Tisíce ľudí sa ženú sem a tam. Všetci majú naponáhlo.
Tam na okraji, pri zábradlí, čupí žena. Hlasno a srdcervúco plače. Nikto sa pri nej nezastaví. Nikto sa jej nespýta, prečo plače. Ani ja nie. Neodvážil som sa. Veď som tu ako cudzinec, len ako hosť, turista. A tak som pokračoval ďalej unášaný davom smerom k trajektu. Ešte z plavidla som videl tú plačúcu ženu. Potom ten obraz zmizol. No dodnes naň nedokážem zabudnúť. Bolo to takmer pred štyridsiatimi rokmi.
Ježiš sa ženy, ktorá plačúc stála pred hrobom, spýtal: „Prečo plačeš?“ Kvôli čomu sa často neodvážime položiť túto jednoduchú otázku? Prečo je nám to trápne? Prečo sa odvraciame a kráčame jednoducho ďalej? Veď slzy sú určitým druhom jazyka. Vypovedajú o niečom aj bez slov a často viac než slová.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.