Za komunizmu sme od oficiálnych médií nečakali žiadne zázraky. Pripadalo nám normálne, že šírili komunistickú propagandu, a ak občas aj pobavili, bolo fajn. To, čomu sme hovorili nezávislosť, sme hľadali v súkromí, napríklad v samizdatovej tvorbe a produkcii.
Po novembri 89 sme očakávali od médií nezávislosť. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že nezávislosť je a bude problém. Minimálne pre názorovú a záujmovú pripútanosť tvorcov. Aj keď do mediálnej branže nastúpili peniaze, problém nezávislosti sa stal aj vecou kalkulácie, návštevnosti, sledovateľnosti, inzercie, vlastníctva... a vzácnym tovarom. Dnes už je zrejmé, že nezávislosť v médiách neexistuje, existujú iba médiá a ľudia v médiách, ktorí sú nezávislí „zvonku“. Závislosť na vnútornom presvedčení, v rámci morálky a pravidiel je v poriadku.
Sloboda je však trochu iná káva. Už vieme, že sloboda nie je synonymom demokracie. Vieme tiež, že sloboda nie je ani zďaleka vecou výberu a voľby z množstva možností. Sloboda je predovšetkým odhodlanie neuhýbať a nekľučkovať kvôli momentálnemu profitu, ale držať sa práve onej nezávislosti „zvonku“, teda svojho presvedčenia, morálky a pravidiel. Sloboda môže byť aj svinsky ťažké bremeno. Svinsky ťažké a „pluralitné“ – nezdieľame totiž všetci rovnaké presvedčenie a rovnakú morálku.
O to väčší je význam pravidiel. Dodnes si pamätám na prekvapenie, keď začali vychádzať nenávistné a štvavé nacionalistické periodiká. Napríklad Zmena či Nový Slovák. Alebo keď sme v roku 1990 počúvali slovenský Rádiožurnál a podobne. Napokon, aj „moje“ médiá, ako napríklad .týždeň, sú stranné a pre sympatizantov súčasnej moci i „nenávistné“. Prečo inak by s toľkou vehemenciou presadzovali Tlačový zákon s absurdným právom na odpoveď.
Čiže: slobodné médiá neexistujú, rovnako ako neexistujú nezávislé médiá, nezávislé a slobodné firmy, nezávislé a slobodné úrady a podobne. Existujú iba slobodní ľudia, a tých je ako šafránu. A ak existujú aj slobodné médiá – sú to médiá, ktoré vlastnia a prevádzkujú slobodní ľudia. Napríklad blog mojej manželky je slobodné médium. Slobodné a závislé. Závislé na jej slabosti pre rozprávku, detského čitateľa, prírodu, na neuveriteľnom perfekcionizme a svojskom videní sveta. A tiež na mojej schopnosti pokrývať náklady na našu bežnú existenciu. Len ako perličku dodávam, že za touto mojou schopnosťou stojí významný podiel na komercionalizácii a bulvarizácii českej mediálnej scény – bol som jedným zo zakladateľov prvej českej celoplošnej komerčnej televízie.
Späť ku „klasickým“ médiám. Nepoznám snáď jediného človeka z médií a od médií, ktorý by nepoznal pravidlá svojej roboty. Poznám však súčasne iba naozaj veľmi málo takých, ktorí ich berú vážne. Drvivá väčšina z nich na ne zvysoka kašle. Obeťou sú diváci, poslucháči, čitatelia.... Za vinníka takéhoto stavu vecí býva označovaná moc, ktorá sa snaží médiá všemožne sekírovať, obmedzovať, zastrašovať a korumpovať. Fňukanie nad takýmto stavom vecí je zbytočné. To, čím médiá trpia, je mizéria a plytkosť obsahov. Pri dostupnosti internetu a prostriedkov zdieľania textov, obrázkov a zvukov je to dosť čudné. Teda čudné, pokiaľ nechceme na tvorbe a šírení informácií a umenia založiť svoju hmotnú existenciu. A tú mnohí chceme, hejže. Takže máme, čo sme chceli.
Po novembri 89 sme očakávali od médií nezávislosť. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že nezávislosť je a bude problém. Minimálne pre názorovú a záujmovú pripútanosť tvorcov. Aj keď do mediálnej branže nastúpili peniaze, problém nezávislosti sa stal aj vecou kalkulácie, návštevnosti, sledovateľnosti, inzercie, vlastníctva... a vzácnym tovarom. Dnes už je zrejmé, že nezávislosť v médiách neexistuje, existujú iba médiá a ľudia v médiách, ktorí sú nezávislí „zvonku“. Závislosť na vnútornom presvedčení, v rámci morálky a pravidiel je v poriadku.
Sloboda je však trochu iná káva. Už vieme, že sloboda nie je synonymom demokracie. Vieme tiež, že sloboda nie je ani zďaleka vecou výberu a voľby z množstva možností. Sloboda je predovšetkým odhodlanie neuhýbať a nekľučkovať kvôli momentálnemu profitu, ale držať sa práve onej nezávislosti „zvonku“, teda svojho presvedčenia, morálky a pravidiel. Sloboda môže byť aj svinsky ťažké bremeno. Svinsky ťažké a „pluralitné“ – nezdieľame totiž všetci rovnaké presvedčenie a rovnakú morálku.
O to väčší je význam pravidiel. Dodnes si pamätám na prekvapenie, keď začali vychádzať nenávistné a štvavé nacionalistické periodiká. Napríklad Zmena či Nový Slovák. Alebo keď sme v roku 1990 počúvali slovenský Rádiožurnál a podobne. Napokon, aj „moje“ médiá, ako napríklad .týždeň, sú stranné a pre sympatizantov súčasnej moci i „nenávistné“. Prečo inak by s toľkou vehemenciou presadzovali Tlačový zákon s absurdným právom na odpoveď.
Čiže: slobodné médiá neexistujú, rovnako ako neexistujú nezávislé médiá, nezávislé a slobodné firmy, nezávislé a slobodné úrady a podobne. Existujú iba slobodní ľudia, a tých je ako šafránu. A ak existujú aj slobodné médiá – sú to médiá, ktoré vlastnia a prevádzkujú slobodní ľudia. Napríklad blog mojej manželky je slobodné médium. Slobodné a závislé. Závislé na jej slabosti pre rozprávku, detského čitateľa, prírodu, na neuveriteľnom perfekcionizme a svojskom videní sveta. A tiež na mojej schopnosti pokrývať náklady na našu bežnú existenciu. Len ako perličku dodávam, že za touto mojou schopnosťou stojí významný podiel na komercionalizácii a bulvarizácii českej mediálnej scény – bol som jedným zo zakladateľov prvej českej celoplošnej komerčnej televízie.
Späť ku „klasickým“ médiám. Nepoznám snáď jediného človeka z médií a od médií, ktorý by nepoznal pravidlá svojej roboty. Poznám však súčasne iba naozaj veľmi málo takých, ktorí ich berú vážne. Drvivá väčšina z nich na ne zvysoka kašle. Obeťou sú diváci, poslucháči, čitatelia.... Za vinníka takéhoto stavu vecí býva označovaná moc, ktorá sa snaží médiá všemožne sekírovať, obmedzovať, zastrašovať a korumpovať. Fňukanie nad takýmto stavom vecí je zbytočné. To, čím médiá trpia, je mizéria a plytkosť obsahov. Pri dostupnosti internetu a prostriedkov zdieľania textov, obrázkov a zvukov je to dosť čudné. Teda čudné, pokiaľ nechceme na tvorbe a šírení informácií a umenia založiť svoju hmotnú existenciu. A tú mnohí chceme, hejže. Takže máme, čo sme chceli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.