erik pristúpil ku morskému slimákovi s poetickým menom Aplysia californica a jemne sa ho dotkol. Morský slimák v reakcii na dotyk stiahol žiabre. Erik sa ho dotkol niekoľkokrát za sebou a zakaždým bolo stiahnutie žiabier slabšie a slabšie. Slimák zistil, že ide o neškodný podnet a naučil sa ho ignorovať.
Erik sa znovu priblížil k slimákovi a tentoraz mu uštedril mierny elektrický šok do chvosta. Slimák v obrannom reflexe stiahol žiabre, a to veľmi výrazne. Zaujímavé bolo, že keď sa ho Erik po opakovaných elektrických šokoch znovu jemne dotkol, slimák tentoraz reagoval na jemný neškodný dotyk silným stiahnutím žiabier. Elektrické šoky zmenili slimákovu reakciu na jemný dotyk, slimák sa naň naučil reagovať výraznejšie.
Erika zaujímalo, ako to nervový systém slimáka dokáže. Začal skúmať, aké mechanizmy stoja v pozadí takéhoto jednoduchého učenia a pamäti slimáka. A podarilo sa mu objaviť fascinujúce veci. Postupné učenie sa ignorovať neškodný dotyk (tzv. habituácia) bolo spôsobené zoslabením synáps. Konkrétne išlo o zoslabenie synáps (čiže spojení) medzi senzorickými nervovými bunkami, ktoré vnímajú dotyk, a motorickými bunkami, ktoré hýbu žiabrami. Elektrickými šokmi zosilnené reagovanie na dotyk zase bolo podmienené zosilnením synáps. Erik tak prišiel na dôležité zistenie, ktoré sa stalo ústredným poznatkom neurovedy: učenie a pamäť sú spojené s dlhodobým zosilňovaním a zoslabovaním synaptických spojení.
Erik Kandel objavil aj molekuly, ktoré sa na zmenách synáps podieľajú a v roku 2000 za to dostal Nobelovu cenu za medicínu. Narodil sa neďaleko – vo Viedni – a ako židovský chlapec ušiel pred nacistami do USA. Je to len jeden príklad z mnohých, ako nacisti svojou obludnou nenávisťou nechcene prispeli k rozkvetu vedy v Amerike.
Našu identitu do značnej miery vytvára to, čo sme sa naučili a čo si pamätáme. Výskum Erika Kandela ukázal prekvapivú, pre niekoho možno šokujúcu vec. Učenie a pamäť a ich mechanizmy sa dajú výborne študovať už u veľmi jednoduchých živočíchov. Fascinujúcim zistením je, že molekulárne a bunkové mechanizmy pamäti evolúcia vyvinula a použila opakovane, takže sú spoločné pre rôzne živočíchy, a to od veľmi jednoduchých (Aplysia) až po najkomplexnejšie (človek). Aj u cicavcov sa totiž zistilo, že opakovanou aktiváciou je možné dlhodobo zosilniť synapsy, a že je to dôležité pre dlhodobé ukladanie informácií v mozgu. „Dlhodobé zosilnenie“ alebo potenciácia synáps (tzv. long-term potentiation, LTP) môže trvať hodiny, dni až mesiace a opísali ho v roku 1973 Tim Bliss a Terje Lømo.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.