Geniálny symfonik nebol divadelným skladateľom – napokon, ostal pri jedinej opere, aj tú viacnásobne prepracúval. Fidelio sa začína ako trochu naivný singspiel: Leonora chce vyslobodiť manžela Florestana z väzenia. V prestrojení za mládenca Fidelia vstupuje do služieb žalárnika Rocca a nedopatrením si získava lásku jeho dcéry Marzelline, o ktorú sa dovtedy uchádzal mladý Jaquino. V druhom dejstve sa dielo mení na veľkú tragickú operu: despotický guvernér Pizarro plánuje zniesť svojho politického odporcu Florestana zo sveta. Po Florestanovej záchrane (slobodu mu v poslednej chvíli prináša nový minister Fernando) sa Fidelio končí ako zborová apoteóza slobody – avšak viac oratoriálna než operno-divadelná. Javiskový život zabezpečuje Fideliovi hudba preniknutá humanistickým pátosom, prekrásna najmä v orchestrálnej zložke. Speváci sú skladateľovi vďační o čosi menej: Beethoven, vnímajúc ľudské hlasy ako nástroje symfonického orchestra, ich nijako nešetril.
politické divadlo
V SND sa titul objavoval zväčša v čase, keď sloboda dostávala na frak. Vo februári 1936, na prahu tragických vojnových udalostí, priniesla pamätná inscenácia avantgardného režiséra Viktora Šulca a dirigenta Karla Nedbala apelatívnu, varovnú umeleckú výpoveď. A v marci 1970, krátko predtým, než sa idey Pražskej jari začali rozkladať v normalizačných metastázach, si Július Gyermek dovolil inscenovať Fidelia ako politické divadlo a pôvodnú prózu nahradiť veršami Dominika Tatarku.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.