Karol Moravčík.
v knihe Radosť evanjelia na Slovensku spomínate často Druhý vatikánsky koncil. Lenže ten sa udial pred polstoročím. Stačí sa dnes odvolávať iba naň?
Samozrejme, nestačí sa len odvolať na nejakú historickú, hoci absolútne dôležitú udalosť. Neviem však o ničom podobnom, čo by bolo významnejšie v novodobých dejinách katolíckej cirkvi a kresťanstva.
čo je na Koncile dodnes také dôležité?
Vidíme, že v cirkvi na Slovensku sa dnes deje množstvo aktivít. Po roku 1990 boli postavené kostoly, ktoré sa predtým stavať nesmeli. Obnovili sa cirkevné štruktúry, školy a podobne. S Františkom Mikloškom a ďalšími sme si položili otázku, čo malo byť referenčným subjektom či bodom, ku ktorému sme sa na začiatku 90. rokov mali vzťahovať, aby sa cirkev naplno prejavila a rozvinula. Podľa nás to mal byť práve Druhý vatikánsky koncil, samozrejme, nie ako historický fakt. Tým referenčným bodom obnovy sa však nestal koncil, ale predstava o cirkvi spred roka 1948.
čím bol teda pre vás?
Koncil nie je len zbierka textov či súbor historických udalostí, z ktorých občas niekto čo-to vytiahne ako perličku. Tie texty sa mali prerozprávať, premyslieť a aplikovať v jednotlivých krajinách postupne. V slobodných krajinách sa to tak robilo cez miestne „koncily“, čiže miestne synody, kde biskupi, kňazi a veriaci hľadali možnosti, ako aplikovať závery koncilu na bežný život.
u nás to tak nebolo?
Tí, ktorí zažili niektoré synody u nás na Slovensku, povedali, že to nedopadlo dobre, pretože nešlo o skutočnú komunikáciu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.