Keď som sa o tom dopočul, bol som, samozrejme, zhrozený.
Nepociťoval som však pritom nijakú zvláštnu emóciu. Tá by sa zrejme dostavila asi šestnásť hodín predtým, keby šlo o mojich blízkych.
V týchto dňoch žijeme všetci pod hrozbou náhodného teroru, a to či už sme v Paríži, San Bernardine, Bostone, alebo vo Fort Hood. Mnohí z nás sa už s týmto druhom útokov museli konfrontovať. Sčasti je to náhodnosť, ktorá určuje, či sa niekomu prihodí, že sa ocitne v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
No v hromadení týchto náhodných vraždiacich záchvatov sa ukazuje čosi dôležité: spôsob, akým sa to dotýka sociálnej psychológie a kultúry, ku ktorej sa všetci hlásime. Žijeme v ére drobného teroru.
V Izraeli vypukla vlna bodania. V Amerike sme mali strelecké jatky na školách a v divadlách. V mestách došlo na vraždenie policajtov. Na iných miestach zas k samovražedným bombovým útokom. Toto násilie je dennou potravou svetových spravodajských kanálov.
Mnohé z týchto útokov mali náboženský alebo politický podtón. No svoju rolu tu vždy zohral aj psychologický prvok. Niektorí dospievajúci mladí ľudia sa osamostatnili od svojich rodičov, no nerozvinuli v sebe svoje vlastné nezávislé Ja. Zopár z nich sa v úsilí uniknúť teroru svojej vlastnej beztvárnosti a bezvýznamnosti upísalo fanatickému svetonázoru. Spáchali nejaký ohavný čin, keďže uverili, že dodá ich životom tvar, zmysel a slávu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.