Pred niekoľkými týždňami vyšla v českom vydavateľstve Argo kniha amerického historika Richarda Pipesa Vlastnictví a svoboda. Pipes tvrdí jednu zásadnú vec: Určitá forma vlastníctva je možná aj bez slobody, ale opačne to nikdy neplatilo.
Pipes tvrdí, že opak slobody – tyrania – sa objavuje v dvoch rôznych podobách. V prvom prípade ide o svojvoľnú vládu absolutistického panovníka alebo diktátora, ktorého nikto nezvolil a ktorý nepodlieha žiadnym ústavným ani parlamentným obmedzeniam. V druhom prípade ide o tyranskú vládu jednej časti obyvateľov nad ostatnými v demokratických spoločnostiach. Táto slobodne zvolená vláda používa rôzne donucovacie prostriedky (dane a iné majetkové obmedzenia), aby aspoň verbálne dosiahla neuskutočniteľné ciele – napríklad onen hmlisto definovaný pojem sociálna spravodlivosť.
.zlatý vek
Súkromné vlastníctvo nemalo v histórii našej civilizácie nikdy ustlané na ružiach. Podľa Pipesa sa tento stav vyvinul z neochvejnej viery v „zlatý vek“ ľudstva. Či už to bola edenská záhrada, alebo iná predstava o ranej fáze ľudského vývoja, jej významným rysom vraj bola neexistencia súkromného vlastníctva. V zlatom veku bol vraj majetok spoločný a nikto ho nedelil na „môj“ a „tvoj“ a nikto s nikým preto nebojoval.
Prvým, kto z tejto pozície uskutočnil myšlienkový útok na vlastníctvo, bol podľa Pipesa Platón. Ten vo svojej utopickej Ústave a Zákonoch uvažoval o zrušení vlastníctva, pretože vyvoláva sociálne konflikty. Pre Aténčana, ktorý na vlastnej koži pocítil, ako ctižiadostivosť a chamtivosť zničili jeho rodné mesto, bola rovnostárska spoločnosť, úplne podriadená potrebám štátu, príťažlivá.
Naopak, Platónov žiak Aristoteles vo svojej Politike ideálnu spoločnosť svojho učiteľa spochybnil. Podľa neho mimoriadna nerovnosť v deľbe majetku síce vyvoláva konflikty, ale inštitúciu vlastníctva považoval za neodstrániteľnú: „slovami sa nedá vyjadriť skutočnosť, aké uspokojenie človeku spôsobuje, keď môže niečo nazývať svojím.“ Aristoteles, podobne ako neskôr cirkevní otcovia, navyše tvrdil, že vlastnenie umožňuje ľuďom zlepšiť ich etické správanie, pretože im dáva šancu stať sa šľachetnými.
Spor dvoch filozofov ovplyvňoval názory na vlastníctvo takmer dve a pol tisícročia.
.vlastnícky pud
Pipes predstavu zlatého veku ľudstva zavrhuje. Ako píše v kapitole Inštitúcie vlastníctva, tí, pre ktorých je vlastníctvo len spoločenským zvykom, musia dokázať, že deti nemajú zištný pud. Podľa historika sa to však nikomu nepodarilo. Naopak, v spomínanej kapitole dokazuje, že zištnosť je spoločná všetkým ľuďom, ale aj zvieratám.
Odvoláva sa pritom na psychológov, ktorí tvrdia, že už batoľatá majú výnimočne vyvinuté vlastnícke sklony a až neskôr sa učia o majetok deliť, pretože ich k tomu vedú. Podobné výsledky priniesli aj výsledky výskumov v izraelských kibucoch. Napriek tomu, že miestne deti boli vychovávané v obecných jasliach, robili si nároky na pastelky či uteráky a nebola im cudzia ani závisť. To všetko v prostredí, v ktorom dospelí súkromný majetok zavrhujú.
K Pipesovym argumentom v neprospech zlatého veku patria aj antropologické výskumy prírodných národov. Podľa nich je vlastníctvo univerzálne platným znakom ľudskej kultúry a o úcte k nemu svedčí aj skutočnosť, že všetky spoločnosti odsudzujú a trestajú krádež.
.magna Charta a Rusko
Ako to všetko súvisí so slobodou? V tretej a štvrtej kapitole, venovanej vývoju súkromného vlastníctva v Anglicku a Rusku, stavia Pipes ochranu vlastníctva do priamej súvislosti s bojom o občianske práva.
V stredovekom Anglicku napríklad kráľ vyberal dane len za výnimočného stavu, navyše na to potreboval súhlas daňových poplatníkov. Vo Veľkej listine slobôd (Magna Carta Libertatum) z roku 1215 kráľ Ján Bezzemok potvrdil, že nebude vypisovať dane bez toho, že by získal súhlas kráľovstva. Práve toto pravidlo, teda že vládca nemôže svojvoľne zasahovať do majetku svojich poddaných, umožnilo inštitúcii, neskôr nazývanej ako Dolná snemovňa, vydať sa na cestu slobody.
Aj politický odpor voči absolutizmu Karola I. bol motivovaný obranou vlastníctva. Keď stovky bohatých poddaných odmietlo kráľovi poskytnúť vynútenú pôžičku, 76 ich bolo uväznených bez toho, že by niekto vzniesol žalobu, čo vyvolávalo pochybnosti o kráľovej úcte k zákonu a právam poddaných. Na základe tohto a mnohých podobných útokov došlo k občianskej vojne, poprave kráľa, nastoleniu republiky a po reštaurácii kráľovstva k nebývalému obmedzeniu panovníckej moci.
Protipólom Anglicka bolo cárske a neskôr boľševické Rusko. Podľa Pipesa nie je ruský sklon k autoritatívnej vláde daný geneticky. Rozhodujúcu úlohu v tom, prečo sa v Rusku nevyvinuli práva a slobody, vraj hrala likvidácia vlastníctva pôdy v moskovskom kniežatstve, ktoré neskôr obsadilo celé Rusko. Prepojenie zvrchovanej moci a vlastníctva prepožičiavalo cárovi všetky práva na pôdu a umožňovalo mu požadovať od poddaných i šľachty, aby mu bezvýhradne slúžili. To bolo v príkrom rozpore so zvyškom Európy, kde sa moc kráľov končila tam, kde sa začínalo súkromné vlastníctvo.
.dobro
Ako je to dnes? Komunizmus, ktorého cieľom bola beztriedna spoločnosť, v ktorej bude každý dávať podľa svojich schopností a dostávať podľa svojich potrieb, síce skolaboval, ale schopnosť šliapať po majetkových právach majú často aj krajiny s demokratickými vládami. Konajú tak, ako inak, v mene spoločného dobra.
Od začiatku minulého storočia po koniec druhej svetovej vojny postúpilo podľa Pipesa sociálne zákonodarstvo od poistenia k zaisteniu. Moderné demokratické vlády sa premenili na obrovský mechanizmus, prerozdeľujúci súkromný majetok. Prostredníctvom dane z príjmu vláda získava vysoký podiel zo ziskov firiem i jednotlivcov, z ktorého si časť ponecháva na administráciu zaopatrovacích programov a zvyšok prerozdeľuje medzi príjemcov rôznych zaopatrovacích dávok.
Filozofickým ospravedlnením tejto operácie je podľa Pipesa socialistická predstava, že vláda je povinná nielen zmierniť veľkú časť chudoby, ale ju dokonca aj odstrániť. Ale ako dosiahnuť taký stav? A ako dosiahnuť stav onej bájnej rovnosti? Existuje len jedna cesta: deje sa tak na úkor slobody, na úkor vlastníckych práv občanov, ktorí majú väčšie bohatstvo ako väčšina tých, ktorí si volia „sociálne cítiace“ vlády.
S Pipesom nemusíme vo všetkom súhlasiť, ale núti nás premýšľať. Napríklad nad vládou, ktorá spolu s poslušným parlamentom zaberá v mene akéhosi verejného záujmu pôdu súkromných vlastníkov. Nad vládou, ktorá zakázala zdravotným poisťovniam zisky. Nad vládou, ktorá straší vyvlastnením podielov zahraničných vlastníkov v energetických podnikoch. Nad vládou, ktorá si vyhradila právo regulovať ceny čohokoľvek a ktorá presadila, aby mohli ísť obchodníci za akési „špekulácie“ do väzenia. Nad vládou, ktorá presadila „zástrčkový zákon“. Nad vládou, ktorá upláca svojich voličov a starostov majetkom ich spoluobčanov. Nad vládou, ktorá z peňazí svojich občanov platí rôzne spriaznené „sociálne podniky“ a matice. A tiež nad tými, ktorí ju volia alebo sa proti nej ani len neozvú.
Pipes tvrdí, že opak slobody – tyrania – sa objavuje v dvoch rôznych podobách. V prvom prípade ide o svojvoľnú vládu absolutistického panovníka alebo diktátora, ktorého nikto nezvolil a ktorý nepodlieha žiadnym ústavným ani parlamentným obmedzeniam. V druhom prípade ide o tyranskú vládu jednej časti obyvateľov nad ostatnými v demokratických spoločnostiach. Táto slobodne zvolená vláda používa rôzne donucovacie prostriedky (dane a iné majetkové obmedzenia), aby aspoň verbálne dosiahla neuskutočniteľné ciele – napríklad onen hmlisto definovaný pojem sociálna spravodlivosť.
.zlatý vek
Súkromné vlastníctvo nemalo v histórii našej civilizácie nikdy ustlané na ružiach. Podľa Pipesa sa tento stav vyvinul z neochvejnej viery v „zlatý vek“ ľudstva. Či už to bola edenská záhrada, alebo iná predstava o ranej fáze ľudského vývoja, jej významným rysom vraj bola neexistencia súkromného vlastníctva. V zlatom veku bol vraj majetok spoločný a nikto ho nedelil na „môj“ a „tvoj“ a nikto s nikým preto nebojoval.
Prvým, kto z tejto pozície uskutočnil myšlienkový útok na vlastníctvo, bol podľa Pipesa Platón. Ten vo svojej utopickej Ústave a Zákonoch uvažoval o zrušení vlastníctva, pretože vyvoláva sociálne konflikty. Pre Aténčana, ktorý na vlastnej koži pocítil, ako ctižiadostivosť a chamtivosť zničili jeho rodné mesto, bola rovnostárska spoločnosť, úplne podriadená potrebám štátu, príťažlivá.
Naopak, Platónov žiak Aristoteles vo svojej Politike ideálnu spoločnosť svojho učiteľa spochybnil. Podľa neho mimoriadna nerovnosť v deľbe majetku síce vyvoláva konflikty, ale inštitúciu vlastníctva považoval za neodstrániteľnú: „slovami sa nedá vyjadriť skutočnosť, aké uspokojenie človeku spôsobuje, keď môže niečo nazývať svojím.“ Aristoteles, podobne ako neskôr cirkevní otcovia, navyše tvrdil, že vlastnenie umožňuje ľuďom zlepšiť ich etické správanie, pretože im dáva šancu stať sa šľachetnými.
Spor dvoch filozofov ovplyvňoval názory na vlastníctvo takmer dve a pol tisícročia.
.vlastnícky pud
Pipes predstavu zlatého veku ľudstva zavrhuje. Ako píše v kapitole Inštitúcie vlastníctva, tí, pre ktorých je vlastníctvo len spoločenským zvykom, musia dokázať, že deti nemajú zištný pud. Podľa historika sa to však nikomu nepodarilo. Naopak, v spomínanej kapitole dokazuje, že zištnosť je spoločná všetkým ľuďom, ale aj zvieratám.
Odvoláva sa pritom na psychológov, ktorí tvrdia, že už batoľatá majú výnimočne vyvinuté vlastnícke sklony a až neskôr sa učia o majetok deliť, pretože ich k tomu vedú. Podobné výsledky priniesli aj výsledky výskumov v izraelských kibucoch. Napriek tomu, že miestne deti boli vychovávané v obecných jasliach, robili si nároky na pastelky či uteráky a nebola im cudzia ani závisť. To všetko v prostredí, v ktorom dospelí súkromný majetok zavrhujú.
K Pipesovym argumentom v neprospech zlatého veku patria aj antropologické výskumy prírodných národov. Podľa nich je vlastníctvo univerzálne platným znakom ľudskej kultúry a o úcte k nemu svedčí aj skutočnosť, že všetky spoločnosti odsudzujú a trestajú krádež.
.magna Charta a Rusko
Ako to všetko súvisí so slobodou? V tretej a štvrtej kapitole, venovanej vývoju súkromného vlastníctva v Anglicku a Rusku, stavia Pipes ochranu vlastníctva do priamej súvislosti s bojom o občianske práva.
V stredovekom Anglicku napríklad kráľ vyberal dane len za výnimočného stavu, navyše na to potreboval súhlas daňových poplatníkov. Vo Veľkej listine slobôd (Magna Carta Libertatum) z roku 1215 kráľ Ján Bezzemok potvrdil, že nebude vypisovať dane bez toho, že by získal súhlas kráľovstva. Práve toto pravidlo, teda že vládca nemôže svojvoľne zasahovať do majetku svojich poddaných, umožnilo inštitúcii, neskôr nazývanej ako Dolná snemovňa, vydať sa na cestu slobody.
Aj politický odpor voči absolutizmu Karola I. bol motivovaný obranou vlastníctva. Keď stovky bohatých poddaných odmietlo kráľovi poskytnúť vynútenú pôžičku, 76 ich bolo uväznených bez toho, že by niekto vzniesol žalobu, čo vyvolávalo pochybnosti o kráľovej úcte k zákonu a právam poddaných. Na základe tohto a mnohých podobných útokov došlo k občianskej vojne, poprave kráľa, nastoleniu republiky a po reštaurácii kráľovstva k nebývalému obmedzeniu panovníckej moci.
Protipólom Anglicka bolo cárske a neskôr boľševické Rusko. Podľa Pipesa nie je ruský sklon k autoritatívnej vláde daný geneticky. Rozhodujúcu úlohu v tom, prečo sa v Rusku nevyvinuli práva a slobody, vraj hrala likvidácia vlastníctva pôdy v moskovskom kniežatstve, ktoré neskôr obsadilo celé Rusko. Prepojenie zvrchovanej moci a vlastníctva prepožičiavalo cárovi všetky práva na pôdu a umožňovalo mu požadovať od poddaných i šľachty, aby mu bezvýhradne slúžili. To bolo v príkrom rozpore so zvyškom Európy, kde sa moc kráľov končila tam, kde sa začínalo súkromné vlastníctvo.
.dobro
Ako je to dnes? Komunizmus, ktorého cieľom bola beztriedna spoločnosť, v ktorej bude každý dávať podľa svojich schopností a dostávať podľa svojich potrieb, síce skolaboval, ale schopnosť šliapať po majetkových právach majú často aj krajiny s demokratickými vládami. Konajú tak, ako inak, v mene spoločného dobra.
Od začiatku minulého storočia po koniec druhej svetovej vojny postúpilo podľa Pipesa sociálne zákonodarstvo od poistenia k zaisteniu. Moderné demokratické vlády sa premenili na obrovský mechanizmus, prerozdeľujúci súkromný majetok. Prostredníctvom dane z príjmu vláda získava vysoký podiel zo ziskov firiem i jednotlivcov, z ktorého si časť ponecháva na administráciu zaopatrovacích programov a zvyšok prerozdeľuje medzi príjemcov rôznych zaopatrovacích dávok.
Filozofickým ospravedlnením tejto operácie je podľa Pipesa socialistická predstava, že vláda je povinná nielen zmierniť veľkú časť chudoby, ale ju dokonca aj odstrániť. Ale ako dosiahnuť taký stav? A ako dosiahnuť stav onej bájnej rovnosti? Existuje len jedna cesta: deje sa tak na úkor slobody, na úkor vlastníckych práv občanov, ktorí majú väčšie bohatstvo ako väčšina tých, ktorí si volia „sociálne cítiace“ vlády.
S Pipesom nemusíme vo všetkom súhlasiť, ale núti nás premýšľať. Napríklad nad vládou, ktorá spolu s poslušným parlamentom zaberá v mene akéhosi verejného záujmu pôdu súkromných vlastníkov. Nad vládou, ktorá zakázala zdravotným poisťovniam zisky. Nad vládou, ktorá straší vyvlastnením podielov zahraničných vlastníkov v energetických podnikoch. Nad vládou, ktorá si vyhradila právo regulovať ceny čohokoľvek a ktorá presadila, aby mohli ísť obchodníci za akési „špekulácie“ do väzenia. Nad vládou, ktorá presadila „zástrčkový zákon“. Nad vládou, ktorá upláca svojich voličov a starostov majetkom ich spoluobčanov. Nad vládou, ktorá z peňazí svojich občanov platí rôzne spriaznené „sociálne podniky“ a matice. A tiež nad tými, ktorí ju volia alebo sa proti nej ani len neozvú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.