Keby sa vás dvanásťročné dieťa opýtalo, či sa má báť smrti, čo by ste mu povedali?
Odpovedal by som, že áno. Smrť je posledný nepriateľ, popretie niečoho dobrého, ľudskej existencie stvorenej na Boží obraz. Každá smrť ma umenšuje. Môj strýko bol dlho chorý a zomrel ako deväťdesiatročný. Je smutné, že tu už viac nie je. Bol to skvelý človek, kresťan, ktorý rozdal iným veľa lásky. Bol však chorý, starý a prišiel jeho čas. Sú to dve rôzne veci. Na jednej strane skutočnosť smrti, popretie niečoho, čo je dobré. Odporujeme tomu, smrť nie je naším priateľom. Na druhej strane apoštol Pavol hovorí, že preňho „žiť je Kristus a zomrieť zisk“. To, čo je po smrti, je teda dobré a nemali by sme sa toho báť. Nebezpečenstvo pre kresťanov je v tom, keď si povedia, že šťastní budú zo stretnutia s Kristom, a preto vítajú smrť a koniec života v tomto slzavom údolí. Tvrdím, že paradoxne práve z kresťanského pohľadu na radostný život po smrti vyplýva postoj ocenenia súčasného života. Lebo ak povieme, že tento svet nie je naším domovom, len ním prechádzame, poprieme tak dobro stvorenia. Iste, nemôžeme sa na tento svet príliš naviazať. Ignorovali by sme tak dobro, ktoré má prísť neskôr. Je to o vyváženosti a miere.
Medzi kresťanmi prevláda na život po smrti názor, že máme tri možnosti: nebo, peklo a očistec. O vzkriesení tela ľudia uvažujú menej. Skôr ich zaujíma nesmrteľná duša a jej posmrtné putovanie. Prečo?
Pramení to z rozdelenia východnej a západnej cirkvi pred takmer tisíc rokmi.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.