tomáš Szalay
Pracuje na ministerstve zdravotníctva, riaditeľ think-tanku Health Policy Institute. Radil aj exministrovi Rudolfovi Zajacovi. Jeho firmu Klient PRO SK kúpila Penta.
Keď sa na prelome milénia predávala polovica Slovenských telekomunikácií Nemcom, časť utŕžených peňazí išla do zdravotníctva. Prvá Dzurindova vláda oddlžovala nemocnice asi dvanástimi miliardami korún. Nemocnice niekomu zaplatili, niekomu nie, a pokračovali v generovaní straty.
Potom prišiel Dzurinda II, reformátor Zajac a projekt oddlženia Veriteľ. Dlhy za 30 miliárd korún sa upratali za necelých 20 miliárd. Aby sa patália s oddlžením neopakovala, nemocnice sa mali stať akciovými spoločnosťami. S prísnejšími pravidlami hospodárenia, so zodpovednosťou manažmentu, externým auditom.
Transformácia bola pripravená. Znalecké posudky, katastrálne mapy, dokumenty – všetko čakalo už len na politické požehnanie. Nemocnice dokonca v tom čase niekoľko mesiacov ani negenerovali stratu!
Vzhľadom na predčasné voľby v roku 2006 k transformácii nedošlo a po voľbách sa zrušila úplne. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Dlh znovu začal rásť, a to aj napriek rokom veľkej hojnosti.
Keď prišla kríza, Fico I a minister Raši stáli pred potrebou ďalšieho oddlženia. Stálo nás to ďalších 130 miliónov eur.
Pôvodne sa toto oddlženie volalo „návratná finančná výpomoc“. Návratná preto, lebo technicky to bola pôžička. Nemocnice ju mali vrátiť štátu, keď začnú hospodáriť vyrovnane. Nemocnice vypracovali nejaké ozdravné plány, ministerstvo ich bez ohľadu na obsah schválilo a uvoľnilo peniaze. Peniaze sa minuli a nemocnice sa zadlžovali ďalej.
Ivan Mikloš musel o dva roky neskôr „návratnú“ výpomoc premenovať na „nenávratnú“ a odpísať ju zo štátneho účtovníctva. Za Radičovej vlády vznikla potreba štvrtého oddlženia. Aj tentoraz bolo oddlženie podmienené transformáciou nemocníc na akciové spoločnosti. Aby to bolo naozaj, skutočne posledné oddlženie.
Transformácia by donútila nemocnice do reštrukturalizácie. V nemocniciach, v ktorých vládne prezamestnanosť, by to znamenalo aj prepúšťanie.
Lekárske odbory preto s transformáciou zásadne nesúhlasili. Štrajk na jeseň 2011 im ju pomohol opäť zrušiť. Dovtedy prebehla väčšina oddlženia (vyše 300 miliónov eur).
Zuzana Zvolenská pri nástupe do funkcie avizovala vyrovnané hospodárenie štátnych nemocníc do konca roku 2015. Nepodarilo sa. Počas vlády Fico II rástol dlh nemocníc najrýchlejšie práve v roku 2015. Stúpol o 111 miliónov a dnes dosahuje závratných 550 miliónov eur.
Diskusnou témou je opäť oddlženie.
Ak nemocnice dostanú peniaze „len tak“, budú sa zadlžovať znova. Len hlupák by urobil po piaty raz to isté a očakával iný výsledok.
Nie je pravda, že nemocnice sú „nedofinancované“. Zakrývame sa takou perinou, na akú máme. Nemáme na to, aby sme živili o tretinu viac akútnych lôžok, než majú krajiny OECD. Ani na to, aby sme nakupovali predražený zdravotnícky materiál a prístroje.
Tŕň z päty by nevytrhol ani zákaz zisku súkromných zdravotných poisťovní, ktorý dosiahol za minulý rok spolu 1,7 milióna eur. To je rádovo iná suma.
V nemocniciach, skrátka, treba upratať.
Štátne nemocnice treba začať riadiť ako sieť. Zjednotiť procesy, centrálne obstarávať. Merať ich kvalitu a výkonnosť. Niesť zodpovednosť. Budovať firemnú kultúru. Inak déjà vu s oddlžením zažijeme o 4-5 rokov zas.
peter Visolajský
Pediater, predseda Lekárskeho odborového zväzu. Bol jedným z hlavných organizátorov štrajku lekárov v roku 2011.
Netreba polemizovať, či oddlžiť nemocnice. Oddlžiť ich musíme, pretože ten dlh je voči niekomu, napríklad Sociálnej poisťovni. Treba sa však zamyslieť, prečo dlh neustále vzniká. Po všetkých medializovaných kauzách sa natíska jednoduchá odpoveď – nehospodárne manažovanie alebo predražené nákupy v štýle piešťanského CT. V percentách z HDP dávame na zdravotnícku techniku najviac zo všetkých štátov OECD, a naopak, čo sa týka výdavkov na pacienta sme predposlední. Prezamestnanosť našich nemocníc je pri pohľade na čísla mýtus.
Riešením je podľa niektorých transformácia na akciové spoločnosti, alebo rovno privatizácia. Skutočnosť, že takéto riešenia šíria predovšetkým ľudia spájaní s Pentou, je už na inú analýzu. Transformácia má priniesť vyššiu transparentnosť a zodpovednosť manažmentov nemocníc. Realita je však iná. Dôkazom je zadlženosť železníc či popradská nemocnica, a. s., s rovnakou kauzou jedální ako iné nemocnice. Iba s jediným rozdielom – na riaditeľa akciovej spoločnosti mal minister ešte menší dosah ako na iného. Kauzy a podivné tendre sa nijako nevyhýbajú ani špecializovaným nemocniciam, napríklad srdcovým ústavom, a. s.. Naopak, podľa zistení Aliancie Fair-play tri finančne najväčšie kauzy v zdravotníctve sa týkali práve nemocníc, a. s.. Čerešničkou na torte dôkazov je VšZP, a. s., s kauzami ako Forai, teta Anka, Kostka a dlh, ktorý tam zanechala exministerka Zvolenská.
Väčšinu dlhu našich nemocníc však netvoria extrémne výdavky z rozkrádania, ale nedostatočné príjmy od poisťovní. Dokazuje to aj štatistika OECD, kde v porovnaní s inými dávame na nemocnice z celého rozpočtu zdravotníctva výrazne menej percent ako je priemer OECD. Tak lacno, ako sa dokáže o pacienta postarať slovenská nemocnica, to nedokáže žiadna na západ od Malaciek. Dokazuje to aj slávna veta profesora Pafka, ktorý po úspešnej operácii nádoru pľúc prezidenta Havla povedal: „Za hodinu prezidentovy operace pojišťovny platí méně, než si autoservis účtuje za hodinu opravy prezidentova mercedesu.“
Princíp superbiznisu poisťovní je jednoduchý. Lekár má zákonnú povinnosť ošetriť každého pacienta – klienta poisťovne, ktorý k nemu príde podľa štandardov modernej medicíny. Pacient – občan má zas zákonnú povinnosť platiť zdravotné odvody poisťovni. Ale tretí článok tohto trojuholníku – poisťovňa nemá žiadnu povinnosť za poskytnutú liečbu nemocnici zaplatiť. Výsledkom sú extrémne zisky našich zdravotných poisťovní. V dobre fungujúcom Holandsku sú zisky zdravotných poisťovní 1 až 2 percentá, u nás dosiahla Dôvera podľa analytikov zisk 14 percent. Je amorálne, aby ľudia platili zdravotnú starostlivosť dvakrát – raz cez zdravotné poistenie poisťovniam a druhýkrát cez dane platili dlh nemocníc, ktorý z väčšej časti spôsobili vysokoziskové poisťovne tým, že nezaplatili nemocniciam za liečbu ich poistencov.
Aby spomínaný trojuholník nemocnica-pacient-poisťovňa fungoval, musí existovať zákonná povinnosť poisťovne za adekvátne poskytnutú liečbu zaplatiť reálne náklady. Pričom slovo adekvátne je veľmi dôležité a je to prirodzený mechanizmus tlaku na kvalitu nemocníc.