(1. február 1952 Bratislava - 26. august 2008)
Nikdy som si nemyslela, že raz budem písať tieto slová. Odišla si a Tvojim náhlym odchodom do umeleckého neba zostalo vo mne veľké prázdno. Bola si neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Naučila si ma vnímať čaro slova, narábať s ním, tešila si sa z každej mojej básničky a povzbudzovala si ma ešte k väčšej tvorivosti. Bola si a navždy zostaneš mojou Dankou, ktorú som videla neustále pracovať, vybavovať a riešiť veci. Bojovala si za Rómov a ja si doteraz kladiem otázku, či to stálo za to. Nikdy ti nešlo o uznanie a dokonca si nečakala ani ďakujem. Radovala si sa, keď si vedela, že Tvoja pomoc pomohla. Tvoju tvorbu som poznala ešte predtým, ako sme sa stretli.
Stretli sme sa na besede v knižnici vo Zvolene. Mala si hovoriť o svojej tvorbe, ale hovorila si o rómskych novinách Romano Nevo ľil a o Rómoch. V tvojich očiach bolo zapálenie a radosť, zaregistrovala si ma a usmiala si sa na mňa. Pamätám si, ako si ma oslovila: „Prepáčte, vy ste Rómka? Poznáte Romano nevo ľil, mohli by ste nám písať o Rómoch zo Zvolena.“ Táto veta sa stala pre mňa osudnou, a tak sa začalo naše priateľstvo. Tvoja obetavosť a viera v lepší život Rómov ma fascinovala. Trpela som pri každom podraze, ktorí ti niektorí neprajníci spôsobovali, a zároveň ťa obdivovala, že i napriek tomu pokračuješ v boji a nestrácaš vieru v rómsky národ. Často ti novinári kládli otázku, či nemáš rómske korene, nie nemala si, ale bola si ich najväčšou osobnosťou aj bez toho, aby si bola Rómka.
Naše noviny si vážia mnohé osobnosti, ale často som sa ťa pýtala, či si ich vážia aj Rómovia. Opakovala si mi ustavične: „Sú to jediné informácie, ku ktorým sa dostanú.“ Každé slovo, strana, fotografia prešli tvojimi rukami. Pracovala si často do rána a na druhý deň si už predstúpila pred svojich študentov na Strednej umeleckej škole v Košiciach. Milovala si divadlo a Tvoji študenti milovali teba. Urobila si toho viac ako ktokoľvek, ale čo si urobila pre seba? Túžila si sa vrátiť k svojej tvorbe a písať básne, snívala si o krásnom balkóne plnom kvetov. Nebol čas a ty si vo svojom byte ostala akoby prikovaná pri počítači, všade porozkladané papiere s článkami, forografiami, tvoj byt bol druhou redakciou.
Naučila si ma viac ako ktokoľvek, zmenila si mi život, stala si sa mojím anjelikom a ním zostaneš navždy. Neviem, či dokážem aspoň sčasti to čo ty, neviem, či mám toľko viery a sily bojovať za to, za čo si bojovala ty, ale sľubujem ti, že to, čo si tu zanechala, navždy zostane. Tvoj odkaz je vo mne a ja sa ho budem snažiť šíriť najlepšie, ako viem.....
Autorka je redaktorka novín Romano Nevo ľil .
Nikdy som si nemyslela, že raz budem písať tieto slová. Odišla si a Tvojim náhlym odchodom do umeleckého neba zostalo vo mne veľké prázdno. Bola si neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Naučila si ma vnímať čaro slova, narábať s ním, tešila si sa z každej mojej básničky a povzbudzovala si ma ešte k väčšej tvorivosti. Bola si a navždy zostaneš mojou Dankou, ktorú som videla neustále pracovať, vybavovať a riešiť veci. Bojovala si za Rómov a ja si doteraz kladiem otázku, či to stálo za to. Nikdy ti nešlo o uznanie a dokonca si nečakala ani ďakujem. Radovala si sa, keď si vedela, že Tvoja pomoc pomohla. Tvoju tvorbu som poznala ešte predtým, ako sme sa stretli.
Stretli sme sa na besede v knižnici vo Zvolene. Mala si hovoriť o svojej tvorbe, ale hovorila si o rómskych novinách Romano Nevo ľil a o Rómoch. V tvojich očiach bolo zapálenie a radosť, zaregistrovala si ma a usmiala si sa na mňa. Pamätám si, ako si ma oslovila: „Prepáčte, vy ste Rómka? Poznáte Romano nevo ľil, mohli by ste nám písať o Rómoch zo Zvolena.“ Táto veta sa stala pre mňa osudnou, a tak sa začalo naše priateľstvo. Tvoja obetavosť a viera v lepší život Rómov ma fascinovala. Trpela som pri každom podraze, ktorí ti niektorí neprajníci spôsobovali, a zároveň ťa obdivovala, že i napriek tomu pokračuješ v boji a nestrácaš vieru v rómsky národ. Často ti novinári kládli otázku, či nemáš rómske korene, nie nemala si, ale bola si ich najväčšou osobnosťou aj bez toho, aby si bola Rómka.
Naše noviny si vážia mnohé osobnosti, ale často som sa ťa pýtala, či si ich vážia aj Rómovia. Opakovala si mi ustavične: „Sú to jediné informácie, ku ktorým sa dostanú.“ Každé slovo, strana, fotografia prešli tvojimi rukami. Pracovala si často do rána a na druhý deň si už predstúpila pred svojich študentov na Strednej umeleckej škole v Košiciach. Milovala si divadlo a Tvoji študenti milovali teba. Urobila si toho viac ako ktokoľvek, ale čo si urobila pre seba? Túžila si sa vrátiť k svojej tvorbe a písať básne, snívala si o krásnom balkóne plnom kvetov. Nebol čas a ty si vo svojom byte ostala akoby prikovaná pri počítači, všade porozkladané papiere s článkami, forografiami, tvoj byt bol druhou redakciou.
Naučila si ma viac ako ktokoľvek, zmenila si mi život, stala si sa mojím anjelikom a ním zostaneš navždy. Neviem, či dokážem aspoň sčasti to čo ty, neviem, či mám toľko viery a sily bojovať za to, za čo si bojovala ty, ale sľubujem ti, že to, čo si tu zanechala, navždy zostane. Tvoj odkaz je vo mne a ja sa ho budem snažiť šíriť najlepšie, ako viem.....
Autorka je redaktorka novín Romano Nevo ľil .
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.