Rusko je krajinou špecifickej „tieždemokracie", krajinou komunizmu a kadečoho iného, čo nám pri jej mene často schádza na myseľ. Niečo pravdivé však vystihol aj Nikolaj Berďajev, keď povedal, že táto krajina sa takmer nohami nedotýka zeme. Rusko je aj krajinou pútnikov a mníchov.
Týmto starcom a svojráznym mysliteľom niet páru nikde na svete. Lebo Rusko je naozaj špecifické. Fjodor Ťutčev, romantický básnik, najvýznamnejší po Puškinovi a Lermontovovi, o ňom napísal: „Rusko nepochopíš rozumom, nie je ho možné zmerať suchou nohou. Rusko je odlišné svojím spôsobom. V Rusko je možné iba veriť.“
Ruská kultúra bola vždy spojená s náboženstvom tak ako nijaká iná kultúra v Európe. V ruskej teológii a filozofii, ale aj v literatúre vzniklo mnoho diel, ktoré pojednávajú o apokalypse ako o svojráznej téme ruského myslenia. V Rusku sa zrodila aj špecifická ruská idea, ktorá bola esenciou pocitov a tradícií tejto krajiny, čo sa považovala za Bohom vyvolenú. Väčšina ruských autorov na prelome 19. a 20. storočia vrátane Dostojevského snívala veľký sen o spasiteľskom poslaní svojho národa, „svätej Rusi“, pre ľudstvo. Moskvu Rusi považovali za tretí Rím (po Ríme a Konštantínopole) a boli presvedčení, že sú zároveň posledným Rímom v dejinách sveta.
Odtiaľ pochádzal ten pocit vyvolenosti a apokalyptických nálad. Ruský čelovek očakáva zavŕšenie dejinnosti vlastnej aj svetovej práve v perspektíve apokalypsy. Čas má zmysel vo svojej konečnosti, ktorá je prechodom do nekonečnosti. Takéto názory mali mnohí ruskí myslitelia, ktorí však boli známejší v zahraničí než vo vlasti, ktorá sa v prvej štvrtine 20. storočia vybrala cestou radikálneho komunizmu.
.čo predpovedal Solovjov
Veľmi významné miesto v ruskom myslení patrí Vladimírovi Sergejevičovi Solovjovovi, synovi historika Sergeja Solovjova. Je autorom vysoko cenených diel z oblasti filozofie, sofiológie (špecifického systému, ktorý sa snažil zjednotiť náboženstvo, filozofiu a vedu), poézie či mystiky, zároveň sa angažoval v medzináboženskom a hlavne ekumenickom dialógu. To bol v poslednej štvrtine 19. storočia odvážny projekt, najmä v ortodoxnom Rusku. Solovjov bol pôvodne tzv. slovjanofil, prívrženec už spomínanej ruskej idey, ktorí považovali (západný) rímsky katolicizmus za nepriateľský voči Rusku.
Solovjov však tieto hraničné názory postupne prehodnotil a začal snívať sen o zjednotení západného a východného kresťanstva. Zachovala sa aj jeho korešpondencia so záhrebským katolíckym biskupom Strossmayerom, kde detailne pracujú na praktických otázkach zjednotenia. Aj vtedajší pápež Lev XIII. poznal Solovjovove názory na zjednotenie kresťanstva, ale bol skeptický k ich naplneniu. Dodnes sa vedú diskusie, či bol Solovjov rímskym katolíkom, alebo ostal pravoslávnym. Sám seba považoval za univerzálneho kresťana. Ruský filozof Nikolaj Losskij poznamenal, že Solovjovove myšlienky o univerzálnom náboženstve nasvedčujú tomu, že nebol ani pravoslávny, ani katolík, ani protestant. Bol povznesený nad vierovyznania.
Solovjov si čoraz väčšmi uvedomoval, že zjednotenia kresťanstva sa nedožije. S predtuchou vlastnej smrti napísal dielo apokalyptického charakteru a nazval ho Legenda o Antikristovi. V nej predpovedá hegemóniu ázijských krajín aj vznik Spojených štátov európskych. A predkladá aj svoju víziu zjednotenia rímskeho katolicizmu, protestantizmu a pravoslávia, ktorá podľa neho nastane až pri konečnom zápase sveta s postavou Antikrista. Solovjov, najvýznamnejší ruský filozof, ovplyvnil generáciu mysliteľov 20. storočia ako nikto pred ním.
.slobodný kresťan Berďajev
Ďalším veľkým mysliteľom a azda najznámejším ruským filozofom v Európe je Nikolaj Alexandrovič Berďajev. Je zaujímavé, že pôvodne sa prikláňal k ideám komunizmu a v roku 1898 ho zatkli za účasť v socialistickom hnutí. No už v roku 1905 sa považuje za slobodného kresťana a filozofa. Navštevoval bohoslužby a prijímal sviatosti, ale, ako vravieval, jeho bohoslovecké názory vychádzali z vlastnej intelektuálnej skúsenosti a intuície. Neraz protirečili oficiálnej náuke. Po nástupe boľševikov v roku 1922 ho spolu s mnohými intelektuálmi vyhostili na tzv. „lodi filozofov“ z vlasti. Útočisko našiel v Berlíne a neskôr v Paríži, kde v medzivojnovom období patril k najvýznamnejším filozofom. Vyhnanstvo mu zrejme zachránilo život, obdobie stalinských čistiek by v Rusku neprežil.
V Paríži sa u Berďajeva sa konali stretnutia, na ktorých sa zúčastňovali napríklad manželia Maritainovci, Charles de Bos, významný filozof Gabriel Marcel či Emmanuel Mounier. Berďajev mal dar prednesu, vedel zaujať a nadchnúť. Základnou konštantou jeho myslenia aj spôsobu života bola sloboda. Vo svojej autobiografii Sebapoznanie. Pokus o filozofickú autobiografiu Berďajev mučivo prežíva obvyklé pojmy, štandardne považované za ortodoxné. Píše: „Nepochybujem o existencii Boha, ale mám okamihy, keď mi na rozum prichádza desivá myšlienka, že oni, ortodoxní, premýšľajúci o vzťahu medzi Bohom a človekom iba sociomorfologicky, ako o vzťahu medzi Pánom a otrokom, majú pravdu. A vtedy všetko umiera, umieram aj ja... Tomu sa do protikladu stavia iná náboženská skúsenosť – Boh nepochopený človekom, Boh čakajúci od človeka odvážnu, tvorivú odpoveď.“
Sloboda je prítomná aj v jeho apokalyptických témach: Berďajev koniec sveta nechápe ako katastrofu, ako zásah zhora. Aj pri apokalypse považuje za potrebnú iniciatívu človeka, ktorá prichádza do úvahy, iba ak je slobodná. Berďajev mal odpor proti zotročeniu a vedel, o čom hovorí, veď poznal komunizmus zvnútra. V komunistickej ideológii uvidel nové zotročenie, lebo komunizmus je založený na donútenej službe človeka kolektívu a na uspokojovaní materiálnych potrieb. Berďajev sa spoliehal, že správnou cestou pre človeka je rozvoj osobnosti. Osoba musí podľa neho ctiť posvätné a slúžiť mu. Iba potom sa môže vyvíjať v spoločnosti rôznorodo a neobmedzene.
Mnohí tohto filozofa považovali za heretika, on sám takéto označenia odmietal. Heretik je podľa neho „človek, ktorý pokladá svoju pravdu za pravdu cirkvi“, čo si on nikdy nenárokoval. Chcel len slobodne myslieť a milovať. Zomrel v marci v roku 1948 vo Francúzsku, hoci sa celý život usiloval vrátiť do milovaného Ruska.
.ruský Leonardo da Vinci
Najtragickejšie sa však skončil život kňaza a mysliteľa, profesora na Moskovskej duchovnej akadémii. Pavel Alexandrovič Florenskij bol považovaný za ruského Leonarda da Vinciho. Iný velikán duchovna i filozofie, Alexander Meň, napísal: „Bol Florenskij inžinier? Áno, získal tridsať patentov na vynálezy v Sovietskom zväze. Filozof? Áno, jeden z najvýznamnejších vykladačov platonizmu. Matematik? Áno, žiak vynikajúceho profesora Bugajeva, ktorý na tomto poli vytvoril zaujímavé koncepcie.“ Florenskij bol v každom prípade originálny mysliteľ. Ovládal niekoľko desiatok živých jazykov a okrem iných klasických jazykov ovládal aj jazyky Iránu, Kaukazu či Indie. Dušou bol filozofom, teológom a mystikom, no bol aj znamenitým geológom či teoretikom umenia. Je zaujímavé, že predsedal Komisii pre elektrifikáciu Ruska a na jej zasadnutiach sa zúčastňoval zásadne v kňazskom oblečení, čo nevyhovovalo boľševickej štátnej moci. Florenského však spočiatku komunistický režim využíval pre jeho vedomosti v oblasti matematiky a elektrotechniky.
Florenskij ešte pred tridsiatkou napísal dielo Stĺp a opora pravdy. Idea grafickej stránky tohto diela siaha až k renesančnej inšpirácii Ficina a Pica della Mirandolu. Florenskij používa iný typ písma na základný text, iný na poznámky a ďalší pre svoje exkurzy. Používa štyri abecedy (cyriliku, latinku, alfabetu a hebrejské písmo). Na jednej strane ide o obsiahly traktát, na druhej strane je kniha písaná formou listov, ktoré sú skôr subjektívneho charakteru, menšieho rozsahu. Bohatý poznámkový aparát a znalosť histórie, náboženstiev, estetiky, filozofie či vedy dáva tušiť, že autor bol naozaj geniálny mysliteľ. Ktovie, čo by bol ešte dokázal, keby...
Keby v roku 1933 nebol zatknutý , neskôr eskortovaný do koncentračného tábora na Soloveckých ostrovoch a do táborov NKVD. Ani jeho rodina od roku 1937, keď mu odňali právo na korešpodenciu, nevedela, čo sa s ním stalo. Až za éry Chruščova podala jeho manželka žiadosť o rehabilitáciu a dostala odpoveď, že jej manžel zomrel v roku 1943, teda na konci desaťročného trestu. V novšej správe sa však píše: „Občan Florenskij Pavel Alexandrovič... zomrel 8. decembra roku 37. Vek: 55 rokov. Príčina smrti: zastrelenie. Miesto smrti: Leningradská oblasť.“
Historik a kňaz Alexander Meň, ktorý bol za stále nevyjasnených okolností rituálne zavraždený neďaleko Moskvy v roku 1990, píše, že na takéhoto človeka môže byť hrdá každá civilizácia. „Stojí v jednom rade s Pascalom, Theilhardom de Chardin, s mnohými učencami, mysliteľmi všetkých čias a národov. A odstrelili ho ako posledného zločinca, hoci bol absolútne nevinný.“
Rusko nemusí byť len symbolom komunizmu a ateizmu. Pod jeho povrchom vrie aj duchovná skúsenosť človeka, ktorý veľmi špecificky, „po rusky“, hľadá odpoveď na otázky, čo sme v našich končinách odsunuli ako zastarané, nemoderné či nevedecké.
Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku
Týmto starcom a svojráznym mysliteľom niet páru nikde na svete. Lebo Rusko je naozaj špecifické. Fjodor Ťutčev, romantický básnik, najvýznamnejší po Puškinovi a Lermontovovi, o ňom napísal: „Rusko nepochopíš rozumom, nie je ho možné zmerať suchou nohou. Rusko je odlišné svojím spôsobom. V Rusko je možné iba veriť.“
Ruská kultúra bola vždy spojená s náboženstvom tak ako nijaká iná kultúra v Európe. V ruskej teológii a filozofii, ale aj v literatúre vzniklo mnoho diel, ktoré pojednávajú o apokalypse ako o svojráznej téme ruského myslenia. V Rusku sa zrodila aj špecifická ruská idea, ktorá bola esenciou pocitov a tradícií tejto krajiny, čo sa považovala za Bohom vyvolenú. Väčšina ruských autorov na prelome 19. a 20. storočia vrátane Dostojevského snívala veľký sen o spasiteľskom poslaní svojho národa, „svätej Rusi“, pre ľudstvo. Moskvu Rusi považovali za tretí Rím (po Ríme a Konštantínopole) a boli presvedčení, že sú zároveň posledným Rímom v dejinách sveta.
Odtiaľ pochádzal ten pocit vyvolenosti a apokalyptických nálad. Ruský čelovek očakáva zavŕšenie dejinnosti vlastnej aj svetovej práve v perspektíve apokalypsy. Čas má zmysel vo svojej konečnosti, ktorá je prechodom do nekonečnosti. Takéto názory mali mnohí ruskí myslitelia, ktorí však boli známejší v zahraničí než vo vlasti, ktorá sa v prvej štvrtine 20. storočia vybrala cestou radikálneho komunizmu.
.čo predpovedal Solovjov
Veľmi významné miesto v ruskom myslení patrí Vladimírovi Sergejevičovi Solovjovovi, synovi historika Sergeja Solovjova. Je autorom vysoko cenených diel z oblasti filozofie, sofiológie (špecifického systému, ktorý sa snažil zjednotiť náboženstvo, filozofiu a vedu), poézie či mystiky, zároveň sa angažoval v medzináboženskom a hlavne ekumenickom dialógu. To bol v poslednej štvrtine 19. storočia odvážny projekt, najmä v ortodoxnom Rusku. Solovjov bol pôvodne tzv. slovjanofil, prívrženec už spomínanej ruskej idey, ktorí považovali (západný) rímsky katolicizmus za nepriateľský voči Rusku.
Solovjov však tieto hraničné názory postupne prehodnotil a začal snívať sen o zjednotení západného a východného kresťanstva. Zachovala sa aj jeho korešpondencia so záhrebským katolíckym biskupom Strossmayerom, kde detailne pracujú na praktických otázkach zjednotenia. Aj vtedajší pápež Lev XIII. poznal Solovjovove názory na zjednotenie kresťanstva, ale bol skeptický k ich naplneniu. Dodnes sa vedú diskusie, či bol Solovjov rímskym katolíkom, alebo ostal pravoslávnym. Sám seba považoval za univerzálneho kresťana. Ruský filozof Nikolaj Losskij poznamenal, že Solovjovove myšlienky o univerzálnom náboženstve nasvedčujú tomu, že nebol ani pravoslávny, ani katolík, ani protestant. Bol povznesený nad vierovyznania.
Solovjov si čoraz väčšmi uvedomoval, že zjednotenia kresťanstva sa nedožije. S predtuchou vlastnej smrti napísal dielo apokalyptického charakteru a nazval ho Legenda o Antikristovi. V nej predpovedá hegemóniu ázijských krajín aj vznik Spojených štátov európskych. A predkladá aj svoju víziu zjednotenia rímskeho katolicizmu, protestantizmu a pravoslávia, ktorá podľa neho nastane až pri konečnom zápase sveta s postavou Antikrista. Solovjov, najvýznamnejší ruský filozof, ovplyvnil generáciu mysliteľov 20. storočia ako nikto pred ním.
.slobodný kresťan Berďajev
Ďalším veľkým mysliteľom a azda najznámejším ruským filozofom v Európe je Nikolaj Alexandrovič Berďajev. Je zaujímavé, že pôvodne sa prikláňal k ideám komunizmu a v roku 1898 ho zatkli za účasť v socialistickom hnutí. No už v roku 1905 sa považuje za slobodného kresťana a filozofa. Navštevoval bohoslužby a prijímal sviatosti, ale, ako vravieval, jeho bohoslovecké názory vychádzali z vlastnej intelektuálnej skúsenosti a intuície. Neraz protirečili oficiálnej náuke. Po nástupe boľševikov v roku 1922 ho spolu s mnohými intelektuálmi vyhostili na tzv. „lodi filozofov“ z vlasti. Útočisko našiel v Berlíne a neskôr v Paríži, kde v medzivojnovom období patril k najvýznamnejším filozofom. Vyhnanstvo mu zrejme zachránilo život, obdobie stalinských čistiek by v Rusku neprežil.
V Paríži sa u Berďajeva sa konali stretnutia, na ktorých sa zúčastňovali napríklad manželia Maritainovci, Charles de Bos, významný filozof Gabriel Marcel či Emmanuel Mounier. Berďajev mal dar prednesu, vedel zaujať a nadchnúť. Základnou konštantou jeho myslenia aj spôsobu života bola sloboda. Vo svojej autobiografii Sebapoznanie. Pokus o filozofickú autobiografiu Berďajev mučivo prežíva obvyklé pojmy, štandardne považované za ortodoxné. Píše: „Nepochybujem o existencii Boha, ale mám okamihy, keď mi na rozum prichádza desivá myšlienka, že oni, ortodoxní, premýšľajúci o vzťahu medzi Bohom a človekom iba sociomorfologicky, ako o vzťahu medzi Pánom a otrokom, majú pravdu. A vtedy všetko umiera, umieram aj ja... Tomu sa do protikladu stavia iná náboženská skúsenosť – Boh nepochopený človekom, Boh čakajúci od človeka odvážnu, tvorivú odpoveď.“
Sloboda je prítomná aj v jeho apokalyptických témach: Berďajev koniec sveta nechápe ako katastrofu, ako zásah zhora. Aj pri apokalypse považuje za potrebnú iniciatívu človeka, ktorá prichádza do úvahy, iba ak je slobodná. Berďajev mal odpor proti zotročeniu a vedel, o čom hovorí, veď poznal komunizmus zvnútra. V komunistickej ideológii uvidel nové zotročenie, lebo komunizmus je založený na donútenej službe človeka kolektívu a na uspokojovaní materiálnych potrieb. Berďajev sa spoliehal, že správnou cestou pre človeka je rozvoj osobnosti. Osoba musí podľa neho ctiť posvätné a slúžiť mu. Iba potom sa môže vyvíjať v spoločnosti rôznorodo a neobmedzene.
Mnohí tohto filozofa považovali za heretika, on sám takéto označenia odmietal. Heretik je podľa neho „človek, ktorý pokladá svoju pravdu za pravdu cirkvi“, čo si on nikdy nenárokoval. Chcel len slobodne myslieť a milovať. Zomrel v marci v roku 1948 vo Francúzsku, hoci sa celý život usiloval vrátiť do milovaného Ruska.
.ruský Leonardo da Vinci
Najtragickejšie sa však skončil život kňaza a mysliteľa, profesora na Moskovskej duchovnej akadémii. Pavel Alexandrovič Florenskij bol považovaný za ruského Leonarda da Vinciho. Iný velikán duchovna i filozofie, Alexander Meň, napísal: „Bol Florenskij inžinier? Áno, získal tridsať patentov na vynálezy v Sovietskom zväze. Filozof? Áno, jeden z najvýznamnejších vykladačov platonizmu. Matematik? Áno, žiak vynikajúceho profesora Bugajeva, ktorý na tomto poli vytvoril zaujímavé koncepcie.“ Florenskij bol v každom prípade originálny mysliteľ. Ovládal niekoľko desiatok živých jazykov a okrem iných klasických jazykov ovládal aj jazyky Iránu, Kaukazu či Indie. Dušou bol filozofom, teológom a mystikom, no bol aj znamenitým geológom či teoretikom umenia. Je zaujímavé, že predsedal Komisii pre elektrifikáciu Ruska a na jej zasadnutiach sa zúčastňoval zásadne v kňazskom oblečení, čo nevyhovovalo boľševickej štátnej moci. Florenského však spočiatku komunistický režim využíval pre jeho vedomosti v oblasti matematiky a elektrotechniky.
Florenskij ešte pred tridsiatkou napísal dielo Stĺp a opora pravdy. Idea grafickej stránky tohto diela siaha až k renesančnej inšpirácii Ficina a Pica della Mirandolu. Florenskij používa iný typ písma na základný text, iný na poznámky a ďalší pre svoje exkurzy. Používa štyri abecedy (cyriliku, latinku, alfabetu a hebrejské písmo). Na jednej strane ide o obsiahly traktát, na druhej strane je kniha písaná formou listov, ktoré sú skôr subjektívneho charakteru, menšieho rozsahu. Bohatý poznámkový aparát a znalosť histórie, náboženstiev, estetiky, filozofie či vedy dáva tušiť, že autor bol naozaj geniálny mysliteľ. Ktovie, čo by bol ešte dokázal, keby...
Keby v roku 1933 nebol zatknutý , neskôr eskortovaný do koncentračného tábora na Soloveckých ostrovoch a do táborov NKVD. Ani jeho rodina od roku 1937, keď mu odňali právo na korešpodenciu, nevedela, čo sa s ním stalo. Až za éry Chruščova podala jeho manželka žiadosť o rehabilitáciu a dostala odpoveď, že jej manžel zomrel v roku 1943, teda na konci desaťročného trestu. V novšej správe sa však píše: „Občan Florenskij Pavel Alexandrovič... zomrel 8. decembra roku 37. Vek: 55 rokov. Príčina smrti: zastrelenie. Miesto smrti: Leningradská oblasť.“
Historik a kňaz Alexander Meň, ktorý bol za stále nevyjasnených okolností rituálne zavraždený neďaleko Moskvy v roku 1990, píše, že na takéhoto človeka môže byť hrdá každá civilizácia. „Stojí v jednom rade s Pascalom, Theilhardom de Chardin, s mnohými učencami, mysliteľmi všetkých čias a národov. A odstrelili ho ako posledného zločinca, hoci bol absolútne nevinný.“
Rusko nemusí byť len symbolom komunizmu a ateizmu. Pod jeho povrchom vrie aj duchovná skúsenosť človeka, ktorý veľmi špecificky, „po rusky“, hľadá odpoveď na otázky, čo sme v našich končinách odsunuli ako zastarané, nemoderné či nevedecké.
Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.