No po udalostiach v Paríži by celkom isto siahol po francúzskom spisovateľovi.
O novej Houellebecqovej knihe sa hovorí, že je kontroverzná. Neviem. Nepripadá mi tak. Iní zas vravia, že je vizionárska. To zas treba ponechať na dejiny. Pre mňa je jednoducho intelektuálnym románom. Jeho hlavnou postavou i rozprávačom je profesor literatúry François. Meno bez priezviska znie ako alegória. Skrývajú sa za ním azda všetci Francúzi, tak ako ich vníma Houellebecq? Mimochodom, meno François znamená slobodný, nepodmanený.
Príbeh prechádza od intímnych scén z profesorovho lascívneho života až po jeho úvahy o konverzii na islam. Pretkávajú ho témy z oblasti politiky, islamizácie Európy, akademickej morálnej dekadencie a literatúry. François je totiž odborníkom na francúzskeho spisovateľa J.-K. Huysmansa, ktorý kedysi konvertoval na katolícku vieru. Jeho štúdium Huysmansa je dôverným aktom: „Iba literatúra vám umožní nadviazať kontakt s duchom mŕtveho, a to priamejším, úplnejším a hlbším spôsobom, než kdejaká konverzácia s priateľom. Nech už je to priateľstvo akokoľvek hlboké a trvalé, v rozhovore sa nikdy neotvoríme tak ako prázdnej stránke, keď sa obraciame k neznámemu adresátovi.“ Očakáva Houellebecq takéto čítanie aj od nás?
život bez života
V čomsi mi tá kniha pripomenula Posledné pokušenie Nikosa Kazantzakisa. Obaja autori si totiž kladú podobnú otázku. Aké by to bolo, keby...? V Kazantzakisovom prípade sa tá otázka týka toho, čo by sa stalo, keby Kristus nedokončil svoj pašiový part a zišiel by z kríža, na ktorom mal potupne zomrieť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.