bola princeznou ľudu a tou aj naveky zostane v našich srdciach a spomienkach.“
Rok 1999. V Kosove sa schyľuje k medzinárodnému vojenskému zásahu. Pred kamerami sa svojim Britom prihovára ich premiér. Presviedča ich o správnosti humanitárnej intervencie – a ak sa diváci nemýlia, má v očiach slzy dojatia. Opisuje dianie v Kosove a dodáva: „... nehovoríme tu o nejakom vzdialenom málo známom mieste. Hovoríme tu o samom prahu Európskej únie, o dianí na našom vlastnom dvore“. Uzatvára plamennou výzvou: „Nesmieme dovoliť, aby boli európske hodnoty v jednej časti Európy znesväcované, kým my si pohodlne žijeme v našom západnom kúte kontinentu.“
Rok 2003. Tony Blair oznamuje v Dolnej snemovni britského parlamentu, že Veľká Británia sa pridáva k vojenskému zásahu v Iraku. „Odstránenie Saddáma bude pre Iračanov požehnaním... Dúfam, že Iračania toto posolstvo počujú. Sme s vami. Naším nepriateľom nie ste vy, ale váš barbarský vládca.“ Ale zaznie aj posolstvo pre Britov: „Británia sa nikdy neukrývala kdesi v pozadí. Ale aj keby sme to dnes urobili, nič by nám to nepomohlo.“
To sú len tri príklady za všetky situácie, v ktorých Tony Blair preukázal, že v politike je často dobrou možnosťou miešať apel na city s pragmatickými cieľmi, ale aj s idealizmom. Práve vďaka tomuto prístupu sa ocitol v pozícii premiéra.
.very, very cool
Podarilo sa mu obratne naskočiť na vlak „cool Britannie“, teda všeobecného pocitu, ktorý sa koncom deväťdesiatych rokov stal hnacím motorom novej britskej hrdosti. Pocitu, že Británia novej doby je Britániou, na ktorú môže byť Brit hrdý. Najdôležitejšie však bolo, že táto nová hrdosť bola „cool“. Nebola vecou vyholených primitívov či staromilcov. Naopak: britskosťou ako svojou zástavou sa mohli hrdo oháňať trendoví mladí, návštevníci klubov, milovníci tanečnej hudby, ekologickí nadšenci, „držitelia rána“, ktorí by najradšej zmenili celý svet na svoj obraz, fanúšikovia britpopu. A k nim sa pokojne mohli pridať aj poslucháči napríklad takého Eltona Johna (nespieval práve on I Was Made In England?).
Tony Blair objal „cool Britanniu“ a ona objala jeho. Downing Street získalo šmrnc. Hviezdy šoubiznisu si s Blairom ochotne podávali ruky a nepripadali si pri tom ako prisluhovači establishmentu. Toto bol totiž ľudový premiér – ale jeho ľudovosť nezaváňala stodolou. Voňal novotou a odrazu bola aj politika novým, lákavým, akoby nikdy neskorumpovaným územím. Vďaka politike sa dá predsa meniť svet k lepšiemu... nech si už to „lepšie“ predstavuje každý, ako chce.
Blairovu prezentáciu v médiách dostal na starosť Alastair Campbell a jeho funkcia dostala meno „oficiálny hovorca premiéra“. Nešlo o malý krok. Dovtedy britskí premiéri „oficiálneho hovorcu“ nemali, stačil im „tlačový tajomník“. Dnes sú tieto dve funkcie oddelené. Alastair Campbell, presne v duchu „cool Britannie“, mal za sebou nielen prax politického dopisovateľa pre Daily Mirror, ale aj mierne kontroverzné žurnalistické začiatky v pornografickom časopise Forum, kde – údajne – spracúval aj svoje vlastné erotické dobrodružstvá. Jeho význam pre imidž mediálneho premiéra azda najlepšie ilustruje dodnes trvajúci spor o to, kto vlastne slová princezná ľudu do Blairovho prejavu po Dianinej smrti dostal. Hovorí sa, že na ne prišiel Campbell, muž s povesťou chladného makiavelistu, a nie rozcítený Blair...
.katolícka kráľovná?
Tony Blair bol síce pragmatik, ktorý city verejnosti šikovne využíval vo svoj prospech, ale v zmenu sveta prostredníctvom politiky veril. Práve táto kombinácia kalkulácie a úprimnosti mu zrejme pomohla najviac a spravila z neho ľudového premiéra. Ale ľud je rozmarný a jeho priazeň je ešte menej stála ako panská láska na zajačom chvoste...
Blairov pád do ľudovej nemilosti má okrem politických aj imidžové príčiny. Nie je veľmi  prekvapujúce, že mediálny pre-
miér sa napokon stal terčom mediálnej kritiky a posmechu. Jedným z kameňov úrazu sa, paradoxne, ukázalo Blairovo súkromie. To súkromie, ktoré mu najskôr pomohlo k popularite. Napokon, jeho najmladší syn Leo bol prvým legitímnym potomkom, ktorý sa narodil slúžiacemu britskému premiérovi od roku 1849, keď sa pyšným otcom stal premiér John Russell – a ten mal vtedy už 57 rokov. Médiá sa v čase Leovho narodenia dojímali nad rodinným šťastím Blairovcov, inokedy však premiérovu manželku Cherie nešetrili. Jej pretrvávajúcu nízku popularitu môže mať na svedomí jednak to, že je právnička (kto miluje právnikov?), aktívna manželka politika (kto dôveruje sivým eminenciám, ktorých právo ovplyvňovať je potvrdené manželskou prísahou?) a že je neveľmi fotogenická (to bulvár naozaj neodpúšťa). Nedá sa však po-
prieť, že sa dopustila niekoľkých prešľapov, ktoré jej imidž ešte zhoršili.
Zaujímavá bola aféra s „privilégiom bielej farby“. Bolo to v roku 2006 a pani premiérová sa na audienciu k pápežovi vybrala v bielom. Biely odev je však pri takej príležitosti dávno vyhradený manželkám tzv. katolíckych monarchov alebo panovníčkam krajín, ktoré sa pokladajú za tzv. katolícke monarchie. Dnes sa „privilégium bielej“ priznáva len španielskej kráľovnej, belgickej kráľovnej, manželke luxemburského veľkovojvodu a lichtenštajnského kniežaťa. V apríli 2006, keď Benedikt XVI. udelil audienciu Blairovcom, to vyzeralo, akoby Cherie svojím bielym odevom siahala na post, aký jej nikdy nepatril... Vyslúžila si za to posmech ešte aj z tých médií, ktoré sa za obhajcov katolíckych tradícií pokladať naozaj nemôžu. Cherie sa pritom ku katolicizmu verejne hlási a kedysi, ako napísali noviny Telegraph, vatikánsky kódex odievania rešpektovala...
Ak sa potvrdia špekulácie, že Tony Blair, príslušník anglikánskej cirkvi, mieni po odstúpení z úradu premiéra konvertovať na katolicizmus, časť Britov sa bude určite znovu mračiť na Cherie. Ale zrejme zbytočne. Tony Blair je tak či onak prívržencom tzv. anglokatolicizmu, teda prúdu anglikanizmu, ktorý sa usiluje o kontinuitu s katolicizmom. Konverziou – ak by k nej vôbec došlo – by teda neurobil až taký radikálny krok.
.imidž stále dôležitý
Možno sa však napokon rozhodne zostať – ako mnohokrát – uprostred. Tretia cesta Tonymu Blairovi očividne vyhovuje. Medzi pravicou a ľavicou, medzi emóciami a chladnou kalkuláciou, a možno aj medzi cirkvami.
Po desiatich rokoch premiérstva sa oslobodí od povinnosti páčiť sa vrtkavému voliacemu ľudu – hoci zostáva poslancom, nebude už musieť byť cool  pre celú Britanniu. O svoj imidž sa však určite starať neprestane. Ak mu všetko vyjde, časom sa na jeho prešľapy v toppolitike pozabudne a Tony Blair bude na najlepšej ceste k postu slávneho vyslúžilca – globálnej politickej celebrity typu Billa Clintona či Nelsona Mandelu.  
Marína Gálisová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite