Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z Olympie do Disneylandu

.tomáš Gális .časopis .téma

„Tak, a teraz otočte hlavy vľavo. Vyzývať vás, aby ste vytiahli fotoaparáty, hádam nemusím... Teraz niekoľko slov k tomu, čo ste si odfotili... No a teraz zase pekne za mnou. Aby bolo doma čo pozerať, o minútu si musíte cvaknúť niečo iné.“

„Tak, a teraz otočte hlavy vľavo. Vyzývať vás, aby ste vytiahli fotoaparáty, hádam nemusím... Teraz niekoľko slov k tomu, čo ste si odfotili... No a teraz zase pekne za mnou. Aby bolo doma čo pozerať, o minútu si musíte cvaknúť niečo iné.“

Ktovie, možno práve takéto vety sa preháňali hlavou turistického sprievodcu, vedúceho svojich zverencov po Ventúrskej ulici. Skupina asi dvadsiatich španielsky hovoriacich turistov sa presúvala smerom k Michalskej bráne, keď zrazu zastala pred Prepoštskou. Ako na povel sa otočili a asi ôsmi z nich zamierili svoje objektívy na jednu z veží Bratislavského hradu.
A ktovie, čo si mysleli oni. Možno sa sami seba pýtali: „Čo robíme v tejto skupine? Prečo ako na povel otáčame hlavy? Ako sme sa dostali až sem, k masovej výrobe zážitkov?“
Bola to dlhá cesta naprieč tisícročiami.

.do veštiarne
Tak ako veľa iných vecí, charakteristických pre Európu, začal sa aj turizmus už v dobách antiky. Ako píše Ivan Chorvát v knihe Cestovanie a turizmus v zrkadle času, z ktorej tento text výrazne čerpá, v starovekom Grécku necestovali len vyslanci, poslovia, obchodníci a pútnici, ale aj ľudia, ktorí mali namierené do kúpeľov či veštiarní.
Najpopulárnejšou destináciou vtedajších „turistov“ však boli olympiády. Keďže cestujúci potrebovali minimálne ubytovanie a stravu, už v čase týchto športovo-náboženských podujatí existovali ľudia, ktorí sa poskytovaním služieb cudzincom živili.
Kým v Grécku bolo cestovanie spojené skôr s tradíciou a rituálmi, Rimania už poznali aj niečo také ako cesta za oddychom. Rimania tiež ako prví cestovali aj preto, aby unikli z mesta. Ako píše Chorvát: „Bohatí rímski občania si často budovali druhé domy za hranicami mesta, aby unikli letným horúčavám. Kopce okolo Ríma poskytovali takéto možnosti a už v prvom storočí p. n. l. boli posiate letnými domami. Podobné to bolo aj v prípade iných miest Rímskej ríše. Rozvinutá cestná sieť navyše umožňovala prístup k pobrežným oblastiam, kde v tých časoch, napríklad v severných častiach Neapolského zálivu, vznikali akési *strediská cestovného ruchu* (vyjadrené dnešnou terminológiou).“
Cesty za oddychom sa skončili v Západorímskej ríši v 5. storočí a znovu sa objavili až na začiatku toho minulého.

.smer ostatky
Nástup stredoveku bol spojený s obmedzením cestovania po európskom kontinente, nie však s jeho úplným koncom. Stredovek máme dodnes spojený napríklad s veľkými púťami do Jeruzalema či do Santiaga de Compostella.
V ranom stredoveku sa však najviac pútnikov vydávalo do Ríma. Hroby svätých Petra a Pavla, množstvo hrobov mučeníkov, katakomby ako aj veľké svätyne navštevovali nielen králi či biskupi, ale aj pútnici z chudobnejších pomerov. Francúzsky historik Michel Sot v Encyklopedii stredoveku síce píše, že žiadne priame dôkazy neexistujú, ale „rozvoj inštitúcií, ktorých úlohou bolo chudobných pútnikov prijímať, je už od 6. storočia dokladom ich existencie. Pápež Symmachos (498 – 514) údajne nechal zriadiť *izby a lôžka* pod vonkajším portikom Chrámu svätého Petra. Tento prvý hospic nechali zväčšiť Sergius I. (687 – 701) a Lev III. (795 – 816), ktorý k nemu pripojil kúpele.“

Jean Verdon v knihe Voľný čas v stredoveku tvrdí, že i keď cestovanie nebolo vo svojej podstate spojené s voľným časom, mohol sa niekedy pôvodný účel cesty zmeniť. Cituje pritom z dobových prameňov: „Keď človek putuje na sväté miesta, buď zo zvedavosti, alebo preto, aby našiel nejakú ničotnú slávu, jedinou odmenou mu môže byť pohľad na okolitú krásnu krajinu, ktorá je onou vytúženou slávou.“ Hoci aj v tom čase existovalo aj také niečo ako prázdninové cesty, o skutočnom turizme nemožno vôbec hovoriť, pretože stále išlo len o výsadu veľmi obmedzeného množstva ľudí.

.grand tour
Nie inak tomu bolo aj na začiatku novoveku. Rozdiel bol len v tom, že novovek prišiel s fenoménom zvaným Grand Tour, čo bol názov označujúci cestu mladých anglických aristokratov po kontinentálnej Európe. Klasická Grand Tour zahrňovala významné kultúrne centrá Talianska, Paríž a údolie Rýna vo Francúzsku, významné centrá Rakúska, Nemecka, Švajčiarska a Holandska.
Grand Tour trvala niekoľko rokov a jej cieľom bolo praktické ukončenie vzdelávania, čoho súčasťou bolo aj štúdium jazykov na známych európskych univerzitách. Chorvát k tomu píše: „Počas týchto ciest mladí šľachtici navštevovali hlavné európske kultúrne centrá a pamiatky, spojené predovšetkým s obdobím antiky a s odkazom renesančnej kultúry. Výpravy slúžili pôvodne na prípravu mladých šľachticov na diplomatickú kariéru či vládne posty. Aj preto sa
dôkladnosť poznania európskej kultúry, umenia, jazykov, spoločností, miest, zvykov, rozdielov, vkusu, hier i foriem zábavy považovala za nevyhnutný predpoklad na ich ďalšie uplatnenie, ale aj rozvoj osobnosti ako takej.“
V polovici 18. storočia bolo v ktoromkoľvek čase na cestách po Európe naraz okolo 20 000 Angličanov. Zvýšená intenzita cestovania podnietila diskusiu, aké ciele by vlastne cestovanie malo mať. Až do 18. storočia sa kládol dôraz na rozširovanie vedomostí a vzdelania a od
cestovateľov sa očakávalo, že si z cesty prinesú encyklopedické poznatky o zahraničných krajinách, ktoré neskôr nejako racionálne uplatnia.

.zážitky
Ďalšia veľká zmena nastáva koncom 18. storočia. V tom čase už do cudziny nevyrážajú len deti zo šľachtických rodín, ale aj potomkovia bohatých mešťanov. Ich cesty boli kratšie a k motívu vzdelávania pribudla aj túžba po oddychu a obdive. Už až tak nešlo o štúdium jazykov či diskusie so známymi osobnosťami tej – ktorej krajiny, ale dôraz sa začal klásť na vizuálne pozorovanie – „sightseeing“.
Podľa Chorváta „cestovanie začína zahŕňať nový romantický obsah, ktorý sa viaže jednak na obdiv tých artefaktov, ktoré boli predmetom záujmu už počas Grand Tours, ale navyše sa sústreďuje aj na krásy prírody a krajiny, s ktorými bolo romantické cestovanie predovšetkým spájané“. Od čias romantizmu je cestovanie zamerané čoraz viac na estetické hodnotenie prírody a vytráca sa význam nestranného „vedeckého“ poznávania. Od cestovateľov sa už neočakávalo, že budú zaznamenávať poznatky a komunikovať svoje zážitky nezaujato a objektívne. Zážitky krásy a vznešenosti sprostredkované zrakovým vnímaním boli nástrojom duchovného povznesenia a kultivácie jedinca. Dôraz sa kládol na subjektívne prežívanie, na intenzitu emocionálneho zážitku, pocitovosť, poetickosť.
 V tom čase sa mení aj pohľad na more. Hoci stále predstavuje nebezpečný živel, od začiatku 19. storočia sa na jeho pobreží začínajú budovať móla a promenády, z ktorých mohli ľudia obdivovať prírodné scenérie. A čo je ešte dôležitejšie, s budovaním anglických prímorských
letovísk súvisí aj rozvoj javu, ktorý dnes poznáme pod názvom organizovaný turizmus.

.v kúpeľoch a v mori
Významným faktorom, ktorý na začiatku novoveku brzdil rozvoj cestovania, boli pomalé a nebezpečné cesty. Veľká modernizácia cestnej siete sa začala napríklad vo Francúzsku už začiatkom a v Rakúsku v tridsiatych rokoch 18. storočia. Súčasne s kvalitnejšími komunikáciami sa zlepšujú aj služby pošty, ktorej úlohou už nebola len preprava zásielok, ale aj cestujúcich.
Dôležitú úlohu v rozvoji turizmu zohrala aj rastúca popularita kúpeľných miest. Kúpele – toto miesto, ktoré sa od čias Rímskej ríše z Európy prakticky vytratilo – sa v priebehu osvieteneckého storočia stalo nielen miestom liečenia, ale aj (alebo najmä) centrom spoločenského života vyšších vrstiev. Podobne to bolo aj so spomínanými prímorskými letoviskami. Ich prototypom sa stalo anglické Scarborough . Podľa Chorváta je však dôležité v prípade prímorských kúpeľov podotknúť, že „v súčasnosti také populárne kúpanie v mori nebolo v Európe do obdobia 18. storočia obvyklé: more, podobne ako už spomínané hory a lesy, bolo súčasťou divej prírody a ako také vzbudzovalo v ľuďoch rešpekt až strach. S touto predstavou korešpondovala aj známa biblická potopa, ktorá na dlhý čas sformovala postoj a vzťah ľudí k morskému živlu. Aj preto sú začiatky prímorského turizmu viazané na kúpanie v mori ako liečebnú aktivitu a nie aktivitu oddychovú spojenú s kúpaním pre potešenie.“

.pre všetkých
Ďalším kľúčovým medzníkom, ktorý stál na počiatku masového turizmu, sa stala výstavba železničných tratí najskôr v Anglicku a neskôr aj na kontinente. Len vďaka vlakom (ale aj vďaka Gladstonovmu zákonu o železniciach z roku 1844, ktorý nariaďoval železničným
spoločnostiam zabezpečovať dopravu pracujúcim triedam, vyššej reálnej mzde či regulácii pracovného času) mohlo v roku 1850 vycestovať len z Manchesteru na pobrežie 200-tisíc výletníkov.
Tisíce ľudí si už zaslúžili nielen pozornosť turistických centier, ale aj ľudí, ktorí sú schopní takú masu efektívne zorganizovať. V roku 1841 preto vznikla (kde inde ako v Anglicku) prvá cestovná kancelária Thomas Cook & Son.
Cook pochopil, že nová viktoriánska stredná trieda nemala s cestovaním veľa skúseností: problémy jej robili cudzie jazyky, musela prekonávať problémy spojené s ubytovaním či s výmenou peňazí. Najskôr organizoval výlety po Anglicko, neskôr pribudlo Škótsko, z ktorého
Cook pomohol vytvoriť turistickú destináciu a v roku 1856 zorganizoval prvú veľkú okružnú cestu po kontinente, neskôr do Ameriky a Svätej zeme. Tento podnikateľ stvoril tzv. balíčkový zájazd, ktorý sa neskôr stal najpopulárnejším produktom turistického ruchu, ako aj kľúčom k skutočnej demokratizácii cestovania.

.v Disneylande
To, čo bolo vtedy skutočným plusom, sa však dnes môže javiť ako veľké mínus. Cestovanie sa z nebezpečnej aktivity stalo jednou z najorganizovanejších ľudských činností: dnes sa človek nemusí vôbec starať o cestu, ubytovanie, stravu ani zábavu a často má v cene zájazdu dokonca istotu, že sa nestretne s nijakým domorodcom. Nie div, že sa potom nájdu ľudia, ktorí tento druh trávenia voľného času sarkasticky kritizujú.
Jedným z kritikov prílišnej racionalizácie cestovania je americký sociológ George Ritzer, ktorý vo svojej knihe McDonaldizácia spoločnosti píše, že dnes „ľudia môžu vidieť pevne kontrolovaným spôsobom množstvo pamätihodností, zatiaľ čo cestujú v rovnakých dopravných prostriedkoch, bývajú v hoteloch a jedia v rýchloobslužných reštauráciách, ktoré sú rovnaké ako tie, na ktoré sú zvyknutí doma.“
Keďže, ako tvrdí Ritzer, cieľom je ukázať ľuďom v krátkom čase čo najviac pamiatok, dôraz sa kladie na ich ekonomický transport z jedného miesta na druhé: „Najlepším prostriedkom prepravy sa javia autobusy, ktoré v povolenom čase umožnia uvidieť návštevníkom čo najviac. Pri obzvlášť zaujímavých miestach môže autobus spomaliť, či dokonca zastaviť, aby si ľudia mohli miesto vyfotiť. Pri väčšine dôležitých lokalít je naplánovaná zastávka, turisti si všetko v rýchlosti prezrú, urobia si obrázky, a potom zase naskočia do autobusu a smerujú k ďalšej atrakcii.“
Nám sa to môže nepáčiť, môžeme nad tým ohŕňať nos, ale bez Cooka a jemu podobných by asi mnohí, ktorí dnes cestujú, zostali doma. A to by bola azda aj škoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite