Tridsiateho októbra 2006 bol pondelok. O dva dni neskôr hral CSKA Moskva zápas futbalovej Ligy majstrov na ihrisku londýnskeho Arsenalu. Lietadlo z Ruska bolo plné veselých fanúšikov. Niektorí pili zásoby z duty free, iní fajčili na záchode a toho úplne najodvážnejšieho, ktorý udrel do tváre letušku, spacifikovala až polícia na letisku Heathrow. Let BA 875 však na palube skrýval dva oveľa zaujímavejšie príbehy. Spolu s fanúšikmi z Moskvy cestoval aj novinár denníka Guardian Luke Harding. Sedel iba pár radov od sedadla nasiaknutého rádioaktívnym polóniom, ktoré len niekoľko dní predtým v tom istom lietadle prevážal istý Andrej Lugovoj.
Moskvu ako pôsobisko na najbližšie roky vybral Hardingovi jeho zamestnávateľ s jasným cieľom. Ruskí oligarchovia získavali čoraz väčší vplyv v britskej metropole a Vladimír Putin sa postupne prepracovával k imidžu neobmedzeného vládcu. Keď si bol Harding koncom októbra obzrieť Moskvu a naplánovať januárové sťahovanie, najviac ho desila miestna zima. Nasledujúce týždne mu však vyrobili úplne iné starosti. Z Hardinga sa chtiac-nechtiac stal odborník na ruský „mafiánsky štát“, ktorý ho napokon v roku 2011 ako vôbec prvého novinára od čias studenej vojny teatrálne vyhostil.
Jedným z prvých ľudí, ktorý sa odvážil ruský štát titulovať termínom „mafiánsky“, bol Alexander Litvinenko. Bývalý člen KGB – na jednej strane opatrný agent, na druhej idealista, ktorý bez váhania konfrontoval najvyššie kádre s realitou plnou prepojení medzi vládou, ruskou tajnou službou a organizovaným zločinom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.