V tomto meste a okolí sídlila od roku 1968 najväčšia posádka okupačných sovietskych vojsk na území Slovenska, na kedysi jedinej lesníckej vysokej škole v bývalom Československu tu študovalo množstvo Čechov, Ľudovít Štúr išiel v 19. storočí za Zvolenskú župu do Uhorského snemu, narodil sa tu Vladimír Mečiar a HZDS tu v 90. rokoch dominovalo. Čo viac si ako reportér želať?
Pravda, dnešný Zvolen je výrazne iný. Dominuje mu pocit nedorobeného a neútulného námestia. Na prechádzku nedávnymi dejinami stačia dve „kóty“, vzdialené od seba možno dvesto metrov.
Tou prvou je historická budova Finkovej kúrie na hornom konci námestia, v tesnom susedstve hradieb a nákupného megacentra. Dnes v nej sídli sporiteľňa a poisťovňa, no zaujímavejšia je minulosť: do novembra ´89 tu mali sovietski vojaci v podzemí takzvaný klub oficierov, kam sa chodili opíjať a inak zabávať aj súdruhovia a súdružky z neďalekej druhej „kóty“, ktorou bol Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska (OV KSS). Dnes tu sídli Mestský úrad.
Do inkriminovanej budovy OV KSS chodili v revolučných dňoch vracať stranícke legitimácie vystrašení komunisti. A hovorí sa, asi je to pravda, že v jej útrobách hekticky skartovali dokumenty, ktoré by im neskôr mohli priťažiť. Podobne ako na iných miestach Slovenska.
donepočutia
Martin Mázor (60) bol vtedy redaktorom miestneho rozhlasu. Pre mladších: bol to rozhlas po drôte, ktorý hučal v kuchyni každého dôchodcu v okolí. Do Zvolena, ktorý prvé dni po 17. novembri ešte sladko spal, prišiel Mázor s informáciami z Bratislavy. Zažil revolučné vrenie medzi študentmi, videl gesto lásky a náruč herečky Milky Vášáryovej. „Z Prahy nám študenti posielali plagáty a VPN z Bratislavy chcela, aby sme odvysielali ich desať požiadaviek. Moji šéfovia sa báli, vtedajšia šéfka sa radšej vzdala funkcie. Na stole bola klobáska, uhorčičky, v miestnosti stál šéf pošty a jeho námestník, ktorý mal na starosti vysielanie a hovoria mi: tu nám to podpíšte, že to odvysielate na svoju žiadosť a zodpovednosť,“ spomína Mázor.
Veľmi rýchlo sa revolučné požiadavky objavili aj v okresných novinách vydávaných OV KSS. „Necenzurovali nás a nebránili nám. Boli posratí. Keď sa to zvrtlo, šéfka zložila stranícku legitimáciu a hovorí mi: tak čo, Martin, ale sme to rozbehli! Prvá veľká demonštrácia bola na námestí 27. novembra, keď sa tam dosiahol aj rekord v bubnovaní. Boris Kršňák, organizátor prvého ročníka festivalu atraktívneho divadla, prišiel s tým, že kým my sme búchali do bubnov, v Prahe bijú študentov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.