Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Heloumajfrend

.andrej Bán .časopis .fototéma

Na tú cestu sme sa pripravovali dlho. Deň po tom, ako sme so študentmi našej Mediálnej školy opustili nelegálny utečenecký tábor v Idomeni na grécko-macedónskej hranici, ho polícia začala vypratávať. Koniec jedného príbehu?

Boli sme tak svedkami doslova posledných chvíľ zvláštneho spoločenstva, ktoré tu spolunažívalo od februára, keď Macedónsko uzavrelo hranicu a tým aj balkánsku cestu migrácie z Turecka do Európy. Prevažne Sýrčania, Iračania a Afganci tu dlhé týždne čakali na iluzórnu možnosť (ak dá Alah, Insahallah), že hranica sa zázrakom jedného dňa otvorí a oni pôjdu ďalej do Európy. Rodiny s malými deťmi žili v stanoch: na koľajniciach, na peróne, na zemi, v blate, v kravíne, v lese medzi stromami či v opustenom železničnom hangári. Tu, v tomto mikrokozme, na priestore niekoľkých metrov, sa odohrával celý ich život. „Domov je tam, kde sa práve nachádzaš,“ toto nevyslovené heslo ovládlo ich mysle. Vykúpenie z nevyhnutnosti. A dlhé čakanie. Tu si varili, tu jedli, tu prali, tu fajčili, tu cez deň len tak polihávali na zemi a v noci sa k sebe túlili pod dekami či v spacákoch. Tu sa báli, tu sa tešili, tu sa triasli zimou aj strachom ich deti.

Ibaže tá hranica sa neotvorila. A ani sa tak rýchlo neotvorí, pre nich celkom určite. Ani zázračný lietajúci koberec nepriletel. Tú hranicu z opačnej strany pomáhali strážiť aj dva tucty našich policajtov. A sem sa na nich, na utečencov, cez plot na pár minút prišli na záver predvolebnej kampane cynicky, ako na zver v ohrade, pozrieť aj Fico s Kaliňákom. Pravda, dedinka Idomeni si užila aj vzbury horkokrvných mladíkov z Blízkeho východu, ktoré potlačil až slzotvorný plyn či obušky gréckych policajtov. No vždy sa potom situácia upokojila a vrátila... kam? Čo sú v tomto prípade tie pomyselné normálne koľaje? Tých 1 200 kilometrov autom z Bratislavy som s našimi deviatimi študentmi meral aj pod vplyvom správ, že tu utečenci otvorili reštaurácie s falafelom či kaderníctva. Že sa tu už uchytil taký normálnejší život. A prišli sme v deň, keď tak husto pršalo, že celý tábor s 8 400 ľuďmi doslova vyplavilo a sociálne siete zaplavili fotky plné blata a zúfalých ľudí.

lejtr

Keď som bol na týchto miestach vlani začiatkom júla, nebol tu nijaký tábor, ani provizórny. Na zemi (doslova) vtedy spali desiatky utečencov, pod dekami či v spacáku. Denne prichádzali ďalší ľudia z Atén, autobusmi aj pešo. Fľaše pitnej vody im dávala jedna jediná Nemka, dobrovoľníčka. Grécki policajti postávali naokolo, pozerali sa. Macedónski ich mlátili, keď sa pokúšali násilne dostať do ich krajiny. Na hranici nestál ešte nijaký dvojitý plot s valmi žiletkového drôtu. Idomeni ešte bolo neznámym pojmom. Tie časy sú preč. A maličké zabudnuté Idomeni s rodinnými domčekmi, záhradkami, uzom, kávou a poliami s obilím opäť bude neznámym pojmom.

Skoro ráno všetci spia. Je po búrkach a na šnúre sa všade sušia premočené veci. Pri vchode do tábora postáva a fajčí jeden utečenec. Stretávame dvojicu celkom milých mladých Lekárov bez hraníc. „Nemáme oprávnenie poskytnúť informácie. Kolegovia prídu až o deviatej, spia inde. Oni vám povedia,“ zbavia sa nás. „Neskôr,“ to je tu všeobecná a najčastejšia odpoveď na akúkoľvek, nielen všetečnú otázku.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite