Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nové filmy v Novom Yorku

.mária Modrovichová .časopis .film

Sú obdobia, keď určitých hercov vidieť všade. Ide im karta. Keď som bola naposledy v

Sú obdobia, keď určitých hercov vidieť všade. Ide im karta. Keď som bola naposledy v supermarkete, Ben Kingsley na mňa vyskočil z regálu so zmrzlinou. Letu v newyorských kinách dominuje spolu s Penélope Cruz.


Objavili sa ako dvojica mladá študentka – starnúci profesor vo filme na motív Rothovho Umierajúceho zvieraťa. Kniha, napriek „ľúbivosti“ základnej premisy (sex-smrť) a nekompromisnému vykresleniu naopak „neľúbivého“ hlavného hrdinu, má svoje slabé miesta. Narcizmus postavy valcuje všetko a človek sa pristihne, ako so zvraštenou tvárou preskakuje osemdesiaty riadok o tom, ako David Kepesh pozoruje svoje starnutie alebo s neutíchajúcim nadšením opisuje prsia Consuely.

.rozporuplná Elégia
Elégia na rozdiel od knihy vynecháva značné množstvo nekonečných monológov zvetraného intelektuála na tému sexuálnej revolúcie a staroby. Vo filme presvitá Rothova inteligencia a jeho geniálne písanie je jasne rozoznateľné. Scenár napísal Nicholas Meyer, ktorý adaptoval aj Rothovu Ľudskú škvrnu a napriek priznaniu (a skláňaniu sa) k predlohe, je filmová postava Kepesha jemnejšia, menej brutálna vo svojom egoizme a cynizme. Film je oslobodený o samoúčelné a trochu azda aj slaboduché pasáže (ospravedlniteľné vysokým vekom hlavnej postavy?), ktoré z knihy robia spleť pocitov, kde miestami upadá príbeh. Režisérka Isabel Coixet vniesla do Kepeshovho rozprávania viac citu a výtvarnosti. V knihe sú síce nie početné, ale dosť explicitné sexuálne pasáže. Film ponúka popri záberoch Cruzovej (naozaj dokonalého a vhodne obsadeného) lorenovského poprsia a Kinsgleyho (starého ale viac než jarého) vypracovaného brucha len náznaky erotiky. Kepesh je predstavený nie ako narcisistický, ale skôr chladný, možno v dôsledku staroby miestami až bojazlivý starý mládenec, s ráciom strážiaci svoju slobodu. Jeho konflikt so synom sa v knihe nikdy nevyrieši, film je optimistickejší. Hlavný dojem, ktorý Elégia v človeku zanechá, je temnota. Oproti knihe je to však temnota s náznakom východiska. Sila knihy je v jej drzosti a nekompromisnosti ísť až do konca s postavou, s ktorou sa v podstate nedá sympatizovať. Knižný Kepesh nám hádže do tváre prerogatíva, ktoré si väčšinou neodvážime ani pomyslieť. Film vyvoláva rozporuplné emócie – niektorí ho zatracujú a ospevujú predlohu, iným sa veľmi páči. Sila filmu, napriek rozdeleniu publika, je v Kingsleym, Cruzovej a ich spolupáchateľoch na poli neusporiadaných nemanželských afér a osamelosti: Dennis Hopper, Patricia Clarkson a Peter Sarsgaard.


.presný Wackness
„Som Shapiro. Moja práca ma často zaveje na exotické miesta. Ako Brooklyn. Alebo Queens.“ Luke Shapiro práve skončil strednú školu. V New Yorku roku 1994 sa rozbieha leto. Žúry, decká bez školy a dozoru, pláž, topiaci sa asfalt, žúry… Starosta Giuliani ešte len začína svoju radikálnu očistu. Shapiro (skvelý Josh Peck) má predtým, ako na jeseň odíde na univerzitu, plné ruky práce s dílerstvom marihuany. Jedným z jeho klientov je aj psychiater chrúmajúci antidepresíva, doktor Squires (Ben Kingsley s dlhými vlnitými vlasmi a v havajských košeliach, znovu bez zaváhania). Obidvaja sú osamelí a pateticky nešťastní. Spája ich tráva a Squiresova nevlastná dcéra Stephanie, do ktorej sa Shapiro zamiluje. Film Jonathana Levina (scenár + réžia) citlivo a zároveň groteskne opisuje depresiu tínedžerskej (a manželskej) duše. Nepravdepodobné spojenie dvoch stratených, ktorí sa rozhodnú nájsť radosť v živote (dohoda je „terapia za trávu, tráva za terapiu“), je postavené na atribútoch doby. Je zaujímavé, že rozdiel medzi zákutiami Manhattanu a bratislavským „er-o-háčkom,“ kam sa chodilo skejtovať, je minimálny. Kto vyrastal v deväťdesiatych rokoch, bude si s nefalšovaným dojatím pripomínať záblesky vlastnej mladosti – tagging je in, Kurt Cobain práve umrel, ale Biggy a Tupac sú ešte nažive. Soundtrack je výrazne hip-hopový, celé posprejované mesto vo filme pôsobí akoby sa kolísalo „in da beat.“ Ostrovtipné dialógy (vysvetlenie názvu filmu jedno z najlepších), herecké výkony a celkové vystihnutie atmosféry, robia z nízkorozpočtového a na nič sa nehrajúceho filmu The Wackness presnú sondu do éry veľkých problémov, veľkých tenisiek, veľkých rapperov a veľkých jointov.

.ne-spakojnaja noč
Ben Kingsley toto leto dvakrát potvrdil svoj nepopierateľný herecký talent. Navyše si konečne (po Gándhim) zahral aj dve nenegatívne postavy. Veľkým mystériom ostáva, prečo sa po vyberaných a majstrovsky odohratých rolách rozhodol pre postavu detektíva z narkotického oddelenia vo filme Transsiberian. Myslí sa, samozrejme, magistrála, a ako by povedal Kingsley čoby zlý ruský fízel, ide o „sriľer.“ Svoju ruštinu predvedie hneď v úvodnej scéne. Ktovie, čo si myslel režisér Brad Anderson, keď nechal Kingsleyho hovoriť po rusky vedľa živých ruských hercov. Azda rátal s hluchým obecenstvom. V čase, keď minimálne jeden zlý Rus musí vystupovať v každom sriľeri, a keď do Ameriky emigrovalo toľko obyvateľov bývalého ZSSR, človeku neostáva iné ako neveriacky krútiť hlavou. Schizofrénia ako vyšitá: Brit v americkej produkcii hovoriaci po anglicky s ruským prízvukom, hovoriaci po rusky s anglosaským zaguľaťovaním, učí vo filme postavu Woodyho Harrelsona, nadšeného amerického cestovateľa, ako správne vyslovovať ruské slová. Sphakoujnu notch. Spakojnaja noč bohužiaľ neprichádza. Najprv treba odtrpieť banálnu drogovú zápletku zhruba s polsekundovou dilemou, kto sú zlí a kto dobrí chlapci. Potom prídu zábery z vlaku na zasneženú Sibír, zábery Sibíre a vlaku z vtáčej perspektívy, a výlet do zasneženej sibírskej dedinky s romantickým rozpadnutým pravoslávnym kostolíkom a vraždou (červená krv sa na sibírskom snehu efektne vyníma. Škoda by bola o netradičné výtvarné výrazivo prísť). Áno, vedľa trate sa objaví aj biely kôň. Keďže spolu s hrdinami, americkým manželským párom, cestujeme vlakom, na tomto mieste už hádam nikto nepochybuje o tom, že budú aj akčné scény v lokomotíve. „Sibír, ako si ho predstavujú imperiálni céčkoví filmári“ by som navrhla ako podtitul slovenského prekladu filmu. Alebo ho radšej vôbec nekupujme.

.nehumorná Barcelona
Penélope Cruz je známa už dlho. Doteraz bola vždy hlavne za peknú. V Almodóvarovom Volver mala významnejšiu hlavnú úlohu, ale tiež išlo primárne o jej krásu, o režisérovo takmer komiksové poňatie ženskosti. Málo emócií, viac špúlenia pier a zadku (tým nechcem povedať, že to nebolo dobré). V Elégii hrá vedľa Kingsleyho mladú (na herečkin skutočný vek možno až príliš mladú), zato vážnu kubánsko-americkú študentku. Vedie si/sa veľmi dobre. V najnovšom filme Woodyho Allena Vicky Cristina Barcelona ukáže, že nie je len bývalá frajerka Toma Cruisa. Je taká presvedčivá, že jej Maria Elena vyvoláva pocit, akoby nemala ďaleko od Penélope, najmä ak spojíme hystériu postavy s citátmi z tabloidov, v ktorých Cruzová hovorí o svojich nekontrolovateľných záchvatoch hnevu. Či herečka je, alebo nie je vyšinutá, nie je podstatné. Isté je, že vyšinutie sprevádzajúce kreatívneho génia a romantickú lásku Marie Eleny je jedným z najsilnejších prvkov nového Allenovho filmu. Ten sa vracia k svojmu starému ja a rieši vzťahy spôsobom viac allenovským ako pseudobergmannovským. Film je o dvoch amerických študentkách, ktoré s typickým americkým nadšením pre Európu prichádzajú do Barcelony (tony fotogenických záberov Španielska). Vicky, pekná bruneta v podaní Rebecy Hall, je zasnúbená konzervatívna dievčina, ktorej osud bol až do Barcelony presne naplánovaný. Lenže jedna noc s výtvarníkom Juanom Antoniom stavia život s perzskými kobercami a bytom na Manhattane do novej, nie príliš vábnej perspektívy. Do Juana Antonia (vyzeral niekedy Antonio Bardem lepšie? Nevyzeral.) sa zamiluje aj liberálnejšia Cristina. Allen do roly reprezentatky mladej generácie znovu obsadil peroxidovú Scarlett Johanssonovú. Cristina bez predsudkov prijme spolužitie s bohémskym výtvarníkom. Dokonca, keď sa objaví jeho osudová láska, bývalá manželka so samovražednými sklonmi, Cristina sa snaží prispôsobiť bývaniu v trojici. Scéna pri raňajkách po Cruzovej dramatickom nočnom príchode do domu je Allenovým triumfom jeho návratu k sebe samému a hereckým triumfom všetkých zúčastnených. Vo filme je aj dlhoočakávaná bozkávačka mezi Johanssonovou a Cruzovou. Podobne ako Allen, ktorý bol vraj pri nakrúcaní viac zaujatý svojou novou pigmentovou škvrnou, aj diváci očakávajúci lesbos budú musieť siahnuť po drsnejšom žánri. Krajšie a erotickejšie obsadenie by však ťažko našli niekde inde. Na Vicky, Cristinu aj Barcelonu je radosť sa pozerať, aj keď je to radosť trochu povrchná. Chýba woodyovský humor. Režisér ho dávkuje veľmi opatrne – či už preto, že došli fóry, alebo z dôvodu vlastnej autocenzúry a snahy byť „vážny“. Možno preto nie sú dievčatá novou Annie Hallovou. Všetci sú však na dobrej ceste.

Autorka cestuje a píše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite