Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smer normalizácia

.michal Novota .filip Olšovský .michal Magušin .eva Čobejová .časopis .téma

Štátostrana s chápadlami na každom úrade, atmosféra strachu, kráľovstvo priemernosti, frustrácia a únik pred politikou do súkromia. Odvážny underground.

Normalizačné Československo v roku 1972 alebo Slovensko tri týždne pred voľbami?

Naša historiografia má peknú tradíciu pomenovať každú dekádu moderných dejín, výnimočne aj dlhšie obdobie, nejakým prívlastkom. Dvadsaťročie medzivojnovej Československej republiky je školou demokracie, päťdesiate roky obdobím politických procesov, potom prišlo uvoľnenie, Pražská jar a normalizácia.

Sedemdesiate roky sú dobou normalizácie. Praž­skú jar rozdrvili pásy sovietskych tankov a zbabelá kolaborácia našich súdruhov zaštítených milicionármi s ostrými obuškami. Boli to roky, keď sa ohýbala pravda, lámali chrbtice, udávalo sa a za previnenia rodičov sa trestali deti. Boli to roky rovných a rovnejších. Verejný život sa scvrkol medzi štyri nohy kuchynského stola. Niekto emigroval za hranice, niekto do súkromia.

Bola to doba, ktorú mnohí vítali, lebo na vyvolenú triedu pracujúcich nemala nároky. Okrem absolútnej poslušnosti. Komunisti už nemali žiadnu víziu, len si chceli čo najdlhšie udržať moc. Ľudí si kupovali stopercentnou zamestnanosťou, lacným bývaním, pôžičkami, dvojkorunovým mliekom a odborárskymi rekreáciami.

Hranice neboli korzom, ale mínovým poľom, oddeľujúcim nás od úhlavných nepriateľov. Z tých čias sa nám zachoval priliehavý vtip. Prechádza sa otec so synom popri Devíne a spolu hľadia na vysoké ploty z ostnatého drôtu strážené pohraničníkmi s ostrou v zásobníkoch. „Kto je za tým plotom, oci?“ pýta sa syn. „My,“ odpovedal otec.

A predsa, bola to doba, ktorá stvorila aj odvážnych hrdinov, underground a ľahko nemotornú nepolitickú politiku. Bez internetu, len korešpondenčne a z telefónnych búdok. Náš časopis sa pýta, aký dá história prívlastok tejto dekáde, ktorej polovicu sme prelomili teraz v januári. A pýta sa, či slovenské „desiate roky“ tohto storočia, zatiaľ v réžii silného premiéra Roberta Fica a jeho strany, nie sú modernou mutáciou normalizácie sedemdesiatych rokov (o tejto téme viac v rozhovore so Stanislavom Rakúsom).

Prirodzene, máme možnosť slobodne sa rozhodnúť vo voľbách, sme súčasťou toho lepšieho civilizačného okruhu a môžeme odtiaľto slobodne utiecť. Môžeme aj slobodne vyjadriť svoj názor.

uvarené žaby

Plazivá normalizácia na spôsob Roberta Fica je čosi ako recept na uvarenú žabu. Keď ju hodíme do horúcej vody, vyskočí. Keď ju hodíme do vlažnej a zakúrime pod hrncom, bude sa zohrievať, zvykne si a nakoniec sa uvarí. Tu nejde o život, ale o to zvykanie si, a ešte o charakter. Práve na ňom zanechala normalizácia svoj rukopis najbadateľnejšie. Teraz, keď sa téma chorľavého školstva stala témou predvolebnej kampane a žiaci mohli vidieť svojich učiteľov v prvej línii zápasu s Ficovou vládou, treba sa podľa tohto vzoru naučiť z hrnca vyskočiť. Ďalšiu skazenú či uvarenú generáciu by Slovensko nemuselo prežiť.

Žiadna vláda po roku 1989 nemala od voličov taký silný mandát presadiť svoj volebný program. Lenže od roku 2012 do roku 2016 sme tu nemali vládu reforiem a vízií, ale vládu údržbárov, ktorí kúria a svetia. Keď boli podľa prieskumov verejnej mienky v roku 2010 najväčším problémom, ktorý trápil voličov, zdravotníctvo, korupcia a nevymožiteľnosť práva, v roku 2016 sa na tom nič nezmenilo.

Pribudli len utečenci. Stagnácia je kľúčovým príznakom plazivej normalizácie. Ficova vláda premrhala roky relatívnej ekonomickej prosperity na prideľovanie prebend všetkým stranícky blízkym, sponzorom a prikyvujúcim. Vláda Smeru je ako reklama na obchod s potravinami, ktorý vás naláka na čerstvé bio potraviny a vy v regáloch nájdete len gumené rožky a slušne odležanú zapáchajúcu tresku. Zabalenú v alobale.

Expert na prieskumy Marián Timoracký z agentúry United Consultants najprv zaváha, ale po dlhšej debate súhlasí. „Áno, medzi občanmi badať časté opakovanie starých známych postojov ako ,nech sa nikto nestará do mňa, nebudem sa ani ja doňho’ alebo ,kto dnes nekradne, okráda vlastnú rodinu’. Silno cítiť aj rozdeľovanie sa na ,my a oni,’ teda my jednoduchí ľudia, čo nič nezmôžeme, a oni – páni tam hore, ktorí za nás rozhodujú a nesú zodpovednosť.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite