Náboženské očakávania sa vyskytujú v mnohých podobách. Na tomto mieste bude reč najmä o ich patologických deformáciách. Tie môžu viesť ku konaniu, ktorého dopady môžu predstavovať v lepšom prípade komické príbehy, inokedy však strašné katastrofy.
Hromadná vražda a kolektívna samovražda sa tu významne prelínajú – zdá sa, že všade tam, kde sa vyskytuje jedno, objavíme na dosah aj druhé.
Zaujímavé sú dopady na svet politiky aj spôsob, akým sa spájajú či ako sa medzi sebou prepletajú a súperia „realistické“ postupy či ohľady a extatické vytrženie. Príbehy z oblasti spoločenstiev na primitívnej kultúrnej úrovni (nepokladať, prosím, za nadávku!) sú tu zvlášť vhodným predmetom. Štúdium primitívnych náboženských predstáv a praktík nám totiž pomáha – ako upozorňoval aj Émile Durkheim – objaviť isté prvotne konštituujúce prvky vlastné aj nášmu vedomiu, hoci v našej vysoko rozvinutej civilizácii môžu byť prekryté dlhým, diferencujúcim vývojom. Inak povedané: prezrádzajú o nás samých niekedy viac, než je nám príjemné.
.nezodpovedný medicinman a bitka pri Tippecanoe
Legendárny indiánsky náčelník Tecumseh (Letiaca hviezda) pôvodom z kmeňa Shawneeov, sa preslávil ako zjednotiteľ viacerých severoamerických kmeňov v boji proti expanzii bielych osadníkov na začiatku 19. storočia. Jeho hlavným nešťastím sa nakoniec ukázal jeho brat Tenskwatawa, známy tiež ako „prorok“. Tecumsehovi bojovnosť rozhodne nechýbala. V zásade si však stanovoval rozumné ciele, trval na dodržiavaní územných zmlúv a vojnové zisky sa snažil zaistiť politickými dohodami. S jeho bratom to bolo inak: sníval o svätej vojne, ktorá navždy vyženie bledé tváre a otvorí nový vek, pokiaľ, pochopiteľne, budú mať bojovníci pevnú vieru. Toto zvestovanie spájal s kázaním o potrebe zbaviť sa korumpujúcich vplyvov bielej civilizácie, a o očistnom návrate k vlastným tradíciám a kultu. Keď Tecumseh v novembri 1811 rokoval v Detroite o návrate ulúpených území, Tenskwatawa zmobilizoval bojovníkov táboriacich na brehu rieky Tippecanoe, a so sľubom, že ich kúzelná moc ochráni pred zbraňami belochov, priviedol bojovníkov za tmy k táboru americkej armády guvernéra W. H. Harrisona. Ten však očakával problémy a nariadil zvýšenú ostražitosť. Po počiatočnom prekvapení z prepadu nasledovalo metodické odrazenie indiánskeho útoku a protiútok s nasadenými bajonetmi. Indiánska elitná armáda v počte niekoľko tisíc mužov bola na konci dňa rozprášená a na úteku. Jej tábor sa ocitol v plameňoch. Tenskwatawa unikol – traduje sa, že zdupkal ako prvý a podľa všetkého o mnoho rokov prežil nielen padlých od Tippecanoe, ale aj svojho brata Tecumseha – ten zahynul o dva roky neskôr na strane Britov (pokladal ich za menšie zlo) v boji proti Američanom. Ako sa čoskoro ukázalo, belošská rozpínavosť bola nezastaviteľná a sotva niekto z dobových aktérov chápal, aké mohutné sily za ňou pôsobili; avšak to, čo Tecumsehove plány bezprostredne zmarilo, bol predovšetkým blúznivý duch a neukojené ambície jeho brata. Náboženské vytrženie, ktoré ignoruje realitu, a v jej rámci nielen bojové podmienky (pomer síl a podobne), ale aj akékoľvek politické aspekty, sa nevyplácajú.
.sebalikvidácia kmeňa
Druhý príbeh sa stal na juhu Afriky; na rozdiel od smútku predchádzajúceho predstavuje skutočný horor.
V máji roku 1856 sa začala šíriť medzi príslušníkmi kmeňa Xhosov správa o tom, že na brehu blízkej rieky sa vyskytujú čudní cudzinci, medzi ktorými boli spoznaní aj mŕtvi z vlastného kmeňa. Vyhlasovali, že prišli pomôcť naveky vyhnať Angličanov z krajiny a nastoliť nový vek hojnosti. Požadujú za to bezvýhradnú poslušnosť príkazom, ktoré vydajú. Najvyšší náčelník kmeňa sa k zvesti nadšene prihlásil, postavil sa do čela hnutia a tlmočil rozkazy duchov, ba neskôr sa povrávalo, že mal sám prsty v organizácii zázračných udalostí. Vzrušenie sa v prvých mesiacoch roku 1857 stupňovalo, videnia a predtuchy sa množili. Aj požiadavky duchov sa stupňovali: pobiť všetok dobytok a zničiť zásoby obilia. Čoskoro vstanú mŕtvi predkovia, otvoria sa nové pastviny so stádami, vyrazí nové obilie, nastane blažená éra – po tom, čo sa nebo zrúti a rozdrví bielych kolonistov aj ich prisluhovačov. Administratíva a misionári sa márne snažili zabrániť rútiacej sa katastrofe. Sfanatizovaní Xhosovia upadali do extázy už aj pod vplyvom hladu a chystali sa napadnúť belošské osady – verili, že s pomocou duchov mŕtvych budú nepremožiteľní. Aj skeptickejší príslušníci kmeňa nakoniec nemali na výber, a tak sa fatalisticky podriadili rozkazom. Keď nakoniec nastal definitívne stanovený deň zúčtovania, nič sa neudialo. Ako extatické vzrušenie opadalo, nahrádzalo ho zúfalstvo. Počas nasledujúceho hladomoru klesla populácia kmeňa iba na území pod britskou správou zo 105 na 37-tisíc (!). Vláda z pripravených zásob zachránila aspoň niektorých domorodcov prosiacich o jedlo, ale na „slobodných“ územiach zahynulo ešte viac ľudí. V priebehu jedného roka národ Xhosov prakticky zanikol. Hlavný protagonista celého strešteného podniku, náčelník Kreli, však prežil katastrofu o mnoho rokov.
.zázračná moc Carga a civilizačná schizofrénia
Na príkladoch chiliastických kultov primitívnych kmeňových spoločenstiev opísaných v novoveku je zaujímavé, ako často vznikali v kontakte s modernou západnou civilizáciou. Významný pre naše úvahy je aj príklad „kultov Carga“, ktoré opakovane prepukávali na rôznych miestach v Melanézii v prvej polovici 20. storočia. Nejde o náhodu: „Cargo“ je známe slovo označujúce tovar prepravovaný najmä na lodiach, neskôr na lietadlách. V predstavivosti Papuáncov sa tovar zo zámoria stal symbolom vzdialeného sveta obdareného rajskými a božskými atribútmi. Z tohto sveta mal spolu s novými zásobami tovaru prísť aj nový svet a vek hojnosti, v ktorom vstanú mŕtvi predkovia, budú vyhnaní kolonizátori, prestanú platiť zákazy, nespravodlivé zákony, zmiznú choroby a všetky trápenia – všetko v typicky papuánskom kultúrnom zafarbení. Táto myšlienka do seba synkreticky pojala aj kresťanské prvky. Koniec koncov, misionári prinášali so sebou nielen evanjelium, ale aj hmatateľnejšie civilizačné rekvizity, ktorých zázračná moc nevyžadovala vieru, postačili vnímajúce zmysly. Kult začal na Nových Hebridách príznačne zvestovaním príchodu „Ameriky“ a – opäť v známom vzorci – bol spojený s askézou, zabíjaním domácich zvierat, ničením obydlí a nástrojov, odmietaním spolupráce s „bielymi“, kolektivizáciou majetku a stolovania a tak ďalej. K tomu pribudlo budovanie prístavísk pre lode a pristávacích dráh pre lietadlá, ktoré privezú vytúžené Cargo.
Tento prípad ilustruje aj to, ako tesne sa môžu vedľa seba a v prepojení vyskytovať protest proti cudzej nadvláde a zároveň nerealistické nádeje, ktoré sa vkladajú do výdobytkov tej istej civilizácie, proti nadvláde a korumpujúcemu vplyvu ktorej sa bojuje. Pripomeňme si v týchto súvislostiach napríklad súčasných antiglobalistických, antikapitalistických a antiamerických demonštrantov, ktorí sa tak zdatne pohybujú cez hranice „kapitalistických“ krajín, aj v kybernetickom priestore, požívajúc pritom všetky západné práva a slobody, pričom ich jazyk je prešpikovaný amerikanizmami. Alebo spomeňme istých radikálnych moslimských teroristov, ktorí sa suverénne vyznajú nielen v západných technológiách a kšefte, ale neraz aj v zábavných zariadeniach a nimi ponúkaných rozptýleniach. Sociológ Gilles Kepel v tejto poslednej súvislosti píše priamo o „civilizačnej schizofrénii“. Miešanie kultúrnych vzorcov je viditeľné tak na úrovni správania, ako aj na úrovni politicko-náboženskej doktríny. Zároveň platí, že sami hlásatelia očistného návratu k vlastným koreňom sú spravidla už tak hlboko preniknutí vplyvom cudzej kultúry, že návrat sa stal fakticky nemožným – ak, pravda, nerátame možnosť sebazmrzačenia a sebazničenia. V Rusku existovala v čase Kataríny II. sekta, ktorej mužskí príslušníci sa v túžbe oslobodiť sa od telesných nečistých túžob sami rituálne kastrovali a ženy si odrezávali prsníky. Navlas podobné prípady rituálneho sebamrzačenia poznáme opísané aj v staroveku.
.fanatici medzi nami
Pokiaľ ide o extrémne príklady hromadných katastrof vyvolaných náboženskými fanatikmi, zoznam možno akiste ďalej rozširovať. Treba v krátkosti upozorniť aspoň na niektoré z tých, pri ktorých nemožno tak ľahko použiť výhovorku o tom, že ide o „mentalitu primitívov“. Okrem dvoch sú všetky uvedené prípady z deväťdesiatych rokov, keď extrémne sektárstvo na Západe slávilo veľkolepý návrat. Až na jednu výnimku majú uvedené sekty pôvod v severnej Amerike a Európe. K najvýznamnejším prípadom, v ktorých sa kolektívna samovražda prekrýva so systematickou hromadnou vraždou pod vplyvom náboženských očakávaní, systematického donucovania a manipulácie, patrí prípad samovraždy členov sekty „Svätyňa ľudu“ Jima Jonesa v roku 1978 (931 mŕtvych; mužov, žien aj detí), sekty „Potomstva Dávidovho“ pod vedením Davida Koresha v Texase roku 1993 (86 mŕtvych) a kanadsko-švajčiarskej sekty „Chrám slnka“ v roku 1994 (53 mŕtvych). Známy a vo svojich črtách varovne významný je aj útok japonskej sekty Óm Šinrikjó bojovým plynom sarin na tokijské metro v roku 1995, pri ktorom zahynulo 10 osôb a ďalších niekoľko tisíc muselo byť ošetrených po zasiahnutí – v tomto prípade mohlo byť mŕtvych oveľa viac, keby sa plyn proti očakávaniam útočníkov nerozptýlil. Aj brutálne vraždy, ktoré v šesťdesiatych rokoch spáchali Charles Manson a jeho „rodina“ v Kalifornii boli inšpirované chiliastickými očakávaniami globálnej revolúcie, ktorú odštartuje vojna medzi čiernou a bielou rasou. Chorobná apokalyptika v tomto prípade začínala pôvodne v dobovo vychytených myšlienkach mieru a voľnej (rozumej: kolektivizovanej) lásky, aj utkvelej predstavy generačného konfliktu; k tomu pribudli zmätené prvky exotických kultov a fantazírovanie o super-hippíkovi menom Ježiš, ktorého postava sa tu prelínala s diablom v osobe samotného Mansona (ten sa inšpiroval aj myšlienkami zvestovateľa novodobého satanizmu Sandora LaVeya), – všetko sa dialo, samozrejme, s prispením poriadnych dávok božských chemikálií. Treba ešte upozorniť, že pri manipulácii stúpencov lepšie organizovaných siekt nechýba využitie dostupných moderných technológií a vedeckých, najmä psychologických poznatkov.
Prípady ilustrujú aj súvislosti medzi sektárskou mentalitou, kultom vodcu, fanatizmom v službe nejakej „kauze“, a teroristickými praktikami. Teroristický útok 11. septembra 2001 do tohto vzorca už len organicky zapadol – tentoraz už nešlo o desiatky ani o stovky, ale o tisíce zavraždených. Ešte dôležitejšie: existujú aj podobnosti medzi sektou a masovým totalitným hnutím typu napríklad Hitlerovho nacizmu, komunistického režimu, ako ho reprezentovali Stalin a Mao, alebo Pol Potovej revolúcie v Kambodži – a tu už ide o vraždy rádovo miliónové až do desiatok miliónov, teda o vraždenie už nie „sériové“ ani „hromadné“ ale v pravom slova zmysle „masové“. Vraždenie a ničenie sa tu prelína s kolektívnym sebazničením. Spomeňme si len na rozbombardované Nemecko na konci druhej svetovej vojny – eschatologickú víziu árijskej svetovlády tu dodal zbožštený vodca Hitler obklopený suitou mystikov, sprisahancov a katov; kolektívna samovražda Hitlera a jeho verných „nadľudí“ (Goebbelsova manželka otrávila aj všetky svoje maloleté deti) bola symbolickým zavŕšením sebazničenia kultúrneho národa. Samotnú kultúrnu sebalikvidáciu tu s desivou hutnosťou symbolizujú plamene benzínom poliatych mŕtvol oboch menovaných vodcov a ich manželiek – ako nechutne barbarská imitácia záverečnej scény Wagnerovho Súmraku bohov. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na konci vojny spáchali samovraždu aj tisíce radových Nemcov.
Nezabúdajme, doktríny totalitných hnutí sa tiež týkajú snov o svetlých zajtrajškoch, ktorých príchod sa urýchľuje asketickými praktikami, sebaobetovaním a – samozrejme – obetovaním „tých druhých“, čiže viac-menej všetkých nás: „buržoáznych“ panákov, pokrytcov, zatratencov a podľudí stojacich „tam vonku“ – za hradbami sektársko-ideologickej pospolitosti „nových“ ľudí. Sektárski agitátori spravidla ovládajú prepracovanú dialektiku, ktorou dokážu usvedčiť svojich oponentov. Nie oni, ale MY sme sektári, nositelia falošného vedomia, to MY (vrátane autora tohto článku) ohlupujeme ľudí ideológiou a sami sme ohlúpnutí; vlastne s nami nemôže byť žiadna rozumná reč. (Uznáte, všakže?)
Teror je hlavná metóda používaná sektami, teroristickými skupinami aj totalitným režimom vo vrcholnej fáze (už nie v tej fáze, ktorú sme u nás nazývali „normalizačnou“). Pôsobí navonok proti „vonkajším“ nepriateľom systému aj dovnútra – proti vnútornému nepriateľovi, ktorý pôsobí skryto a neraz už prenikol tak hlboko, že už pôsobí aj vo vedomí „verných“ a nikto neunikne podozreniu – ďalší príklad prelínania perzekúcie nepriateľa, sebaočisty a sebazničenia.
Ďalšia zaujímavá súvislosť sa týka podobnosti, akou na ľudské vedomie pôsobia psychotrópne látky a ideologická propaganda. Oboje môže – a oboje sa niekedy používa zároveň – urobiť človeka nielen manipulovateľným, poddajným a nezodpovedne poslušným. Môže spôsobiť okrem iného aj pocit nezraniteľnosti, preceňovanie vlastných síl, ignorovanie reality až do tej miery, že intoxikovaná osoba je schopná sebazničenia (napríklad skočiť zo strechy v presvedčení, že vie lietať, alebo vrhnúť sa s holými rukami proti presile nepriateľov). Spôsobilosť na vraždenie sem, prirodzene, patrí tiež. Pod vplyvom omamných látok spojených s vášnivým náboženským kázaním vraždila politicky nepohodlné osoby šiítska sekta hašašínov, známa z čias križiackych výprav, ktorej pomerne nevinne znejúce meno („požívatelia hašiša“, „hašišáci“) prešlo do francúzštiny a angličtiny v slove „assassin“ – vrah, úkladný alebo nájomný vrah, atentátnik. Aj slávni škandinávski berserkovia sa vrhali do boja s obnaženou hruďou pod vplyvom omamných látok. Môžeme sa domnievať, že aj na vyššej civilizačnej úrovni isté druhy eschatologických prísľubov revolučného nastolenia dokonalého sveta sú možné len s určitým potlačením komplexného zmyslu pre realitu – tak, že človek verí v možnosť vlastnými silami zmeniť objektívne zákonitosti sveta aj seba samého. Lev Trocký napríklad výslovne hlásal, že v budúcej komunistickej spoločnosti sa bude „priemerný ľudský typ“ vyznačovať genialitou Marxa, Goetheho alebo Aristotela.
.ku globálnej Weimarskej republike?
Rozdiel medzi sektou a totalitným hnutím sa dá prirovnať k akémusi rozdielu medzi „malovýrobcom“ a „veľkovýrobcom“ nerealistických očakávaní, tyranie a teroru. Schémy myslenia a správania, ktoré tu pôsobia, sú v každom prípade veľmi podobné a dá sa argumentovať aj, že ide len o relatívne odlišné javy s tou istou podstatou, tkvejúcou v istých prvkoch kultúrnej, psychickej, duchovnej či sociálnej patológie. Na to, aby sa sektárska doktrína stala doktrínou totalitného revolučného hnutia, stačí možno len, aby si ju privlastnili početné ľudské masy. To sa deje v čase spoločenských, ekonomických a kultúrnych kríz ešte výraznejšie, ak je kríza spojená napríklad s vlnou prudkého populačného rastu, ktorý „dodáva“ dostatočný počet mobilizovateľných zástupov frustrovaných a možno právom nahnevaných, ale aj manipulovateľných a politicky nezrelých mladých ľudí, ochotných riskovať v rôznych „priamych akciách“. Generačný konflikt býva spravidla jednou z dimenzií veľkých revolučných udalostí.
Faktorov je, samozrejme, vždy viac, pôsobia komplexne a výsledok nikdy nie je spoľahlivo predpovedateľný.
Najväčší účinok teroristických útokov možno očakávať tam, kde sa koncentruje početná populácia, ekonomické hodnoty a prostriedky obživy, informácie a rozhodovacie právomoci. „Dvojičky“ v New Yorku spĺňali všetky uvedené charakteristiky, a okrem toho boli symbolom kapitalistického a amerického triumfalizmu. Keď sa oba mrakodrapy zosypali ako domček z karát, mnohí obyvatelia planéty mohli mať pocit, že sa zosypal celý západný spôsob vládnutia. Planetárny dosah vizuálneho zážitku bol umocnený globálnou televíziou a internetom.
Zdá sa, že máme k dispozícii v základných položkách všetko, čo potrebuje vodca ašpirujúci na svetovládu: mobilizovateľné ľudské masy v rozmeroch, aké by nám Hitler a Stalin mohli len závidieť, koncentráciu bohatstva a informácií na miestach takých malých, že stačí takmer „pichnutie špendlíkom“ na spôsobenie miliardových škôd, vyspelejšie technológie, než mali k dispozícii diktátori prvej polovice 20. storočia.
... A čo mobilizujúce idey? Nuž, zdá sa, že tomto momente ešte nemáme vykryštalizované podobné systémy, aké predstavoval nacizmus a komunizmus. Aj radikálne a aktivistické vetvy islamského „fundamentalizmu“ sa môžu ukázať pri bližšom štúdiu ako menej vyprofilované oproti uvádzaným dvom – tomu môže nepriamo nasvedčovať aj ich tendencia preberať zdanlivo do tradične islamského repertoáru prvky moderných „sekulárnych“ ideológií (ako boli napríklad prvky socializmu alebo ideológie „tretieho sveta“ v prípade iránskej islamskej revolúcie). Možno, že existujú dôvody, prečo dnešné globálne prostredie neumožní vznik porovnateľných globálnych mýtov vďaka istým odlišnostiam, pôsobiacim viac v smere fragmentácie než zjednocovania, no nedá sa na to príliš spoliehať. Dnešné globálne prostredie stále akosi pripomína „globálnu Weimarskú republiku“ – alebo Rusko v čase, keď Lenin namáčal pero do žlče proti úchylkárom a Rasputin ohuroval dvor posledného Romanovca. Falošné mesiášske myšlienky sa množia práve v časoch krízy zavedených inštitúcií, rozkolísanosti a neistoty ohľadom čohokoľvek, čo sa predtým pokladalo za dané a posvätné, v čase, keď spolu s inštitúciami a mravmi zažívajú svoju krízu aj tradičné viery, z ktorých tieto inštitúcie a mravy čerpajú legitimitu a vitalitu. Ako rozbuška môže poslúžiť sklamanie očakávaní hospodárskeho rastu, porážka vo vojne, kontakt s inou kultúrou, ale hlboké rozvratné účinky môže mať aj prudký hospodársky rast. To všetko sú javy sprevádzajúce alebo priamo tvoriace podstatu toho, čo nazývame „modernizácia“.
.paradox a výzva ľudskej prirodzenosti
Načrtnutý obraz neposkytuje práve najlepší dojem o ľudskej prirodzenosti. Sme neodvratne odsúdení na opakované katastrofy a sebazničenia, alebo je predsa nejaká cesta von? Určitú odrazovú plochu na pochopenie situácie poskytuje poznanie zvláštností, obmedzení a paradoxných stránok ľudskej prirodzenosti. Kapacity, ktorými človek vyniká medzi inými živočíchmi, ako schopnosť abstraktného myslenia a schopnosť osvojiť si verbálny jazyk s ostatnými nadväzujúcimi kultúrnymi kapacitami vrátane schopností vyznačujúcich „živočícha politického“, neznamenajú len možnosti blahodarného rozvoja a adaptácie. Znamenajú aj možnosť v živočíšnej ríši bezprecedentných patologických deformácií a zla. Zviera nedokáže uvažovať o niečom, čo je mimo okruhu aktuálneho. Človek áno. Je schopný brať do úvahy aj konštruovať veci, ktoré nikdy nevidel, ktoré sú iba možné, ba dokonca aj také, ktoré sú nemožné či nepredstaviteľné. Je si vedomý svojej smrteľnosti. Môže veriť vo vlastnú nesmrteľnosť. Môže si uvedomiť či aspoň temne vytušiť svoju hriešnosť. Človek si je schopný v extrémnych prípadoch nahovárať, že je bohom, ba dokonca, že je diabol a že je v pekle. Toto naozaj nedokážu ani vyššie cicavce, tým menej stonožka alebo améba. A možno práve v súvislosti s tým žiadne zviera okrem človeka nedokáže postaviť vyhladzovací tábor.
Náboženstvo možno chápať aj ako „antropologickú konštantu“, ako odpoveď na isté podnety a problémy ľudského bytia a vedomia, ktoré nezmiznú ani s rozvojom vedy, ani s rozvojom civilizácie. Moderné radikálne ideológie môžu byť v tomto zmysle samy prejavom dezorientovanej náboženskej potreby. Skutočnosť, že človek si náboženstvo v istom zmysle „tvorí“ ešte nesvedčí proti existencii Boha, ani proti pretrvávaniu náboženských predstáv. Hovoríme tu, skrátka, o situácii „Adama po páde“. V tejto situácii, vyhlásil Ján Kalvín s razanciou sebe vlastnou, je človek „továreň na modly v nepretržitej prevádzke“. Aj keby sme prijali nejaké „mäkšie“ stanovisko, náboženské „odpovede“ nie sú rovnocenné: môžu byť viac alebo menej pravdivé, ale aj lživé, zhubné a morálne degradujúce. Ako je známe z medicíny: aj obranná reakcia organizmu môže sama nadobudnúť zhubný charakter a liek môže byť horší než choroba. Variabilita náboženských a ideologických schém je v skutočnosti oveľa väčšia, než dovoľuje čo i len načrtnúť rozsah tohto článku. Rovnako aj množstvo spôsobov teoretického uchopenia. Pochopenie, v čom presnejšie spočívajú patologické deformácie v tejto oblasti, sa však môže ukázať ako kľúčové pre našu schopnosť vzdorovať deštruktívnym tendenciám v nás samých.
Určitú prácu už na tomto poli vykonala aj politická filozofia. Najmä totalitné režimy 20. storočia vyvolali reflexiu u viacerých autorov, z ktorých mnohí (vrátane takých ako napríklad Z. Brzezinski alebo zosnulý Raymond Aron) uvažujú priamo o náboženskom či náhradno-náboženskom charaktere moderných totalitných hnutí. Alain Besançon ukazuje, že v moderných „ideokraciách“ sa dostávajú k slovu staré náboženské schémy známe aj v kresťanskej histórii ako heretické tendencie – výslovne v tejto súvislosti hovorí o milenarizme (v podobe viery v skorý koniec sveta a príchod božieho kráľovstva, ktorý je možné vypočítať či predpovedať, prípadne privodiť či urýchliť – „chiliazmus“ je tu grécke synonymum), „antinomizmus“ (prejavujúci sa aj ako odmietanie zákonov, Desatora a vôbec bežnej morálky v prospech heroickej a paradoxnej morálky nového, zbožšteného človeka) a gnosticizmus (viera v spásonosnú moc ezoterického duchovného poznania – gnózy). Eric Voegelin sa tiež zaoberal gnostickým charakterom moderných ideových hnutí a neskôr používal aj výraz „metastatická viera“, čo značí vieru, že nejakým magickým spôsobom možno obísť realitu aj s jej kauzálnymi zákonitosťami. Taká môže byť napríklad pevná viera, že dokážeme privodiť svetový mier odzbrojením kapitalistického, nie však socialistického tábora; alebo viera, že liberálno-demokratický Západ napraví všetky svoje historické hriechy, ak bude viesť diplomatické rokovania bez zbraní a armád, s osobami, ktoré o to nestoja, a že vrahov možno zastaviť nekonečným rečnením a podpisovaním negarantovaných zmlúv.
V každom prípade však platí: ľudský príbeh má zatiaľ otvorený koniec, a otvorená je aj možnosť v tom, čo urobíme so svojimi vrodenými aj kultúrne získanými kapacitami. Použijeme ich na vlastné zničenie, alebo na záchranu?
Či už je to zásluha ľudského pudu sebazáchovy alebo nevyspytateľnej Božej milosti, dejiny poskytujú aj povzbudzujúce príklady. Spoločnosť, zdá sa, javí isté schopnosti regenerácie. Zlo sa niekedy prekvapivo rýchlo ukáže ako hlúpe a skorumpované. Éra totalitných režimov prvej polovice 20. storočia sa skončila (aspoň v Európe) antitotalitnými hnutiami posledných dekád. Zlo a darebáci tým, pochopiteľne, nezmizli. Ani problémy a bolesti nášho života. Vlastne je toho všetkého viac než dosť. Niečo však už vieme: falošným prorokom dokážeme čeliť. A niekedy aj vyhrávame.
Hromadná vražda a kolektívna samovražda sa tu významne prelínajú – zdá sa, že všade tam, kde sa vyskytuje jedno, objavíme na dosah aj druhé.
Zaujímavé sú dopady na svet politiky aj spôsob, akým sa spájajú či ako sa medzi sebou prepletajú a súperia „realistické“ postupy či ohľady a extatické vytrženie. Príbehy z oblasti spoločenstiev na primitívnej kultúrnej úrovni (nepokladať, prosím, za nadávku!) sú tu zvlášť vhodným predmetom. Štúdium primitívnych náboženských predstáv a praktík nám totiž pomáha – ako upozorňoval aj Émile Durkheim – objaviť isté prvotne konštituujúce prvky vlastné aj nášmu vedomiu, hoci v našej vysoko rozvinutej civilizácii môžu byť prekryté dlhým, diferencujúcim vývojom. Inak povedané: prezrádzajú o nás samých niekedy viac, než je nám príjemné.
.nezodpovedný medicinman a bitka pri Tippecanoe
Legendárny indiánsky náčelník Tecumseh (Letiaca hviezda) pôvodom z kmeňa Shawneeov, sa preslávil ako zjednotiteľ viacerých severoamerických kmeňov v boji proti expanzii bielych osadníkov na začiatku 19. storočia. Jeho hlavným nešťastím sa nakoniec ukázal jeho brat Tenskwatawa, známy tiež ako „prorok“. Tecumsehovi bojovnosť rozhodne nechýbala. V zásade si však stanovoval rozumné ciele, trval na dodržiavaní územných zmlúv a vojnové zisky sa snažil zaistiť politickými dohodami. S jeho bratom to bolo inak: sníval o svätej vojne, ktorá navždy vyženie bledé tváre a otvorí nový vek, pokiaľ, pochopiteľne, budú mať bojovníci pevnú vieru. Toto zvestovanie spájal s kázaním o potrebe zbaviť sa korumpujúcich vplyvov bielej civilizácie, a o očistnom návrate k vlastným tradíciám a kultu. Keď Tecumseh v novembri 1811 rokoval v Detroite o návrate ulúpených území, Tenskwatawa zmobilizoval bojovníkov táboriacich na brehu rieky Tippecanoe, a so sľubom, že ich kúzelná moc ochráni pred zbraňami belochov, priviedol bojovníkov za tmy k táboru americkej armády guvernéra W. H. Harrisona. Ten však očakával problémy a nariadil zvýšenú ostražitosť. Po počiatočnom prekvapení z prepadu nasledovalo metodické odrazenie indiánskeho útoku a protiútok s nasadenými bajonetmi. Indiánska elitná armáda v počte niekoľko tisíc mužov bola na konci dňa rozprášená a na úteku. Jej tábor sa ocitol v plameňoch. Tenskwatawa unikol – traduje sa, že zdupkal ako prvý a podľa všetkého o mnoho rokov prežil nielen padlých od Tippecanoe, ale aj svojho brata Tecumseha – ten zahynul o dva roky neskôr na strane Britov (pokladal ich za menšie zlo) v boji proti Američanom. Ako sa čoskoro ukázalo, belošská rozpínavosť bola nezastaviteľná a sotva niekto z dobových aktérov chápal, aké mohutné sily za ňou pôsobili; avšak to, čo Tecumsehove plány bezprostredne zmarilo, bol predovšetkým blúznivý duch a neukojené ambície jeho brata. Náboženské vytrženie, ktoré ignoruje realitu, a v jej rámci nielen bojové podmienky (pomer síl a podobne), ale aj akékoľvek politické aspekty, sa nevyplácajú.
.sebalikvidácia kmeňa
Druhý príbeh sa stal na juhu Afriky; na rozdiel od smútku predchádzajúceho predstavuje skutočný horor.
V máji roku 1856 sa začala šíriť medzi príslušníkmi kmeňa Xhosov správa o tom, že na brehu blízkej rieky sa vyskytujú čudní cudzinci, medzi ktorými boli spoznaní aj mŕtvi z vlastného kmeňa. Vyhlasovali, že prišli pomôcť naveky vyhnať Angličanov z krajiny a nastoliť nový vek hojnosti. Požadujú za to bezvýhradnú poslušnosť príkazom, ktoré vydajú. Najvyšší náčelník kmeňa sa k zvesti nadšene prihlásil, postavil sa do čela hnutia a tlmočil rozkazy duchov, ba neskôr sa povrávalo, že mal sám prsty v organizácii zázračných udalostí. Vzrušenie sa v prvých mesiacoch roku 1857 stupňovalo, videnia a predtuchy sa množili. Aj požiadavky duchov sa stupňovali: pobiť všetok dobytok a zničiť zásoby obilia. Čoskoro vstanú mŕtvi predkovia, otvoria sa nové pastviny so stádami, vyrazí nové obilie, nastane blažená éra – po tom, čo sa nebo zrúti a rozdrví bielych kolonistov aj ich prisluhovačov. Administratíva a misionári sa márne snažili zabrániť rútiacej sa katastrofe. Sfanatizovaní Xhosovia upadali do extázy už aj pod vplyvom hladu a chystali sa napadnúť belošské osady – verili, že s pomocou duchov mŕtvych budú nepremožiteľní. Aj skeptickejší príslušníci kmeňa nakoniec nemali na výber, a tak sa fatalisticky podriadili rozkazom. Keď nakoniec nastal definitívne stanovený deň zúčtovania, nič sa neudialo. Ako extatické vzrušenie opadalo, nahrádzalo ho zúfalstvo. Počas nasledujúceho hladomoru klesla populácia kmeňa iba na území pod britskou správou zo 105 na 37-tisíc (!). Vláda z pripravených zásob zachránila aspoň niektorých domorodcov prosiacich o jedlo, ale na „slobodných“ územiach zahynulo ešte viac ľudí. V priebehu jedného roka národ Xhosov prakticky zanikol. Hlavný protagonista celého strešteného podniku, náčelník Kreli, však prežil katastrofu o mnoho rokov.
.zázračná moc Carga a civilizačná schizofrénia
Na príkladoch chiliastických kultov primitívnych kmeňových spoločenstiev opísaných v novoveku je zaujímavé, ako často vznikali v kontakte s modernou západnou civilizáciou. Významný pre naše úvahy je aj príklad „kultov Carga“, ktoré opakovane prepukávali na rôznych miestach v Melanézii v prvej polovici 20. storočia. Nejde o náhodu: „Cargo“ je známe slovo označujúce tovar prepravovaný najmä na lodiach, neskôr na lietadlách. V predstavivosti Papuáncov sa tovar zo zámoria stal symbolom vzdialeného sveta obdareného rajskými a božskými atribútmi. Z tohto sveta mal spolu s novými zásobami tovaru prísť aj nový svet a vek hojnosti, v ktorom vstanú mŕtvi predkovia, budú vyhnaní kolonizátori, prestanú platiť zákazy, nespravodlivé zákony, zmiznú choroby a všetky trápenia – všetko v typicky papuánskom kultúrnom zafarbení. Táto myšlienka do seba synkreticky pojala aj kresťanské prvky. Koniec koncov, misionári prinášali so sebou nielen evanjelium, ale aj hmatateľnejšie civilizačné rekvizity, ktorých zázračná moc nevyžadovala vieru, postačili vnímajúce zmysly. Kult začal na Nových Hebridách príznačne zvestovaním príchodu „Ameriky“ a – opäť v známom vzorci – bol spojený s askézou, zabíjaním domácich zvierat, ničením obydlí a nástrojov, odmietaním spolupráce s „bielymi“, kolektivizáciou majetku a stolovania a tak ďalej. K tomu pribudlo budovanie prístavísk pre lode a pristávacích dráh pre lietadlá, ktoré privezú vytúžené Cargo.
Tento prípad ilustruje aj to, ako tesne sa môžu vedľa seba a v prepojení vyskytovať protest proti cudzej nadvláde a zároveň nerealistické nádeje, ktoré sa vkladajú do výdobytkov tej istej civilizácie, proti nadvláde a korumpujúcemu vplyvu ktorej sa bojuje. Pripomeňme si v týchto súvislostiach napríklad súčasných antiglobalistických, antikapitalistických a antiamerických demonštrantov, ktorí sa tak zdatne pohybujú cez hranice „kapitalistických“ krajín, aj v kybernetickom priestore, požívajúc pritom všetky západné práva a slobody, pričom ich jazyk je prešpikovaný amerikanizmami. Alebo spomeňme istých radikálnych moslimských teroristov, ktorí sa suverénne vyznajú nielen v západných technológiách a kšefte, ale neraz aj v zábavných zariadeniach a nimi ponúkaných rozptýleniach. Sociológ Gilles Kepel v tejto poslednej súvislosti píše priamo o „civilizačnej schizofrénii“. Miešanie kultúrnych vzorcov je viditeľné tak na úrovni správania, ako aj na úrovni politicko-náboženskej doktríny. Zároveň platí, že sami hlásatelia očistného návratu k vlastným koreňom sú spravidla už tak hlboko preniknutí vplyvom cudzej kultúry, že návrat sa stal fakticky nemožným – ak, pravda, nerátame možnosť sebazmrzačenia a sebazničenia. V Rusku existovala v čase Kataríny II. sekta, ktorej mužskí príslušníci sa v túžbe oslobodiť sa od telesných nečistých túžob sami rituálne kastrovali a ženy si odrezávali prsníky. Navlas podobné prípady rituálneho sebamrzačenia poznáme opísané aj v staroveku.
.fanatici medzi nami
Pokiaľ ide o extrémne príklady hromadných katastrof vyvolaných náboženskými fanatikmi, zoznam možno akiste ďalej rozširovať. Treba v krátkosti upozorniť aspoň na niektoré z tých, pri ktorých nemožno tak ľahko použiť výhovorku o tom, že ide o „mentalitu primitívov“. Okrem dvoch sú všetky uvedené prípady z deväťdesiatych rokov, keď extrémne sektárstvo na Západe slávilo veľkolepý návrat. Až na jednu výnimku majú uvedené sekty pôvod v severnej Amerike a Európe. K najvýznamnejším prípadom, v ktorých sa kolektívna samovražda prekrýva so systematickou hromadnou vraždou pod vplyvom náboženských očakávaní, systematického donucovania a manipulácie, patrí prípad samovraždy členov sekty „Svätyňa ľudu“ Jima Jonesa v roku 1978 (931 mŕtvych; mužov, žien aj detí), sekty „Potomstva Dávidovho“ pod vedením Davida Koresha v Texase roku 1993 (86 mŕtvych) a kanadsko-švajčiarskej sekty „Chrám slnka“ v roku 1994 (53 mŕtvych). Známy a vo svojich črtách varovne významný je aj útok japonskej sekty Óm Šinrikjó bojovým plynom sarin na tokijské metro v roku 1995, pri ktorom zahynulo 10 osôb a ďalších niekoľko tisíc muselo byť ošetrených po zasiahnutí – v tomto prípade mohlo byť mŕtvych oveľa viac, keby sa plyn proti očakávaniam útočníkov nerozptýlil. Aj brutálne vraždy, ktoré v šesťdesiatych rokoch spáchali Charles Manson a jeho „rodina“ v Kalifornii boli inšpirované chiliastickými očakávaniami globálnej revolúcie, ktorú odštartuje vojna medzi čiernou a bielou rasou. Chorobná apokalyptika v tomto prípade začínala pôvodne v dobovo vychytených myšlienkach mieru a voľnej (rozumej: kolektivizovanej) lásky, aj utkvelej predstavy generačného konfliktu; k tomu pribudli zmätené prvky exotických kultov a fantazírovanie o super-hippíkovi menom Ježiš, ktorého postava sa tu prelínala s diablom v osobe samotného Mansona (ten sa inšpiroval aj myšlienkami zvestovateľa novodobého satanizmu Sandora LaVeya), – všetko sa dialo, samozrejme, s prispením poriadnych dávok božských chemikálií. Treba ešte upozorniť, že pri manipulácii stúpencov lepšie organizovaných siekt nechýba využitie dostupných moderných technológií a vedeckých, najmä psychologických poznatkov.
Prípady ilustrujú aj súvislosti medzi sektárskou mentalitou, kultom vodcu, fanatizmom v službe nejakej „kauze“, a teroristickými praktikami. Teroristický útok 11. septembra 2001 do tohto vzorca už len organicky zapadol – tentoraz už nešlo o desiatky ani o stovky, ale o tisíce zavraždených. Ešte dôležitejšie: existujú aj podobnosti medzi sektou a masovým totalitným hnutím typu napríklad Hitlerovho nacizmu, komunistického režimu, ako ho reprezentovali Stalin a Mao, alebo Pol Potovej revolúcie v Kambodži – a tu už ide o vraždy rádovo miliónové až do desiatok miliónov, teda o vraždenie už nie „sériové“ ani „hromadné“ ale v pravom slova zmysle „masové“. Vraždenie a ničenie sa tu prelína s kolektívnym sebazničením. Spomeňme si len na rozbombardované Nemecko na konci druhej svetovej vojny – eschatologickú víziu árijskej svetovlády tu dodal zbožštený vodca Hitler obklopený suitou mystikov, sprisahancov a katov; kolektívna samovražda Hitlera a jeho verných „nadľudí“ (Goebbelsova manželka otrávila aj všetky svoje maloleté deti) bola symbolickým zavŕšením sebazničenia kultúrneho národa. Samotnú kultúrnu sebalikvidáciu tu s desivou hutnosťou symbolizujú plamene benzínom poliatych mŕtvol oboch menovaných vodcov a ich manželiek – ako nechutne barbarská imitácia záverečnej scény Wagnerovho Súmraku bohov. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na konci vojny spáchali samovraždu aj tisíce radových Nemcov.
Nezabúdajme, doktríny totalitných hnutí sa tiež týkajú snov o svetlých zajtrajškoch, ktorých príchod sa urýchľuje asketickými praktikami, sebaobetovaním a – samozrejme – obetovaním „tých druhých“, čiže viac-menej všetkých nás: „buržoáznych“ panákov, pokrytcov, zatratencov a podľudí stojacich „tam vonku“ – za hradbami sektársko-ideologickej pospolitosti „nových“ ľudí. Sektárski agitátori spravidla ovládajú prepracovanú dialektiku, ktorou dokážu usvedčiť svojich oponentov. Nie oni, ale MY sme sektári, nositelia falošného vedomia, to MY (vrátane autora tohto článku) ohlupujeme ľudí ideológiou a sami sme ohlúpnutí; vlastne s nami nemôže byť žiadna rozumná reč. (Uznáte, všakže?)
Teror je hlavná metóda používaná sektami, teroristickými skupinami aj totalitným režimom vo vrcholnej fáze (už nie v tej fáze, ktorú sme u nás nazývali „normalizačnou“). Pôsobí navonok proti „vonkajším“ nepriateľom systému aj dovnútra – proti vnútornému nepriateľovi, ktorý pôsobí skryto a neraz už prenikol tak hlboko, že už pôsobí aj vo vedomí „verných“ a nikto neunikne podozreniu – ďalší príklad prelínania perzekúcie nepriateľa, sebaočisty a sebazničenia.
Ďalšia zaujímavá súvislosť sa týka podobnosti, akou na ľudské vedomie pôsobia psychotrópne látky a ideologická propaganda. Oboje môže – a oboje sa niekedy používa zároveň – urobiť človeka nielen manipulovateľným, poddajným a nezodpovedne poslušným. Môže spôsobiť okrem iného aj pocit nezraniteľnosti, preceňovanie vlastných síl, ignorovanie reality až do tej miery, že intoxikovaná osoba je schopná sebazničenia (napríklad skočiť zo strechy v presvedčení, že vie lietať, alebo vrhnúť sa s holými rukami proti presile nepriateľov). Spôsobilosť na vraždenie sem, prirodzene, patrí tiež. Pod vplyvom omamných látok spojených s vášnivým náboženským kázaním vraždila politicky nepohodlné osoby šiítska sekta hašašínov, známa z čias križiackych výprav, ktorej pomerne nevinne znejúce meno („požívatelia hašiša“, „hašišáci“) prešlo do francúzštiny a angličtiny v slove „assassin“ – vrah, úkladný alebo nájomný vrah, atentátnik. Aj slávni škandinávski berserkovia sa vrhali do boja s obnaženou hruďou pod vplyvom omamných látok. Môžeme sa domnievať, že aj na vyššej civilizačnej úrovni isté druhy eschatologických prísľubov revolučného nastolenia dokonalého sveta sú možné len s určitým potlačením komplexného zmyslu pre realitu – tak, že človek verí v možnosť vlastnými silami zmeniť objektívne zákonitosti sveta aj seba samého. Lev Trocký napríklad výslovne hlásal, že v budúcej komunistickej spoločnosti sa bude „priemerný ľudský typ“ vyznačovať genialitou Marxa, Goetheho alebo Aristotela.
.ku globálnej Weimarskej republike?
Rozdiel medzi sektou a totalitným hnutím sa dá prirovnať k akémusi rozdielu medzi „malovýrobcom“ a „veľkovýrobcom“ nerealistických očakávaní, tyranie a teroru. Schémy myslenia a správania, ktoré tu pôsobia, sú v každom prípade veľmi podobné a dá sa argumentovať aj, že ide len o relatívne odlišné javy s tou istou podstatou, tkvejúcou v istých prvkoch kultúrnej, psychickej, duchovnej či sociálnej patológie. Na to, aby sa sektárska doktrína stala doktrínou totalitného revolučného hnutia, stačí možno len, aby si ju privlastnili početné ľudské masy. To sa deje v čase spoločenských, ekonomických a kultúrnych kríz ešte výraznejšie, ak je kríza spojená napríklad s vlnou prudkého populačného rastu, ktorý „dodáva“ dostatočný počet mobilizovateľných zástupov frustrovaných a možno právom nahnevaných, ale aj manipulovateľných a politicky nezrelých mladých ľudí, ochotných riskovať v rôznych „priamych akciách“. Generačný konflikt býva spravidla jednou z dimenzií veľkých revolučných udalostí.
Faktorov je, samozrejme, vždy viac, pôsobia komplexne a výsledok nikdy nie je spoľahlivo predpovedateľný.
Najväčší účinok teroristických útokov možno očakávať tam, kde sa koncentruje početná populácia, ekonomické hodnoty a prostriedky obživy, informácie a rozhodovacie právomoci. „Dvojičky“ v New Yorku spĺňali všetky uvedené charakteristiky, a okrem toho boli symbolom kapitalistického a amerického triumfalizmu. Keď sa oba mrakodrapy zosypali ako domček z karát, mnohí obyvatelia planéty mohli mať pocit, že sa zosypal celý západný spôsob vládnutia. Planetárny dosah vizuálneho zážitku bol umocnený globálnou televíziou a internetom.
Zdá sa, že máme k dispozícii v základných položkách všetko, čo potrebuje vodca ašpirujúci na svetovládu: mobilizovateľné ľudské masy v rozmeroch, aké by nám Hitler a Stalin mohli len závidieť, koncentráciu bohatstva a informácií na miestach takých malých, že stačí takmer „pichnutie špendlíkom“ na spôsobenie miliardových škôd, vyspelejšie technológie, než mali k dispozícii diktátori prvej polovice 20. storočia.
... A čo mobilizujúce idey? Nuž, zdá sa, že tomto momente ešte nemáme vykryštalizované podobné systémy, aké predstavoval nacizmus a komunizmus. Aj radikálne a aktivistické vetvy islamského „fundamentalizmu“ sa môžu ukázať pri bližšom štúdiu ako menej vyprofilované oproti uvádzaným dvom – tomu môže nepriamo nasvedčovať aj ich tendencia preberať zdanlivo do tradične islamského repertoáru prvky moderných „sekulárnych“ ideológií (ako boli napríklad prvky socializmu alebo ideológie „tretieho sveta“ v prípade iránskej islamskej revolúcie). Možno, že existujú dôvody, prečo dnešné globálne prostredie neumožní vznik porovnateľných globálnych mýtov vďaka istým odlišnostiam, pôsobiacim viac v smere fragmentácie než zjednocovania, no nedá sa na to príliš spoliehať. Dnešné globálne prostredie stále akosi pripomína „globálnu Weimarskú republiku“ – alebo Rusko v čase, keď Lenin namáčal pero do žlče proti úchylkárom a Rasputin ohuroval dvor posledného Romanovca. Falošné mesiášske myšlienky sa množia práve v časoch krízy zavedených inštitúcií, rozkolísanosti a neistoty ohľadom čohokoľvek, čo sa predtým pokladalo za dané a posvätné, v čase, keď spolu s inštitúciami a mravmi zažívajú svoju krízu aj tradičné viery, z ktorých tieto inštitúcie a mravy čerpajú legitimitu a vitalitu. Ako rozbuška môže poslúžiť sklamanie očakávaní hospodárskeho rastu, porážka vo vojne, kontakt s inou kultúrou, ale hlboké rozvratné účinky môže mať aj prudký hospodársky rast. To všetko sú javy sprevádzajúce alebo priamo tvoriace podstatu toho, čo nazývame „modernizácia“.
.paradox a výzva ľudskej prirodzenosti
Načrtnutý obraz neposkytuje práve najlepší dojem o ľudskej prirodzenosti. Sme neodvratne odsúdení na opakované katastrofy a sebazničenia, alebo je predsa nejaká cesta von? Určitú odrazovú plochu na pochopenie situácie poskytuje poznanie zvláštností, obmedzení a paradoxných stránok ľudskej prirodzenosti. Kapacity, ktorými človek vyniká medzi inými živočíchmi, ako schopnosť abstraktného myslenia a schopnosť osvojiť si verbálny jazyk s ostatnými nadväzujúcimi kultúrnymi kapacitami vrátane schopností vyznačujúcich „živočícha politického“, neznamenajú len možnosti blahodarného rozvoja a adaptácie. Znamenajú aj možnosť v živočíšnej ríši bezprecedentných patologických deformácií a zla. Zviera nedokáže uvažovať o niečom, čo je mimo okruhu aktuálneho. Človek áno. Je schopný brať do úvahy aj konštruovať veci, ktoré nikdy nevidel, ktoré sú iba možné, ba dokonca aj také, ktoré sú nemožné či nepredstaviteľné. Je si vedomý svojej smrteľnosti. Môže veriť vo vlastnú nesmrteľnosť. Môže si uvedomiť či aspoň temne vytušiť svoju hriešnosť. Človek si je schopný v extrémnych prípadoch nahovárať, že je bohom, ba dokonca, že je diabol a že je v pekle. Toto naozaj nedokážu ani vyššie cicavce, tým menej stonožka alebo améba. A možno práve v súvislosti s tým žiadne zviera okrem človeka nedokáže postaviť vyhladzovací tábor.
Náboženstvo možno chápať aj ako „antropologickú konštantu“, ako odpoveď na isté podnety a problémy ľudského bytia a vedomia, ktoré nezmiznú ani s rozvojom vedy, ani s rozvojom civilizácie. Moderné radikálne ideológie môžu byť v tomto zmysle samy prejavom dezorientovanej náboženskej potreby. Skutočnosť, že človek si náboženstvo v istom zmysle „tvorí“ ešte nesvedčí proti existencii Boha, ani proti pretrvávaniu náboženských predstáv. Hovoríme tu, skrátka, o situácii „Adama po páde“. V tejto situácii, vyhlásil Ján Kalvín s razanciou sebe vlastnou, je človek „továreň na modly v nepretržitej prevádzke“. Aj keby sme prijali nejaké „mäkšie“ stanovisko, náboženské „odpovede“ nie sú rovnocenné: môžu byť viac alebo menej pravdivé, ale aj lživé, zhubné a morálne degradujúce. Ako je známe z medicíny: aj obranná reakcia organizmu môže sama nadobudnúť zhubný charakter a liek môže byť horší než choroba. Variabilita náboženských a ideologických schém je v skutočnosti oveľa väčšia, než dovoľuje čo i len načrtnúť rozsah tohto článku. Rovnako aj množstvo spôsobov teoretického uchopenia. Pochopenie, v čom presnejšie spočívajú patologické deformácie v tejto oblasti, sa však môže ukázať ako kľúčové pre našu schopnosť vzdorovať deštruktívnym tendenciám v nás samých.
Určitú prácu už na tomto poli vykonala aj politická filozofia. Najmä totalitné režimy 20. storočia vyvolali reflexiu u viacerých autorov, z ktorých mnohí (vrátane takých ako napríklad Z. Brzezinski alebo zosnulý Raymond Aron) uvažujú priamo o náboženskom či náhradno-náboženskom charaktere moderných totalitných hnutí. Alain Besançon ukazuje, že v moderných „ideokraciách“ sa dostávajú k slovu staré náboženské schémy známe aj v kresťanskej histórii ako heretické tendencie – výslovne v tejto súvislosti hovorí o milenarizme (v podobe viery v skorý koniec sveta a príchod božieho kráľovstva, ktorý je možné vypočítať či predpovedať, prípadne privodiť či urýchliť – „chiliazmus“ je tu grécke synonymum), „antinomizmus“ (prejavujúci sa aj ako odmietanie zákonov, Desatora a vôbec bežnej morálky v prospech heroickej a paradoxnej morálky nového, zbožšteného človeka) a gnosticizmus (viera v spásonosnú moc ezoterického duchovného poznania – gnózy). Eric Voegelin sa tiež zaoberal gnostickým charakterom moderných ideových hnutí a neskôr používal aj výraz „metastatická viera“, čo značí vieru, že nejakým magickým spôsobom možno obísť realitu aj s jej kauzálnymi zákonitosťami. Taká môže byť napríklad pevná viera, že dokážeme privodiť svetový mier odzbrojením kapitalistického, nie však socialistického tábora; alebo viera, že liberálno-demokratický Západ napraví všetky svoje historické hriechy, ak bude viesť diplomatické rokovania bez zbraní a armád, s osobami, ktoré o to nestoja, a že vrahov možno zastaviť nekonečným rečnením a podpisovaním negarantovaných zmlúv.
V každom prípade však platí: ľudský príbeh má zatiaľ otvorený koniec, a otvorená je aj možnosť v tom, čo urobíme so svojimi vrodenými aj kultúrne získanými kapacitami. Použijeme ich na vlastné zničenie, alebo na záchranu?
Či už je to zásluha ľudského pudu sebazáchovy alebo nevyspytateľnej Božej milosti, dejiny poskytujú aj povzbudzujúce príklady. Spoločnosť, zdá sa, javí isté schopnosti regenerácie. Zlo sa niekedy prekvapivo rýchlo ukáže ako hlúpe a skorumpované. Éra totalitných režimov prvej polovice 20. storočia sa skončila (aspoň v Európe) antitotalitnými hnutiami posledných dekád. Zlo a darebáci tým, pochopiteľne, nezmizli. Ani problémy a bolesti nášho života. Vlastne je toho všetkého viac než dosť. Niečo však už vieme: falošným prorokom dokážeme čeliť. A niekedy aj vyhrávame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.