Už pár mesiacov predtým, ako Tony Blair nadobro odíde z Downing Street 10, sa stal filmovou postavou. A to v britsko-francúzsko-talianskom filme Kráľovná režiséra Stephena Frearsa.
Príjemne nehollywoodsky film, ktorý očaril aj Hollywood (šesť nominácií na Oscara, jeden udelený).
Tony Blair v podaní Michaela Sheena bol v tomto filme dôležitou postavou, aj keď si filmoví kritici oveľa viac všímali postavu kráľovnej Alžbety II., ktorú bravúrne zahrala Helen Mirren.
Blaira vidíme najprv ako vysmiateho okázalo uvoľneného mládežníka („hovorte mi Tony“), čo sa práve stal premiérom, lebo národ si ho slobodne zvolil. So sileným úsmevom, skrývajúcim nervozitu a neistotu, kráča prvýkrát ku kráľovnej, ktorá svoj trón zdedila. Blairova manželka, presvedčením skôr republikánka, je okázalo povýšenecká a za chrbtom komorníka strúha grimasy. Jej schválne odfláknutý pukrlík je trápny.
Blair sa snaží zachovať dekórum, ale nedarí sa mu lepšie. V porovnaní s dôstojnou, sebaistou a prirodzene elegantnou kráľovnou pôsobí aj on smiešne. Filmový Blair je oveľa sebaistejší doma, kde chodí v škaredom futbalistickom tričku, umýva po rodine riad a spolu s rodinou večeria pripálené rybie prsty.
Smrť princeznej Diany všetko zmení. Blair pred televízorom nechápavo krúti hlavou nad mlčaním kráľovskej rodiny a čoraz nástojčivejšie tlačí kráľovnú, aby rodina verejne prejavila city a rozlúčila sa s Dianou, hoci už nebola členkou kráľovskej rodiny a protokol sa jej už netýkal. Naozaj Blair úprimne obdivoval Dianu tak, že prinútil kráľovskú rodinu, aby jej vystrojila verejný pohreb so všetkými poctami? Podľa autorov filmu Blair síce pred televíznymi kamerami velebil Dianu ako princeznú ľudu (lebo tak mu to napísal jeho profesionálne mimoriadne schopný imidžmaker a ľud si to žiadal), ale postupne čoraz viac rozumel kráľovnej. Pochopil to, čo davy plačúce za populárnou „kráľovnou ľudských sŕdc“, nikdy nepripustia. Že v niečom podstatnom Diana zlyhala a pošliapala všetko, čo jej svokra posvätne ochraňovala celý svoj život – dôstojnosť kráľovskej rodiny. Zaujímavé sú momenty, keď Blair pred spolupracovníkmi vybuchne pri slove „revolúcia“, on už nechce používať také slová. Hoci zblízka vidí slabosti kráľovskej rodiny, čoraz viac ho fascinuje jej vnútornú sila a oddaná služba monarchii. Aj preto sa pri oslavných rečiach v kostole a frenetickom potlesku na počesť Diany už ani on – podobne ako kráľovná – necíti celkom dobre.
Vyrehotaný mládežník v rozopnutom saku, ktorý na začiatku pôsobil u kráľovnej tak neohrabane a smiešne, bol preč. Na ďalšiu audienciu prišiel mladistvo vyzerajúci muž, vzbudzujúci prirodzený rešpekt. Možno je tá Blairova premena filmovo zveličená a prikrášlená. Ale nič to, ten film nie je o tvrdej kráľovnej a talentovanom Blairovi, je oveľa viac o sile tradičnej monarchie, ktorá dokáže krotiť a kultivovať každého – aj veľmi revolučne naladeného – politika.
.eč
Príjemne nehollywoodsky film, ktorý očaril aj Hollywood (šesť nominácií na Oscara, jeden udelený).
Tony Blair v podaní Michaela Sheena bol v tomto filme dôležitou postavou, aj keď si filmoví kritici oveľa viac všímali postavu kráľovnej Alžbety II., ktorú bravúrne zahrala Helen Mirren.
Blaira vidíme najprv ako vysmiateho okázalo uvoľneného mládežníka („hovorte mi Tony“), čo sa práve stal premiérom, lebo národ si ho slobodne zvolil. So sileným úsmevom, skrývajúcim nervozitu a neistotu, kráča prvýkrát ku kráľovnej, ktorá svoj trón zdedila. Blairova manželka, presvedčením skôr republikánka, je okázalo povýšenecká a za chrbtom komorníka strúha grimasy. Jej schválne odfláknutý pukrlík je trápny.
Blair sa snaží zachovať dekórum, ale nedarí sa mu lepšie. V porovnaní s dôstojnou, sebaistou a prirodzene elegantnou kráľovnou pôsobí aj on smiešne. Filmový Blair je oveľa sebaistejší doma, kde chodí v škaredom futbalistickom tričku, umýva po rodine riad a spolu s rodinou večeria pripálené rybie prsty.
Smrť princeznej Diany všetko zmení. Blair pred televízorom nechápavo krúti hlavou nad mlčaním kráľovskej rodiny a čoraz nástojčivejšie tlačí kráľovnú, aby rodina verejne prejavila city a rozlúčila sa s Dianou, hoci už nebola členkou kráľovskej rodiny a protokol sa jej už netýkal. Naozaj Blair úprimne obdivoval Dianu tak, že prinútil kráľovskú rodinu, aby jej vystrojila verejný pohreb so všetkými poctami? Podľa autorov filmu Blair síce pred televíznymi kamerami velebil Dianu ako princeznú ľudu (lebo tak mu to napísal jeho profesionálne mimoriadne schopný imidžmaker a ľud si to žiadal), ale postupne čoraz viac rozumel kráľovnej. Pochopil to, čo davy plačúce za populárnou „kráľovnou ľudských sŕdc“, nikdy nepripustia. Že v niečom podstatnom Diana zlyhala a pošliapala všetko, čo jej svokra posvätne ochraňovala celý svoj život – dôstojnosť kráľovskej rodiny. Zaujímavé sú momenty, keď Blair pred spolupracovníkmi vybuchne pri slove „revolúcia“, on už nechce používať také slová. Hoci zblízka vidí slabosti kráľovskej rodiny, čoraz viac ho fascinuje jej vnútornú sila a oddaná služba monarchii. Aj preto sa pri oslavných rečiach v kostole a frenetickom potlesku na počesť Diany už ani on – podobne ako kráľovná – necíti celkom dobre.
Vyrehotaný mládežník v rozopnutom saku, ktorý na začiatku pôsobil u kráľovnej tak neohrabane a smiešne, bol preč. Na ďalšiu audienciu prišiel mladistvo vyzerajúci muž, vzbudzujúci prirodzený rešpekt. Možno je tá Blairova premena filmovo zveličená a prikrášlená. Ale nič to, ten film nie je o tvrdej kráľovnej a talentovanom Blairovi, je oveľa viac o sile tradičnej monarchie, ktorá dokáže krotiť a kultivovať každého – aj veľmi revolučne naladeného – politika.
.eč
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.