juraj Marušiak
politológ na Ústave politických vied Slovenskej akadémie vied.
Rozhodnutie predsedu strany Sloboda a solidarita Richarda Sulíka predčasne ukončiť vnútrostranícku diskusiu o osobe predsedu bol nečakaný a neštandardný krok. Zároveň z hľadiska jeho vlastných mocenských ambícií neprekvapil. Sulík počíta s tým, že sa urýchlením voľby predsedu zbaví potenciálnej konkurencie vnútri strany. A to v situácii, keď v SaS a medzi jej voličmi ešte doznieva eufória z volebného úspechu a frustrácia z domnelej „zrady“ časti pravicových politikov, ktorí nezdieľali predstavu o Sulíkovi ako o vhodnom predsedovi vlády.
Zároveň však SaS potvrdzuje, že je viac stranou vodcovského typu, než programovou stranou. Avšak už v počiatočných štádiách pôsobenia, pred rokom 2010, sa v nej podobné tendencie prejavovali, keď jej predseda osobne dohliadal na výber členov. Pred Richardom Sulíkom podobnú prax strany výberového typu v slovenských podmienkach naposledy uplatňovala KSČ, lenže s princípom slobody to malo pramálo spoločné. Kríza v SaS po roku 2012 viedla k odchodu viacerých členov. Vzhľadom na to, že ich pokus vytvoriť liberálnu alternatívu SaS neuspel, Sulík predpokladá, že sa mu znova podarí stranu zdisciplinovať. Väčšina relevantných politických strán na Slovensku je budovaná okolo charizmatických vodcov, respektíve sa, ako napríklad v prípade KDH, z programovej strany transformovali na mašinériu slúžiacu svojmu vedeniu, hoci s mínusovou charizmou. Jeho rozhodnutie teda vychádza z pochopenia pravidiel slovenskej politiky. Môže získať stranu aj voličské hlasy, ale zároveň ešte viac oslabiť svoj koaličný potenciál, keďže ani viacerí pravicoví politici Sulíka „nemusia“.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.