Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti

Viete, čo je duša? Duša je taká drevená palička, niečo ako stĺpik medzi spodnou a

Viete, čo je duša? Duša je taká drevená palička, niečo ako stĺpik medzi spodnou a vrchnou stranou trupu huslí. Keď sa s ňou niečo stane, tak to ohrozuje nástroj a jeho zvuk. Malá, schovaná, ale veľmi prepotrebná vec, taká duša. Samozrejme, nielen pre husle.

Festivalová sezóna sa pomaly končí, jeden festival nás však ešte čaká. V septembri prebehnú v Bratislave Konvergencie čiže Zbližovania. Keď si predstavíme zbližovanie, väčšinou nám napadne samá príjemná činnosť. Všetko je však závislé od toho, kto a čo sa zbližuje a ako a prečo sa to deje. Nielen v matematike platí, že pri konvergenciách hrajú dôležitú úlohu limity a zadefinovanie. Našťastie, festival Konvergencie má vďaka svojmu šéfovi Jozefovi Luptákovi oboje určené jasne a výnimočne.

Limity Konvergencií sú dané Jozefom, konkrétnym hudobníkom na jednej strane a nekonečným svetom ostatných muzikantov a hudby, ako takej, na strane druhej. Ďalšími limitmi sú slušnosť, otvorenosť, úcta k slobode, radosť z vytvárania priestoru na stretnutie, odmietanie lacných kompromisov, ale aj priateľská povaha festivalu. Za tieto limity sa nedá ísť, lebo to charakterizuje tvorcu a prostredníctvom neho aj celé podujatie.
Definície Konvergencií sú v peknom rozpore s matematikou — na rozdiel od nej, kde je podstatou ustavičné približovanie sa bez možnosti stretnutia, tu sa stretáva a pretína jedna radosť. A  presná definícia sa, našťastie, napísať nedá. Stále sú v nich prekvapenia, stále je v nich napätie a vzruch.
Konvergencie nehrajú falošné hry o približovaní sa masám, o zapáčení sa komukoľvek. Nezbližuje sa v nich hocičo s cieľom vydolovať maximum za akúkoľvek cenu. V tom sú v peknom protiklade k dianiu, ktorého sme denne svedkami.
V živote mám šťastie na violončelistov. Vždy mi ich bolo ako huslistovi trošku ľúto. Naťahujú sa s tým krásnym hebedom krížom-krážom, nikto im nepomôže — je akurát také veľké, aby ho museli nosiť sami, to už s basou vám kamaráti pomôžu... Čelo akoby už nebolo len hudobným nástrojom, ale zvláštnym druhom bytosti, ktorá potrebuje cit i silné svaly, húževnatého majiteľa a vlastné miesto v aute i v lietadle. Čo však violončelu nemožno uprieť, je veľká duša. A tú má aj violončelista Jozef Lupták a jeho festival.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite