Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ich rodné hniezda

.martin Droppa .časopis .týždeň doma

Umelci Mária Medvecká a Koloman Sokol či fyzik Aurel Stodola sú tri z množstva našich významných osobností. Podobne ako nikto z nás, ani oni si nevybrali miesto, kde sa narodili.

Umelci Mária Medvecká a Koloman Sokol či fyzik Aurel Stodola sú tri z množstva našich významných osobností. Podobne ako nikto z nás, ani oni si nevybrali miesto, kde sa narodili.  Osud (nielen) ich rodných domov je však hanbou Slovenska.


Rodný dom svetoznámeho výtvarného umelca, zakladateľa modernej grafiky a ilustrátora Kolomana Sokola nájdete v Liptovskom Mikuláši pred železničnou stanicou. Pekne zrekonštruovaný, so zachovaným starobylým nápisom v maďarčine na priečelí (Sokolov otec bol živnostník, mäsiar, v prednej časti domu mal obchod). Zboku pamätná tabuľa rodákovi, nad vchodom veľký svetelný nápis Samba, čo je jeden zo pseudonymov, meno jeho milovaného psa, ktorým umelec žijúci v americkom Tucsone signoval svoje diela.
Stojím pred budovou. Žeby múzeum? Stála expozícia? Nie. Dokonca ani penzión či lacnejšia ubytovňa pre pocestných. Je miestnym verejným tajomstvom, že v dome je night club – čo je len lokálny eufemizmus hrubého výrazu bordel (nie však vo význame „neporiadok“). V night clube Samba sa predáva telesná rozkoš. Z druhej strany budovy je vchod do herne Vix, otvorenej nonstop pre tých, ktorí si asi myslia, že sa im z hracích automatov podarí vytĺcť dosť peňazí na to, aby si o dvere ďalej na hodinku zaplatili povoľnú slečnu.
„Žiaľ, rodný dom Kolomana Sokola nepatrí mestu Liptovský Mikuláš, je v súkromnom vlastníctve,“ konštatuje primátor Ján Blcháč a smutne dodá: „Ako samospráva sa nemôžeme vyjadriť k predmetu podnikania v tej budove, na to je kompetentný živnostenský či hygienický úrad. Mesto len povoľuje prevádzkové hodiny s tým, že ak sú v čase od dvadsiatej druhej večer do šiestej ráno, upozorňujeme na potrebu dodržiavania nočného pokoja a verejného poriadku. Ak by toto bolo narušené, môžeme zasiahnuť. To je však všetko, čo je v našej kompetencii. Keďže je to Sokolov rodný dom, môžeme jeho majiteľom ponúknuť iný, mestský objekt na výmenu, prípadne ho môžeme odkúpiť do vlastníctva.“

.úsilie tajuplného Estónca
 Starou dominantou Rachmaninovho námestia v Liptovskom Mikuláši je obrovská trojposchodová budova, zvonku ošarpaná, na prvý pohľad v dezolátnom, ak nie v havarijnom stave. Donedávna na nej visela rozmerná mramorová tabuľa, informujúca, že v dome sa narodil svetoznámy vedec, vynálezca a konštruktér Aurel Stodola, ktorý zomrel vo švajčiarskom Zürichu. Ešte pred pár rokmi rodný dom profesora techniky a učiteľa Alberta Einsteina obývali sociálne slabí občania s mnohopočetnými rodinami. Vystriedali ich bezdomovci, asociáli a novodobí squateri. Dnes je dom prázdny, v miestnostiach sa naháňajú vietor, prach a špina, opadáva omietka a z tmavých pôjdov zateká až na prízemie. Pamätná tabuľa chýba – našťastie ju nik neukradol, je odložená v bezpečí. Postaral sa o to súčasný majiteľ objektu, podnikateľ z Estónska, ktorý si praje ostať v anonymite.
 „Tabuľa je pamiatkovo chránená, dom nie,“ vysvetľuje Tatiana Repčíková, splnomocnená estónskym majiteľom poskytnúť informácie, a dodáva: „Zámerom majiteľa nie je dom zbúrať, ale zrekonštruovať ho čo najlepšie do pôvodného stavu so zachovaním zostávajúcich dobových detailov a architektonického vzhľadu. Súčasný stav domu je dôsledkom dlhoročného a pretrvávajúceho vandalizmu, ktorému asi nie je možné zabrániť. Majiteľ chce najskôr zakonzervovať a zrekonštruovať strechu, aby do domu netieklo, projekt na to už je pripravený. Rekonštrukcia celého domu je však veľmi nákladná, a ak na ňu nebude dosť peňazí, majiteľ ráta i s tým, že budovu predá.“
To je však krajné riešenie, pretože pôvodný zámer vlastníka je sprístupniť zrekonštruovaný historický objekt verejnosti – teda nespraviť z neho nejaké komerčné, obchodno-administratívne centrum. Snaha tajuplného Estónca so zmyslom pre pochopenie fragmentu histórie cudzieho národa je hodná pochvaly.


.rodná herňa
Osud rodného domu národnej umelkyne Márie Medveckej v  Medvedzom, dnes mestskej časti Tvrdošína, zdvihol v polovici júna obočie verejnej mienky. Jeho súčasný majiteľ, oravský veľkopodnikateľ Marián Murín, v ňom zriadil herňu, ktorá patrí do siete Vix. Dom, tesne susediaci so štýlovou budovou Galérie Márie Medveckej, sa tak načas stal asi najfotografovanejšou budovou na Orave.
„Vyše päť rokov po otcovej smrti sme sa o matkin rodný dom pravidelne starali a udržiavali sme ho,“ vraví Peter Belan, Medveckej syn. Pracuje a žije v Bratislave, pravidelné cestovanie na Oravu párkrát za mesiac bolo pre Belanovcov nákladné i náročné na čas, tak sa rozhodli dom predať. „Otec dobre vedel, čo je to starať sa o taký dom, a pred smrťou nám, mne a sestre, povedal, že ho napokon bude nevyhnutné predať. Starobylý dom po prastarých rodičoch sme po jeho smrti ponúkli aj ministerstvu kultúry, ktoré hľadalo vhodné objekty pre potreby UNESCO. Ponuka ostala bez efektívnej odozvy. Postupne sme sa so sestrou zbavili citovej väzby k domu a v roku 1996 alebo 1997 sme ho predali investičnej spoločnosti Goldfind Invest,“ konštatuje Peter Belan.
V Tvrdošíne s asi 9 500 obyvateľmi sú štyri podniky s hracími automatmi a zo dvadsať krčiem či barov a pohostinstiev, kde sa takmer výlučne pije. Nová herňa Vix v Medveckej rodnom dome len zapadá do pokriveného hornooravského koloritu. Z niekdajšej cukrárne na kraji mestečka je herňa, v neveľkej synagóge blízko centra bolo donedávna pohostinstvo, dnes je umne prerobené na pub s ťažkými drevenými stolmi a s doštenou terasou. Možno tam majú výhradne kóšer vodku a pivo... „Je za tým partia rýchlych zbohatlíkov, ktorí skupujú, čo sa dá a ďalej na tom zarábajú,“ rozčuľuje sa penzionovaný novinár a publicista Jozef Medvecký, dnes sprievodca a lektor v Galérii Márie Medveckej. „Vedúci tej herne ma aj pozýval na kávu, ale ja tam v živote nevstúpim!“ zaprisaháva sa v spravodlivom hneve a rozhorčení nad tým, že v tesnom susedstve galérie národnej umelkyne je „hniezdo gamblerov“. Posťažuje sa na dobu, na nízky dôchodok, skritizuje všetkých pravičiarov sveta, dodá, že za bývalého režimu bolo lepšie. Potom mi ponúkne na predaj starý katalóg Márie Medveckej, vydaný ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase stál 20,- Kčs, pán Medvecký – menovec umelkyne – zaň chce tuším 20,- Sk. Nové katalógy (už) nie sú, nejaká väčšia výpravná monografia neexistuje. Vraj ju nemá kto vydať, a najmä zaplatiť. Galéria, ktorá patrí pod žilinský VÚC, asi na to nemá v rozpočtoch vyčlenené prostriedky. Pán Medvecký nešetrí kritikou na všetky strany. Našťastie, jeho neter pracuje v Londýne, kdesi v butiku Christian Dior, kde vraj zarába „na naše“ asi 150-tisíc mesačne. Na Oravu sa však nechce vrátiť „Čo by tu robila? Teraz ide na dovolenku do Austrálie,“ dodá hrdo Medvecký.

.samosprávna bezmocnosť
„Predtým v Medveckej rodnom dome sídlila spoločnosť OMOSS, ktorej konateľom bol aj pán Murín, dnes súkromný vlastník objektu. O tom, či tam chce v budúcnosti prevádzkovať reštauráciu, ubytovacie služby, alebo ho využívať ako rodinný dom, nemáme vedomosti,“ hovorí Vlasta Jančeková, zástupkyňa tvrdošínskeho primátora. Dodáva, že ak vlastník dá objekt do prenájmu, tak je to individuálny právny akt medzi nájomcom a prenajímateľom, do ktorého samospráva nemôže nijako zasahovať: „O herni Vix v Medveckej rodnom dome sme na rôznych komisiách i v mestskom zastupiteľstve viackrát hovorili, ale nemôžeme proti tomu robiť nič, ani to zakázať či obmedziť. Nedávame ani povolenie na takéto prevádzky, len povolenie na otváracie hodiny. V našej kompetencii nie je zakázať, zatvoriť prevádzku, ak vlastník objektu s ňou súhlasí. Konáme len v prípade, ak sa narúša verejný poriadok, o čom v tomto prípade nemáme žiadne poznatky. Ja osobne dokonca ani neviem, či už herňa funguje, či nie, nebola som tam. To, že chýba označenie prevádzky s otváracími hodinami, nemáme zistené.“
Samospráva má v takýchto prípadoch zviazané ruky s voľným uzlom individuálneho posudzovania vplyvu tej-ktorej prevádzky na kvalitu života v obci, meste. „Staráme sa o iné, zameriavame sa na chod samosprávy, ale s pánom Murínom sme už rokovali a máme záujem rokovať ďalej, pretože pán Murín sa vyjadril, že herňa, premiestnená z Trojičného námestia s povolením prevádzky len do konca tohto roka, je len dočasná. Nemáme ani záujem odkúpiť objekt od majiteľa. Ak, tak len v prípade, že by ho mesto Tvrdošín chcelo prestavať na sociálny dom alebo dom pre seniorov, ktorý s využitím eurofondov plánujeme postaviť,“ uzaviera kauzu Jančeková.
Pani zástupkyňa ako súkromná osoba ani ako zástupkyňa samosprávy nie je herňou Vix nadšená, pretože takéto zariadenia neblaho ovplyvňujú sociálnu úroveň obyvateľov mesta. Zdá sa, že na Orave nie je ani tak dobre, ani zdravo, ako vyspevujú mládenci po šenkoch a herniach.

.oči pre plač, srdce pre smútok
„Je mi z toho nanič, považujem to za nehoráznosť,“ komentuje umiestnenie herne v blízkosti Galérie Márie Medveckej Juraj Schürger, majiteľ Art galérie Schürger v Tvdošíne a odborník na umelecké rámovanie obrazov. Rodný dom Medveckej chcel kedysi kúpiť, pretože mal a dodnes má k nemu úzku citovú väzbu: „Koncom štyridsiatych rokov, keď mi vtedajší režim neumožnil niekde sa zamestnať, Mária mi ako priateľovi dala na dva roky prácu pri rozsiahlej rekonštrukcii a generálnej oprave domu, od strechy až po odizolovanie základov. Boli sme veľmi dobrí priatelia, zarámoval som jej vari vyše osemtisíc obrazov, pripravil stovky plátien na maliarske rámy... Ten dom som chcel kúpiť a vybudovať v ňom stánok umenia s možnosťou ubytovania pre umelcov aj verejnosť, oživiť schátraný ateliér, organizovať v ňom tvorivé pobyty umelcov, plenéry, výstavy.“
„Po toľkých rokoch som sa z emocionálneho vzťahu k starorodičovskému domu vyliečil,“ tvrdí dnes Peter Belan, a zamyslí sa: „Už ma netrápi, čo v tom prázdnom priestore bude, ale či to nepoškodí susediacu galériu. Neviem si ani predstaviť situáciu, že pripití návštevníci nejakej herne budú močiť na múry Medveckej galérie...“



Budúca sláva?

Nie všetky rodné domy našich významných osobností čaká potupný osud verejných domov, herní, krčiem či studených príbytkov bezdomovcov. Rodiská dvoch slávnych fotografov – Martina Martinčeka a Deza Hoffmana – môžu byť pozitívnym príkladom.

V strede obce Liptovský Peter stojí rodný dom fotografa Martina Martinčeka. Jeho súčasní majitelia – rodina ochranára a environmentalistu Mariána Hubu – prednú časť pravidelne využívajú na rekreačné účely. Zadné trakty už dávnejšie ponúkli občianskemu združeniu Art štúdio Liptovský Hrádok ako tvorivý priestor pre neprofesionálnych fotografov a filmárov. Lenže členovia združenia nemajú dosť finančných prostriedkov na ich rekonštrukciu  a na vybudovanie neveľkej expozície famózneho fotografa. Okrem peňazí im vari chýba aj chuť a energia pustiť sa aspoň svojpomocne do práce a začať z provizória.

.ten, čo fotografoval Beatles
 Fotograf Dezo Hoffmann (narodil sa v roku 1912 v Banskej Štiavnici, zomrel v roku 1986 v Londýne) sa po 2. svetovej vojne natrvalo usadil vo Veľkej Británii, kde sa v roku 1955 stal fotoreportérom hudobného časopisu Record Mirror a založil vlastné fotoštúdio. Začiatkom 60. rokov sa stal „dvorným fotografom“ skupiny The Beatles, fotografoval takmer všetky vtedy začínajúce, neskôr kultové kapely a spevákov britskej rockovej scény: Pink Floyd, The Shadows, Rolling Stones, The Who, The Cream, Cliffa Richarda, Micka Jaggera, Eltona Johna.
Optimistickejšie než na Orave či v Liptove znejú slová Kataríny Voškovej zo Spolku Banskej Štiavnice ´91, keď hovorí o schátranom rodnom dome Deza Hoffmanna neďaleko centra mesta: „Dom pred niekoľkými rokmi kúpil mladý Banskoštiavničan. Chce ho zrekonštruovať a vybudovať v ňom štýlovú kaviareň v duchu druhej polovice 60. rokov, vyzdobenú fotografiami od Deza. Dúfame, že sa mu to podarí.“
 „Je to ušľachtilý zámer,“ hovorí Marián Pauer, znalec Hoffmannovej tvorby a autor jedinej monografie, ktorá o umelcovi u nás vyšla (Fotograf Beatles, Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 2000). Hoffmannov rodný dom naposledy videl pred asi šiestimi rokmi: „Bol v dezolátnom stave. V tom čase som mal osobný záujem zrekonštruovať ho a zriadiť v ňom fotografovu pamätnú izbu, žiaľ, vtedajšie vedenie mesta asi nebolo môjmu zámeru naklonené, a tak som to pustil z hlavy. Súčasnému majiteľovi objektu držím palce a som aj ochotný pomôcť mu pri realizácii jeho myšlienok, pretože Dezo aj Banská Štiavnica si to jednoznačne zaslúžia.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite