Z elitnej značky tovar pre masy

Politika ho nikdy veľmi nezaujímala, ale pokojne by sme ho mohli označiť za konzervatívca. To však pri Craigovom Bondovi prestáva platiť.

Elitné školy, vojenská kariéra, modrá krv, absolvent Etonu a Cambridgeu, syn škótskeho šľachtica Andrewa Bonda a Monique Bondovej, rodenej Delacroixovej, pôvodom Švajčiarky z kantónu Vaud. Orbis Non Sufficit (Jeden svet nestačí), motto rodinného erbu Bondovcov, starej šľachtickej rodiny s údajnými priamymi väzbami na kráľovskú rodinu, akoby Jamesa priamo predurčovalo žiť výnimočný, nevšedný život. Iste by sa uplatnil v Snemovni lordov, hornej komore britského parlamentu, ak by sa nerozhodol slúžiť vlasti inak.

Ako špión a predovšetkým ako symbol. Nie „mužský šovinista a sexistický dinosaurus, prežitok studenej vojny“, hoci i takto o ňom zmýšľala jeho priama nadriadená „M“, ale personifikovaná nová Británia, krajina, ktorá sa po dvoch svetových vojnách na geopolitickej mape sveta premenila z koloniálnej veľmoci a najmocnejšej krajiny sveta na zdanlivo bezvýznamného hráča v pozadí. Pokorená, ale nezlomená Británia, Veľká už len podľa mena.

Bond reprezentuje to najlepšie z nej, tradíciu, tú predovšetkým, starosvetské džentlmenstvo aristokracie ako prirodzenej elity konštituujúcej monarchiu. Bond je esenciálne britský, ako čaj, Wimbledon a oblek ušitý na mieru, je solídny a konzervatívny. Pravičiar? Príliš zjednodušujúce, ale áno, ak za pravičiarov budeme považovať Winstona Churchilla či Margareth Tatcherovú, pričom v Bondovom prípade vlastne ani nemôžeme hovoriť o politike, lebo tá ho celkom prirodzene nezaujíma. A čo sa svetonázoru týka, tam to je úplne jasné, lebo Bondov svetonázor je Brit.

Ak by sme ale predsa otvorili otázku jeho politickej príslušnosti, tradičný Bond, ten Flemingov, ale i Conneryho, Lazenbyho, Moorov, Daltonov i Brosnanov je isto konzervatívec.Takého ho totiž Ian Fleming, Bondov literárny otec, napísal.

Fleming sám, ak veríme jeho vlastným slovám, sa síce presne v bondovskom duchu považoval za „a totally non-political animal“, celkom nepolitickú bytosť, ale v konečnom dôsledku z estetických dôvodov volil konzervatívcov – ako o tom aj píše v pozoruhodnom článku If I Were Prime Minister, ktorý vyšiel v britskom týždenníku The Spectator 9. októbra 1959. Fleming v ňom predstavuje svoje konzervatívstvo presne s tou dávkou elegantnej sebairónie a sarkazmu, ktorá mu o politike dovoľuje uvažovať v širších civilizačných kontextoch.