Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Summit disidentov

.časopis .týždeň vo svete

„Som disidentský prezident,“ – vyhlásil americký prezident George W. Bush na pražskej konferencii Demokracia a bezpečnosť. Mnohí však od jeho reči čakali viac.

„Som disidentský prezident,“ – vyhlásil americký prezident George W. Bush na pražskej konferencii Demokracia a bezpečnosť. Mnohí však od jeho reči čakali viac.

Tri inštitúcie, či lepšie povedané tri osoby – bývalý český prezident Václav Havel, bývalý španielsky premiér José Maria Aznar a bývalý sovietsky disident, terajší izraelský politik Nathan Šaranský – prišli s myšlienkou zorganizovať v Prahe akýsi „summit disidentov“, stretnutie prodemokratických aktivistov z neslobodných a nedemokratických krajín, so západnými štátnikmi. Mesiac pred konferenciou si Šaranský povedal, že na konferencii by mal vystúpiť aj Bush. „To je nemožné, prezident USA na takýchto akciách nevystupuje,“ hovorili Šaranskému všetci. „Nuž čo, spýtam sa ho osobne,“ odvetil a šiel za Bushom do Washingtonu. Prezident Bush povedal áno.

.disident vo vlastnej vláde
V debate pred prezidentovým vystúpením neokonzervatívny stratég Richard Perle označil Georgea W. Busha za „disidenta vo svojej vlastnej vláde“ – v narážke na to, že v súčasnej americkej administratíve je Bu hádam už posledným, kto ešte verí v šírenie demokracie vo svete; všetci ostatní z jeho prvého volebného obdobia vládu opustili a boli nahradení takzvanými realistami, ktorí chcú rešpektovať status quo a preferovať stabilitu pred demokratizáciou. Ako keby Perle dopredu vedel, čo Bush bude hovoriť…
Pol druha hodiny pred plánovaným príchodom prezidenta je hlavná sála sídla českej diplomacie, Černínskeho paláca, hermeticky uzavretá: nikto už nesmie ísť von ani dovnútra. Polhodinu pred príchodom sa skončí panel a všetci už len čakajú a rozprávajú sa medzi sebou. A potom je to tu: prezidentov sprievod prichádza z jednej, prezident sám z druhej strany. Pristúpi k rečníckemu pultíku a začína hovoriť.
.túžba každého človeka
Vo svojom pražskom prejave prezident Bush čerpal zo svojej zatiaľ najviac filozofickej reči, z druhého inauguračného prejavu z januára 2005. Zopakoval, že „sloboda je túžbou duše každého človeka“. Každý človek túži po slobode – pre seba a svojich príbuzných. Nie však nutne pre druhých. Otroci vyslobodení z otroctva v dejinách často využili svoju novozískanú slobodu na zotročovanie druhých. Aby bola spoločnosť slobodná, je nutné, aby ľudia netúžili len po slobode pre seba, ale aby boli ochotní pripustiť slobodu aj pre druhých. Presnejšie ako Bush to preto formuloval ešte prezident Lincoln: „Ako by som nechcel byť otrokom, nechcel by som byť ani otrokárom.“ Ak čo len jeden z týchto dvoch sentimentov chýba, spoločnosť slobodná nie je. „Sloboda je túžbou duše každého človeka,“ – povedal Bush; prečo teda je a vždy bolo vo svete toľko neslobody? A prečo Bushova politika expanzie slobody a demokracie neslávi úspechy? Zrejme preto, že mnohí ľudia – i vplyvní, či možno práve vplyvní – po slobode pre druhých zasa až tak veľmi netúžia.
Bush sa prihlásil ku svojmu výroku z druhého inauguračného prejavu, že politikou Ameriky má byť ukončenie tyranie vo svete (a dodáva, že to nie je úloha len pre jednu generáciu). Za tento výrok ho vraj mnohí označovali za „disidentského prezidenta“. Potom sa usmeje, kútikom oka zaškúli na Šaranského, mrkne naň s tou typicky bushovskou mimikou, ktorá privádza ľavicu do šialenstva, a hovorí: „Ak presadzovanie slobody vo svete zo mňa činí disidentského prezidenta, potom som na toto označenie hrdý!“
Je to rétorický vrchol jeho prejavu, po ktorom nasleduje nadšený potlesk všetkých prítomných.
.akú demokraciu?
Prezident Bush považuje rozširovanie slobody a šírenie demokracie za identické, čo však nie je samozrejmé; niekto by mohol namietnuť, že vláda väčšiny za určitých okolností a na určitom mieste môže viesť k obmedzovaniu slobody jednotlivcov. Bush si to zrejme uvedomuje, pretože svoj termín „demokracia“ kvalifikuje a podmieňuje určitými atribútmi: slobodou prejavu, tlače, zhromažďovania, náboženstva, vládou práva, nezávislým súdnictvom, právom na súkromný majetok a viacerými politickými stranami. Inými slovami, pod demokraciou chápe len jej ušľachtilejšiu podobu, liberálnu či ústavnú demokraciu.
Vo svojom prejave sa snaží vyrovnať so štyrmi námietkami, že šírenie liberálnej demokracie je nesprávne: 1. je to vraj vnucovanie našich hodnôt, 2. vraj to rozpúta chaos a povedie k nestabilite, 3. vraj to vynesie k moci extrémistov a 4. vraj je to nerealistické.
Na tieto námietky Bush odpovedá presvedčivo a prekvapivo dobre, hoci posledné tri určite nie sú triviálne a za určitých podmienok môžu platiť.
Bush ostro kritizuje mnohé neslobodné, nedemokratické režimy: Severnú Kóreu, Irán, Kubu, Sudán, Venezuelu, Uzbekistan, Vietnam. Za partnerov, ktorých Amerika musí viac tlačiť smerom k slobode, označuje Egypt, Saudskú Arábiu a Pakistan. Všetko sú to malé ryby, jednoduché a ľahké ciele. Čakáme, či zmieni aj ryby veľké, „ťažké váhy“ Čínu a Rusko. Áno, zmieni, ale vo veľmi miernej forme: zaradí ich skôr do onej druhej kategórie krajín. „Čínski predstavitelia veria, že môžu pokračovať v otváraní svojej ekonomiky bez toho, že by otvorili aj svoj politický systém. My s tým nesúhlasíme. Reformy v Rusku, ktoré kedysi sľubovali, že posilnia postavenie občanov, boli vykoľajené, čo má nešťastné následky na vývoj demokracie.“
To je všetko? Všetko o krajine s brutálnymi represiami proti náboženským a politickým disidentom, ako aj so štátom vynucovanými potratmi (Číne)? Všetko o krajine, kde sú nezávislí novinári strieľaní, nenásilné demonštrácie brutálne rozháňané a ktorej prezident sa vyhráža, že opäť namieri jadrové rakety na európske mestá (Rusku)? Keď ide o tieto dve krajiny, ktoré sú – čo sa týka slobody vo svete a jej ohrozenia – skutočne podstatné, všetko, čo Bush povedal, je veľmi, veľmi mierne, na spodnej hranici únosnosti. V tom jeho prejav sklamal. Mnohí čakali niečo tvrdšie, pravdivejšie od človeka, ktorý sa označil za „disidentského prezidenta“.
.oveľa lepší prejav
Bush je dobrý človek, skutočne dobrý človek. A všetky sentimenty, ktoré vo svojom prejave vyslovil, sú ušľachtilé a správne. Škoda len, že on sám nemá silu alebo schopnosti ich presadiť. Je to naozaj dobrý človek, ktorý však akoby nestačil na post, ktorý zastáva.
V tieni prezidenta Busha by však rozhodne nemal zapadnúť oveľa lepší prejav iného prezidenta; predniesol ho Toomas Henrik Ilves, prezident Estónska. Položil si otázku: „Ak je pravda, že demokracie medzi sebou nebojujú, čo potom na summite G8, klubu najväčších priemyslových demokracií, robí krajina, ktorá sa vyhráža, že namieri svoje jadrové rakety na Európu?“ A pokračoval: „Ako to, že Rusko má zlé vzťahy so všetkými svojimi susednými krajinami, ktoré sú demokratické a dobré len s tými, ktoré sú nedemokratické: Bieloruskom a stredoázijskými despóciami? Ako to, že tieto malé demokracie – Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Ukrajina, Gruzínsko – majú problém len s Ruskom, kým Rusko má problémy s mnohými krajinami – z ktorých všetky sú náhodou demokratické?“
Fultonský prejav Winstona Churchilla v roku 1946 má svoju dôstojnú obdobu v pražskom prejave prezidenta Ilvesa: prvý upozorňoval na studenú vojnu, ktorú proti Západu rozpútal Josif Stalin; druhý na akési opakovanie studenej vojny, ktoré Európe čím ďalej, tým hlasnejšie vyhlasuje Vladimír Putin. Bude Európa počúvať? A zariadi sa podľa toho?   
Roman Joch
Autor pracuje v pražskom
Občianskom inštitúte
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite