Dnes si už vieme len sotva predstaviť komplikovanú a roztrieštenú politickú situáciu v európskych krajinách po skončení druhej svetovej vojny. Československo nebolo výnimkou, no v prvých povojnových voľbách sa tu udiali veci, ktoré prekvapili aj vystrašili všetkých. Na území, ktoré patrilo pod sovietsku zónu moci, vtedy zvíťazili vo voľbách demokrati nad komunistami. Komunisti však rýchlo pochopili, že problémy treba riešiť, kým sú ešte malé, a hneď po skončení volieb sa pustili do brutálnej diskreditácie demokratov. Volebné víťazstvo čakal trpký koniec.
štyri strany, päť volebných lístkov
Po skončení vojny sa československí politickí reprezentanti chystali prevziať moc v zdecimovanej krajine. Už v marci 1945 sa preto stretli v Moskve (najmä komunisti, no aj Edvard Beneš a demokrati), aby sa dohodli na spoločnom postupe. Bolo treba zabezpečiť dočasnú stabilitu krajiny a nastaviť podmienky nových parlamentných volieb. Bolo im jasné, že v novej vláde nemajú čo hľadať fašistické zoskupenia. A tak vypracovali spoločný plán. Podľa neho sa na nových voľbách mali zúčastniť len strany, ktorých členovia sa aktívne zapojili do národnooslobodzovacích bojov. Zákaz kandidovať vo voľbách sa týkal najmä dvoch dovtedy silných politických subjektov: Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Agrárnej strany. Po moskovských rokovaniach sa politici opäť stretli začiatkom mája v Košiciach, kde vznikla nová vláda takzvaného Národného frontu Čechov a Slovákov. Vláda Národného frontu neskôr povolila kandidovať vo voľbách len štyrom stranám v Česku a na Morave-Sliezsku, a štyrom stranám na Slovensku.
U nás boli najvýraznejšími politickými zoskupeniami Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Pribudli dve menšie strany, u ktorých sa však s výraznejším výsledkom nepočítalo: Strana práce a Strana slobody. Slováci si mohli voliť iba z tejto ponuky a vybrať si nebolo práve najľahšie. Kto nechcel voliť komunistov, tomu ostávala viac-menej len Demokratická strana. Tá však nebola veľmi atraktívna pre katolíkov, keďže išlo o stranu s výrazne evanjelickým zastúpením politikov. Komunisti i demokrati dobre vedeli, že ak nezískajú hlasy katolíckych voličov, budú katolíci voliť kresťansko-republikánsky orientovanú Stranu slobody. V nej boli totiž výraznejšie zastúpení aj katolíci. Komunisti a demokrati si preto vytvorili vlastné plány a stratégie.
Komunisti presadili volebnú novinku: „biele lístky“ pre tých, ktorí nesúhlasia s politikou Národného frontu. Vyzeralo to ako gesto slobody, no bola to len nechutná hra s voličmi. Nerozhodní katolíci by do urien nahádzali biele lístky a nedali by tak hlas nikomu, čím by oslabili volebný výsledok demokratov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.