Po ruskom skladateľovi, ktorý prežil život v krehkej symbióze s totalitným režimom, ostala silná hudba smútku, strachu i nádeje.
Je máj roku 1937 a pred výťahom v jednom z leningradských obytných blokov stojí muž okolo tridsiatky. Stojí tam celú noc a čaká, že si po neho prídu. Nikto z mocných a vplyvných, ktorých kedysi poznal, mu už nemôže pomôcť. Takto začína britský spisovateľ Julian Barnes svoju najnovšiu knihu The Noise of Time, ktorej hlavným hrdinom je Šostakovič. Umelca, ktorého život pripomína ťaživú existenciálnu drámu s prvkami absurdnej frašky, charakterizovala ruská skladateľka Sofia Gubajdulina (1931) ako „stelesnenie tragédie, bolesti a teroru našich čias.“
Dmitrij Šostakovič (1906 – 1975) sa narodil v cárskom Sankt Peterburgu, v Petrohrade bol svedkom Októbrovej revolúcie, v rodnom meste, medzičasom premenovanom na Leningrad, prežil časť nemeckej blokády. Počas stalinistických čistiek ho niekoľkokrát ovanul dych smrti, zažil chruščovovský odmäk i nástup normalizácie počas Brežnevovej éry. V režime, ktorý od umelcov vyžadoval, aby angažovane participovali na živote spoločnosti ako „inžinieri ľudských duší“, sa kontaktu s politikou prakticky nedalo vyhnúť.
Šostakoviča štátna moc striedavo chválila a zatracovala. Bol skladateľom, ktorého hudba úspešne reprezentovala sovietsky režim doma i v zahraničí, súčasne opakovane čelil obvineniam najvyššieho vedenia strany i kultúrnych aparátnikov, že je ideologicky slabým dekadentným formalistom a nepriateľom ľudu, ktorý nenapĺňa požiadavky socialistického realizmu. Zvlášť kritický bol pre skladateľa koniec 30. rokov 20. storočia, no pod neustálym tlakom, ktorý ho dohnal až k myšlienkam na samovraždu, bol prakticky až do Stalinovej smrti v roku 1953.
„Keď niekoho označili nálepkou nepriateľ ľudu, všetci sa od neho odvrátili. Každý v panickom strachu ničil všetko, čo ho s takým človekom spájalo... Stačilo udanie, že niekto má fotky nepriateľa ľudu a mohlo ho to stáť krk,“ možno si prečítať v knihe Solomona Volkova Svedectvo. Pamäti Dmitrija Šostakoviča, ktorá vyšla v roku 1979 v New Yorku. Hoci okolo autentickosti „Volkovovho svedectva“ existuje viacero nejasností, kniha navždy zmenila spôsob, akým Západ na skladateľa nazeral.
Namiesto poslušného syna komunistickej strany, ktorý akceptuje ideologickú kritiku, sa na scéne objavil zlomený človek žijúci vo vnútornom azyle, v tichej opozícii voči režimu a komunikuje so svetom prostredníctvom kódov a inotajov svojej hudby. No existujú autori, ako napríklad známy americký muzikológ Richard Taruskin, ktorí sú presvedčení, že Šostakovič okolo seba mýtus martýra do istej miery vytvoril prostredníctvom Volkovovej knihy úmyselne.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.