O tom, čo divadlo prinieslo do slovenskej kultúry, píšu traja pamätníci.
Blaho Uhlár: Mohli sme tam byť dodnes
V Stoke sa stretli ľudia, ktorí za komunizmu niečo chceli, ale podarilo sa im to až v tomto divadle. Bol to zázrak, ktorý dlho vydržal. Asi preto, že v tom bol môj idealizmus. Keby som nerozmýšľal v týchto kategóriách, tak by som to nerobil, pretože rozumní ľudia vedeli, že takýto typ divadla nemá budúcnosť. Niektorí tvrdili, že neprežijeme ani rok, iní nám dávali len pár rokov, ale ja som si naivne myslel, že vydržíme oveľa dlhšie. Táto naivita sa ukázala ako reálna, skutočne sme fungovali dlhé roky, ale nakoniec sa Stoka rozpadla.
My, čo sme boli naivnejší, sme si po páde režimu mysleli, že všetko zlé je za nami. V prvom roku to bola pravda. Ministerstvo kultúry Stoke finančne veľmi pomohlo. V prvej fáze po Novembri vládli revolucionári, ktorí chceli niečo zmeniť. Postupne sa však ukázalo, že nie všetci túžili až po takých veľkých zmenách. Neskôr sa k moci dostala stará garnitúra a všetko sa vrátilo do zabehaných koľají z čias komunizmu. Stoka mala šťastie v tom, že prvotná finančná pomoc umožnila prežiť ďalšie roky. Dotácie sme už nedostávali, ale mali sme priestor a divadelnú techniku.
Keď sa k moci dostali mečiarovci, pomohli nám zahraničné kultúrne fondy. Po porážke mečiarizmu v roku 1998 som podľahol presvedčeniu, že všetky myšlienky Novembra sa budú opäť realizovať, no opäť som bol naivný. Jednou zo základných podmienok novembra bolo odlúčiť cirkev od štátu. To sa doteraz nepodarilo. Nikto nenapísal, že od štátu treba odlúčiť aj kultúru, ale prirodzene som si myslel, že k tomu musí prísť. Ukázalo sa, že nie. Raz darmo, etatistické myslenie na Slovensku je veľmi silné. Všetky štátne divadlá z čias komunizmu prežili v modifikovaných podobách dodnes. Nezávislých združení je v poslednom čase prekvapujúco čoraz viac, aj podpora sa zväčšila, ale stále ide o okrajové veci. Na Slovensku dominuje štátna kultúra financovaná rovno štátom alebo VÚC.
Na začiatku Stoku tvorili ľudia, ktorí neboli herci. Robili to len z lásky k divadlu, no popritom pracovali. Išlo o nadšencov, ktorí boli zároveň originálnymi zjavmi zo všetkých kútov Slovenska. Dnes pracujem s profíkmi. Sú to ľudia, ktorí pôsobia vo viacerých divadlách. Z môjho hľadiska je to trochu nebezpečné, lebo ak budú hrať v rôznych súboroch, môže sa stať, že produkcie sa začnú na seba príliš podobať. Prvotná Stoka bola úplne iná než štátne divadlo. Medzi týmito svetmi neprebiehal žiadny kontakt. Dnes nemám peniaze na to, aby som hercov mohol udržať len v Stoke. Ako to bude ďalej, to skutočne neviem. Asi ich pohltia tie divadlá, ktoré si ich budú môcť zaplatiť.
Moja najobľúbenejšia hra Stoky? Ťažko povedať, človek má rád všetky svoje deti, ale vyzdvihol by som hru Impasse. To bola naša druhá vec, ktorú sme spravili, ani sme nevedeli ako, podobne ako všetky naše hry.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.