Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ctihodný sudca, ctihodný minister

.jozef Majchrák .časopis .týždeň doma

Minister spravodlivosti Štefan Harabin prežil svoje odvolanie v

Minister spravodlivosti Štefan Harabin prežil svoje odvolanie v parlamente. Hoci sa v posledných týždňoch hovorilo najmä o jeho kamarátstve s Bakim Sadikim, dôvodov, prečo je ministrovanie tragickým omylom, je oveľa viac.


„Stretnime sa radšej niekde mimo Michaloviec, aby nás nevideli spoločne,“ žiada do telefónu náš zdroj z Okresného súdu v Michalovciach. Keď sa o niekoľko minút pár kilometrov od mesta s ním a s ďalším jeho kolegom - sudcom stretávame, ospravedlňujúco vysvetľujú, že na súde momentálne vládne veľký strach a „každý sa bojí každého“.
Dusná atmosféra na miestnom súde vraj nastala po tom, ako sa predsedom súdu stal Jozef Soročina. Tento michalovský sudca sa stal mediálne známy najmä svojimi žalobami, na základe ktorých žiada od ministerstva spravodlivosti desať miliónov a od ministerstva vnútra pätnásť miliónov korún. Odškodnenie chce za ujmu, ktorú vraj utrpel trestným stíhaním. Na Soročinu podal  trestné oznámenie ešte minister Daniel Lipšic. Reagoval tak na fakt, že sudca  bol podozrivý z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa a falšovania verejnej listiny. Lipšic mu navyše pozastavil výkon funkcie sudcu. So stíhaním Soročinu súhlasil aj Ústavný súd a obvinenie voči sudcovi neskôr vzniesla i polícia. K názoru, že sudca porušil zákon, sa priklonila aj prokuratúra a obžalovala ho.
No potom prišiel verdikt Špeciálneho súdu – skutky, z ktorých bol sudca obžalovaný, sa síce stali, ale nejde o trestný čin. Kauzou sa neskôr zaoberal aj Najvyšší súd SR. Jeho trestný senát rozhodol, že skutky nie sú trestným činom, ale „pochybením povinnosti sudcu“. Disciplinárny senát toho istého Najvyššieho súdu však zaujal stanovisko, že sudca Soročina sa ani tohto priestupku nedopustil. V právnych sporoch v minulosti Soročinu zastupoval michalovský advokát Juraj Kus. Tento bývalý riaditeľ Colného úradu vo Vyšnom Nemeckom figuruje ako advokát aj vo viacerých kauzách, ktoré súd v tomto východoslovenskom meste riešil.

.vzorový súd
Po nástupe Štefana Harabina do funkcie ministra spravodlivosti sa Jozef Soročina stal predsedom Okresného súdu v Michalovciach. Jedným z jeho prvých krokov bolo, že zo štyroch sudcov na trestnom úseku súdu troch preradil na iný úsek. Podľa informácií .týždňa sa to udialo bez súhlasu súdnej rady okresného súdu a Soročina to zdôvodnil svojou koncepciou a vyššou efektivitou. „Na trestný úsek dosadil svoju pravú ruku a výmenami ho de facto rozbil,“ hovorí náš zdroj.
 Z rozhodnutí súdu, ktoré má .týždeň k dispozícii sú v súvislosti so Soročinovým pôsobením na súde  zaujímavé aj dve konkrétne kauzy, v ktorých už ako predseda súdu rozhodoval. Na jeseň 2007 rozhodoval o návrhu prokurátora na vzatie do väzby v dvoch podobných prípadoch. Ukrajinec Josip H. a Moldavec Dionisie T. boli obvinení z porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru – laicky povedané, išlo o pašovanie cigariet. Ani jeden z nich nemal na Slovensku trvalé ani prechodné bydlisko. V prípade občana Moldavska sudca Soročina s návrhom na vzatie do väzby súhlasil s odôvodnením, že ide o cudzieho štátneho príslušníka. V prípade Josipa H. väzbu zamietol. Po Ukrajincovi sa po tomto rozhodnutí zľahla zem. Právnym zástupcom Ukrajinca Josipa H. bol už spomínaný bývalý šéf colnice Juraj Kus.
Advokát bol úspešný aj ďalšom prípade, keď sudca Soročina prepustil na jar tohto roku z väzby dvoch jeho klientov obvinených z prevádzačstva. Je pravda, že jeho rozhodnutie neskôr potvrdil aj Krajský súd v Košiciach, vo svojom stanovisku však uviedol, že dôvody na väzbu pretrvávajú a prevádzačov museli pustiť preto, lebo Soročina nedodržal zásadu rýchleho vybavovania väzobných vecí.

Na tieto rozhodnutia, ako aj na to, či sa necíti zaujatý, keď rozhoduje v prípadoch, kde sa angažuje jeho právny zástupca, sme sa chceli opýtať aj priamo sudcu Soročinu. Jeho asistentka nám oznámila, že telefonicky s ním nie je možné hovoriť a požiadala, aby sme otázky poslali písomne. Do uzávierky časopisu však žiadna odpoveď neprišla.
Sudca Soročina je medzi svojimi kolegami známy aj tým, že sa na poradách verejne chváli nadštandardnými vzťahmi s ministrom Harabinom. Sympatia je  vzájomná. Minister zase v rozhovore pre časopis Trend označil Soročinu za jedného z najlepších sudcov na Slovensku. .„Sudca Soročina je jeden človek, ktorého si treba vážiť. Vysoko vážiť,“ povedal Harabin. „Ak on je najlepší sudca na Slovensku, tak potom je to katastrofa slovenskej justície,“ myslí si naopak náš zdroj, ktorý si želal ostať v anonymite.

.zábava?
O povahe ministra Harabina niečo prezrádza aj ďalší príbeh. Popradský podnikateľ Jozef Anďal poslal pred časom list všetkým poslancom Národnej rady SR, v ktorom ich informoval o incidente, ktorý sa stal jeho švagrovi Jánovi D. Ten 24. apríla 2008 šoféroval po hlavnej ceste z Popradu do Kežmarku. Chcel odbočiť z hlavnej cesty na vedľajšiu, dal znamenie o zmene smeru jazdy, ale keďže na rušnej ceste išla v tom čase kolóna áut, musel zastaviť čo najbližšie k stredu cesty a počkať na medzeru medzi protiidúcimi autami. Keď už odbočoval, prihnala sa zo smeru od Popradu čierna limuzína, ktorá ho chcela predbehnúť zľava, čo nie je povolené. Nastala nebezpečná situácia. Ján D. hneď za križovatkou zastavil na okraji cesty. „Z čierneho auta vystúpil muž v obleku a bez toho, aby sa identifikoval, si od môjho švagra vypýtal vodičský preukaz. Ten bol v strese, pretože si myslel, že ho prepadli nejakí mafiáni a dal mu ho. Muž nastúpil s vodičákom do auta a švagrovi povedal: príďte si poň,“ opisuje situáciu Jozef Anďal. Keďže si jeho švagor myslel, že mu vodičák práve ukradli, rozhodol sa krádež nahlásiť na polícií v Porade. Až neskôr sa dozvedel, že mal tú česť s ochrankou ministra Harabina a údajne spáchal dopravný priestupok. Ministerstvo vnútra vo svojom stanovisku tvrdilo, že v aute sedel priamo minister Harabin a Ján D. ho ohrozil. Minister spravodlivosti sa pochvalne vyjadril aj na adresu policajta v civile, ktorý vraj pri odnímaní vodičského preukazu postupoval veľmi profesionálne. Podľa Jozefa Anďala sa jeho švagor počas prerokúvania priestupku na dopravnom inšpektoráte taktiež dozvedel, že proti nemu ako svedok vypovedal sám minister a požadoval preňho najvyšší možný trest, čo v tom prípade znamenalo 7-tisícovú pokutu a odobratie vodičského preukazu na jeden rok.  Policajti si, našťastie, zachovali chladnejšiu hlavu a Jánovi D. udelili „len“ pokutu 2 000 korún a vodičák vrátili. „Švagor denne jazdí do práce a vodičský preukaz je pre neho dôležitý. Chce mať pokoj a už sa v celej veci odmieta angažovať. Každému od posledného strážnika až po riaditeľa polície však musí byť jasné, že bol v práve, že priestupok neurobil on, ale vodič ministerského auta. Môj pocit je, že sa ochranka na jeho účet jednoducho zabavila,“ povedal pre .týždeň Anďal.   

.o kilometre späť
Problematické nie sú len známosti a správanie ministra spravodlivosti, ale aj jeho odborný pohľad na to, ako má súdnictvo fungovať.
 Žilinský sudca Peter Hrnčiar bol ešte pred pár rokmi predsedom Okresného súdu v Žiline a za ministrov Čarnogurského a Lipšica sa angažoval pri zavádzaní reformných zmien v justícií. Keď dnes hovorí o súdnictve, pôsobí rezignovane. Ministrovi Harabinovi vyčíta najmä staré, tradičné nazeranie na súdnictvo. „Keby ste si zobrali spisy z Rakúsko-Uhorska, prvej Československej republiky, 50. či 60. rokov a z obdobia po novembri 1989, zistíte, že rozdiel je iba v tom, či sudca používal pero, písací stroj, alebo počítač. Od druhej svetovej vojny dokázali sudcovia povedať len jednu-jedinú myšlienku – potrebujeme viac sudcov. Harabin a jeho štátny tajomník pôsobia presne tak, akoby ich v 70. rokoch zmrazili a keď ich dnes rozmrazia a opýtajú sa, aký je najväčší problém súdnictva, tak „z fleku“ povedia: málo sudcov.“
Podľa Hrnčiara je problém v zlom manažmente. Na rozdiel od Harabina  tvrdí, že by stačilo menej sudcov a namiesto nich by bolo treba zaplatiť viac nižšieho súdneho personálu. „Dnes to funguje tak, že sudca napríklad urobí taký úkon, že napíše rukou – kancelária, doruč návrh na vyjadrenie odporcovi. Zanesie spis vedúcej kancelárie a tá si poznačí tužkou v kalendári, že ho dostala a odnesie ho asistentke. Tá ho položí niekde na zem, pretože má veľa spisov, za mesiac sa k tomu dostane a napíše to. Potom sa vráti obálka z pošty, cez podateľňu a vedúcu kancelárie zase k sudcovi.  Ten sa k nej po mesiaci dostane a zistí, že tam je napísané: presťahovaný na inú adresu. Sudca teda znovu dá pokyn – kancelária, doruč to na inú adresu. Čiže na niektoré úkony netreba žiadne vzdelanie, na niektoré základné a na niektoré síce vyššie vzdelanie, ale sú to rutinné úkony. Nepotrebujeme viac sudcov, ale súdnych úradníkov, asistentov, ktorí by to robili samostatne. Jeden sudca by potom zvládol to, čo dnes dvaja alebo traja,“ tvrdí Hrnčiar.
Pesimisticky sa bývalý sudca – reformátor pozerá aj na atmosféru, ktorá v justícií zavládla po Harabinovom nástupe. „Okolo 10 až 15 sudcov, ktorí sme sa na reforme podieľali, sme roky žili doslova v nepriateľskom prostredí a keď sme sa postupom času posunuli o milimeter, tešili sme sa z toho. Dnes sa to vrátilo späť o kilometre. Sudcovia sú opäť bojazliví a ustráchaní, ako naposledy za Mečiara, niektorí sa nás boja pozdraviť, alebo sa s nami stretávať. Harabin si s nami vyrovnáva účty a po toľkých rokoch sa musíme vyrovnávať s pocitom, či to všetko stálo za to. Najmä keď nás harabinovci stihli v médiách znemožňovať, vláčiť po súdoch a podávať na nás trestné oznámenia.“
Viac sa k súčasnému stavu slovenskej justície ani nedá dodať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite