V smršti udalostí a správ, ktoré charakterizujú súčasnú globálnu krízu, je často ťažké zachovať si jasnú myseľ a čuch na to, čo sa vlastne deje. Keď však človek o krok poodstúpi (čo je jednoduchšie v dňoch, keď sú trhy uzavreté), obrázok sa vyjasňuje, a to isté platí pre nevyhnutné reformy.
Dovoľte mi najprv pripraviť si pôdu tým, že uvediem tri postrehy ohľadne toho, kde sa dnes nachádzame. Po prvé, vo vyspelých krajinách sledujeme pravdepodobne najhoršiu finančnú krízu. Koldokola sú stále mínové polia, od nepreniknuteľných pozícií swapov úverového zlyhania (CDS) po skryté straty v bilanciách, ale najhoršie dni zmrazených peňažných trhov a nemravných rozptylov rizika sú zrejme za nami.
Po druhé, finančná kríza sa, žiaľ, presunula do rozvíjajúcich sa krajín. Prekotné presuny portfólií a zhon za bezpečnými aktívami vytvárajú pri prechode hraníc nielen finančné krízy, ale aj krízy výmenných kurzov. Ak si k tomu pripočítame prepad výstupu vo vyspelých krajinách, uvidíme, ako dnes rozvíjajúce sa krajiny trpia vyššími úverovými nákladmi a nižším vývozným dopytom.
Po tretie, vo vyspelých krajinách úder uštedrený bohatstvu a ešte viac prízrak ďalšej Veľkej hospodárskej krízy priviedol jedincov i firmy k prudkému obmedzeniu spotreby. Nielenže pozmenili svoje plány výdajov, ale v mnohých prípadoch aj odložili nákupy, aby počkali, kým sa neistota vyjasní. Dôsledkom je prudký pokles výstupu a zamestnanosti, čo posilňuje obavy z budúcnosti a naďalej potláča spotrebu.
Teraz mi dovoľte obrátiť sa k politikám. Pokiaľ je moja charakterizácia udalostí správna, potom je vhodný balíček politík jasný:
Po prvé, prv zavedené opatrenia na nápravu finančnej sústavy je potrebné zdokonaliť a upevniť. Jedným z dobrých rysov najhorších dní krízy v októbri bolo, že vydesili vlády natoľko, že sa na finančnom fronte pustili do diela. Centrálne banky štedro zaistili likviditu.
Vlády však čoskoro zistili, že hlavným problémom je solventnosť. Zaviazali sa, že zavedú programy zamerané na odkupovanie aktív (aby očistili bilancie finančných inštitúcií), rekapitalizáciu (aby zaistili, že v prípade solventnosti budú môcť tieto inštitúcie podnikať a naďalej požičiavať peniaze) a garancie (aby upokojili vkladateľov a niektorých investorov, že ich financie sú v bezpečí).
Základná kostra týchto opatrení je už zavedená v praxi, ale jej realizácia bola často nesystematická. Z predošlých bankových kríz po celom svete sme sa mohli ponaučiť rýchlejšie. Premety a kotrmelce v niektorých z týchto programov, najzreteľnejšie v Spojených štátoch, vyvolali na trhoch zmätok a donútili súkromných investorov, aby sa držali bokom a čakali na vyjasnenie situácie, kým prevezmú podiel vo finančných ústavoch. Nepochybujem, že postup spôsobom pokusov a omylov nakoniec povedie k súdržným programom. Zatiaľ však strácame čas.
Po druhé, krajinám s rozvíjajúcimi sa trhmi je nevyhnutné pomôcť, aby sa prispôsobili finančnej kríze. Nejde len o otázku zaistenia likvidity, aby jednoducho dokázali zachovať svoje výmenné kurzy navzdory rozsiahlym odlivom kapitálu. Mnohí investori, ktorí plánujú odísť, sa určitý čas nevrátia a krajina sa s týmto faktom musí vyrovnať a vhodne sa k tomu postaviť.
V niektorých prípadoch to dokážu sami, takže potrebujú len podporu vo forme likvidity, aby sa vyhli kolapsu výmenného kurzu a dokázali uskutočniť úpravu. V iných prípadoch odliv kapitálu len zhorší už aj tak problematickú situáciu. Také krajiny potrebujú viac ako likviditu; potrebujú pomoc s realizáciou nevyhnutných úprav.
Sú príslušné opatrenia na pomoc takýmto krajinám zavedené do praxe? Áno i nie. Niekoľkým krajinám zaistili prístup k likvidite hlavné centrálne banky prostredníctvom swapových liniek. Medzinárodný menový fond zase vytvoril nové zariadenie zamerané na likviditu, ktoré umožňuje krajinám, ktoré sa vopred kvalifikujú, požiadať o financie a získať ich s minimálnymi podmienkami alebo bez akýchkoľvek podmienok.
V súčasnosti je toto opatrenie dostačujúce. Likviditu je však potrebné poskytovať na súdržnejšom a komplexnejšom základe. Čo sa týka krajín, ktoré potrebujú ďalšiu pomoc, ide o prirodzenú funkciu MMF. Mnohé krajiny už získali financie v rámci programového úverovania. Možno mať oprávnené obavy, že dostupné financie se vyčerpajú ešte skôr, než bude kríza za nami.
Po tretie, vlády musia kontrovať prudkému poklesu spotreby a investičného dopytu. V prípade neexistencie solídnych politík si možno až príliš ľahko predstaviť desivé scenáre, keď sa znížený výstup a problémy vo finančnej sústave vzájomne zosilnia a zapríčinia ďalšie výrazné prepady výstupu. Je preto úplne nevyhnutné, aby vlády dali jasne najavo, že urobia všetko preto, aby toto riziko negatívneho vývoja eliminovali.
A môžu to vierohodne urobiť? Áno, môžu. Keďže úrokové sadzby sú už nízke, priestor na menovú politiku je obmedzený. Avšak priestor na fiškálnu politiku je širší, takže vlády musia neodkladne urobiť dve veci. Po prvé, v krajinách, kde je dosť fiškálneho priestoru, musia ohlásiť vierohodné fiškálne expanzie. My – teda Medzinárodný menový fond – sme presvedčení, že v úhrne je globálna fiškálna expanzia v rozsahu asi 2 percent svetového HDP tak uskutočniteľná, ako aj vhodná.
Nakoniec, nemenej dôležité je, že vlády musia dať najavo, že pokiaľ sa pomery zhoršia, uskutoční sa ďalšia fiškálna expanzia. Jedine po takom záväzku budú mať ľudia i firmy istotu, že nesmerujeme k opakovaniu Veľkej hospodárskej krízy, a začnú opäť utrácať.
Som hlboko presvedčený, že pokiaľ sa týchto politík budeme držať, do konca roka 2009, ak nie skôr, sa svetová ekonomika začne zo súčasnej krízy zotavovať.
Autor je hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu.
Dovoľte mi najprv pripraviť si pôdu tým, že uvediem tri postrehy ohľadne toho, kde sa dnes nachádzame. Po prvé, vo vyspelých krajinách sledujeme pravdepodobne najhoršiu finančnú krízu. Koldokola sú stále mínové polia, od nepreniknuteľných pozícií swapov úverového zlyhania (CDS) po skryté straty v bilanciách, ale najhoršie dni zmrazených peňažných trhov a nemravných rozptylov rizika sú zrejme za nami.
Po druhé, finančná kríza sa, žiaľ, presunula do rozvíjajúcich sa krajín. Prekotné presuny portfólií a zhon za bezpečnými aktívami vytvárajú pri prechode hraníc nielen finančné krízy, ale aj krízy výmenných kurzov. Ak si k tomu pripočítame prepad výstupu vo vyspelých krajinách, uvidíme, ako dnes rozvíjajúce sa krajiny trpia vyššími úverovými nákladmi a nižším vývozným dopytom.
Po tretie, vo vyspelých krajinách úder uštedrený bohatstvu a ešte viac prízrak ďalšej Veľkej hospodárskej krízy priviedol jedincov i firmy k prudkému obmedzeniu spotreby. Nielenže pozmenili svoje plány výdajov, ale v mnohých prípadoch aj odložili nákupy, aby počkali, kým sa neistota vyjasní. Dôsledkom je prudký pokles výstupu a zamestnanosti, čo posilňuje obavy z budúcnosti a naďalej potláča spotrebu.
Teraz mi dovoľte obrátiť sa k politikám. Pokiaľ je moja charakterizácia udalostí správna, potom je vhodný balíček politík jasný:
Po prvé, prv zavedené opatrenia na nápravu finančnej sústavy je potrebné zdokonaliť a upevniť. Jedným z dobrých rysov najhorších dní krízy v októbri bolo, že vydesili vlády natoľko, že sa na finančnom fronte pustili do diela. Centrálne banky štedro zaistili likviditu.
Vlády však čoskoro zistili, že hlavným problémom je solventnosť. Zaviazali sa, že zavedú programy zamerané na odkupovanie aktív (aby očistili bilancie finančných inštitúcií), rekapitalizáciu (aby zaistili, že v prípade solventnosti budú môcť tieto inštitúcie podnikať a naďalej požičiavať peniaze) a garancie (aby upokojili vkladateľov a niektorých investorov, že ich financie sú v bezpečí).
Základná kostra týchto opatrení je už zavedená v praxi, ale jej realizácia bola často nesystematická. Z predošlých bankových kríz po celom svete sme sa mohli ponaučiť rýchlejšie. Premety a kotrmelce v niektorých z týchto programov, najzreteľnejšie v Spojených štátoch, vyvolali na trhoch zmätok a donútili súkromných investorov, aby sa držali bokom a čakali na vyjasnenie situácie, kým prevezmú podiel vo finančných ústavoch. Nepochybujem, že postup spôsobom pokusov a omylov nakoniec povedie k súdržným programom. Zatiaľ však strácame čas.
Po druhé, krajinám s rozvíjajúcimi sa trhmi je nevyhnutné pomôcť, aby sa prispôsobili finančnej kríze. Nejde len o otázku zaistenia likvidity, aby jednoducho dokázali zachovať svoje výmenné kurzy navzdory rozsiahlym odlivom kapitálu. Mnohí investori, ktorí plánujú odísť, sa určitý čas nevrátia a krajina sa s týmto faktom musí vyrovnať a vhodne sa k tomu postaviť.
V niektorých prípadoch to dokážu sami, takže potrebujú len podporu vo forme likvidity, aby sa vyhli kolapsu výmenného kurzu a dokázali uskutočniť úpravu. V iných prípadoch odliv kapitálu len zhorší už aj tak problematickú situáciu. Také krajiny potrebujú viac ako likviditu; potrebujú pomoc s realizáciou nevyhnutných úprav.
Sú príslušné opatrenia na pomoc takýmto krajinám zavedené do praxe? Áno i nie. Niekoľkým krajinám zaistili prístup k likvidite hlavné centrálne banky prostredníctvom swapových liniek. Medzinárodný menový fond zase vytvoril nové zariadenie zamerané na likviditu, ktoré umožňuje krajinám, ktoré sa vopred kvalifikujú, požiadať o financie a získať ich s minimálnymi podmienkami alebo bez akýchkoľvek podmienok.
V súčasnosti je toto opatrenie dostačujúce. Likviditu je však potrebné poskytovať na súdržnejšom a komplexnejšom základe. Čo sa týka krajín, ktoré potrebujú ďalšiu pomoc, ide o prirodzenú funkciu MMF. Mnohé krajiny už získali financie v rámci programového úverovania. Možno mať oprávnené obavy, že dostupné financie se vyčerpajú ešte skôr, než bude kríza za nami.
Po tretie, vlády musia kontrovať prudkému poklesu spotreby a investičného dopytu. V prípade neexistencie solídnych politík si možno až príliš ľahko predstaviť desivé scenáre, keď sa znížený výstup a problémy vo finančnej sústave vzájomne zosilnia a zapríčinia ďalšie výrazné prepady výstupu. Je preto úplne nevyhnutné, aby vlády dali jasne najavo, že urobia všetko preto, aby toto riziko negatívneho vývoja eliminovali.
A môžu to vierohodne urobiť? Áno, môžu. Keďže úrokové sadzby sú už nízke, priestor na menovú politiku je obmedzený. Avšak priestor na fiškálnu politiku je širší, takže vlády musia neodkladne urobiť dve veci. Po prvé, v krajinách, kde je dosť fiškálneho priestoru, musia ohlásiť vierohodné fiškálne expanzie. My – teda Medzinárodný menový fond – sme presvedčení, že v úhrne je globálna fiškálna expanzia v rozsahu asi 2 percent svetového HDP tak uskutočniteľná, ako aj vhodná.
Nakoniec, nemenej dôležité je, že vlády musia dať najavo, že pokiaľ sa pomery zhoršia, uskutoční sa ďalšia fiškálna expanzia. Jedine po takom záväzku budú mať ľudia i firmy istotu, že nesmerujeme k opakovaniu Veľkej hospodárskej krízy, a začnú opäť utrácať.
Som hlboko presvedčený, že pokiaľ sa týchto politík budeme držať, do konca roka 2009, ak nie skôr, sa svetová ekonomika začne zo súčasnej krízy zotavovať.
Autor je hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.