Kto ich má vlastne rád? Vo verejnosti majú imidž finančných žralokov, premiér vyhlasuje, že ich má v obľube ako koza nôž, lídri opozície ich označujú za oligarchov a Ján Počiatek už tak skoro na ich jachtu nepôjde.
No firma, ktorej aktíva dosiahli v roku 2006 hodnotu 89 miliárd korún, (nielen) na Slovensku výborne prosperuje – vďaka peniazom z pochybnej minulosti, vďaka dobrým kontaktom, ale aj vďaka vlastnej šikovnosti.
Onen prejav z tlačovky, ktorý čítal minulý pondelok zakladateľ J&T Patrik Tkáč, bol dosť utáraný a miestami pripomínal stredoškolský sloh s málo vkusnou snahou o pátos. „My však nie sme len podnikatelia, my sme pyšní Slováci a nie sme hlúpi. (...) Ale je aj normálne, že každý štát má svojich Kellnerov, Berlusconiov, Swarowských, Agneliovcov, Krup Thyssenov, Murdochov, Buffetov, Rothschildov a Abramovičov. Sú to ľudia žijúci v luxuse, spravidla s obrovským srdcom a vzťahom k vlastnému národu, prakticky vždy sociálne cítiaci s obrovskými množstvami svojich zamestnancov a ich rodinami, s vzťahom ku charite a záujmom o smer, ktorým sa domovský štát uberá." Patrik Tkáč, ktorý týmto ojedinelým mediálnym výstupom čistil meno firmy spolu s Ivanom Jakabovičom, zakončil prejav sebavedome: „Chceme, aby na nás na Slovensku boli ľudia hrdí." Na to si však veľkopodnikatelia budú ešte musieť chvíľu počkať. Na tlačovke zrejme väčšinu Slovákov sotva presvedčili, že na zmene parity kúpnej sily zarobili stámilióny iba pomocou vlastných analytických mozgov. I keď, pre spravodlivosť, vylúčiť sa to nedá. Za to, že sa na nich s podozrievavosťou pozerá nielen ľud, ale aj znalci prostredia, si však môžu z veľkej časti sami – svojím príbehom.
.jozef a jeho zázračný post
Veľké ryby slovenského biznisu dnes médiám radi rozprávajú o tom, ako svoje prvé milióny zarobili obchodmi s čínskym textilom alebo predajom kožených búnd z Turecka. Tieto „vzrušujúce historky“ možno brať podobne vážne ako rozprávky pre malé deti. Na veľkú väčšinu dnešných silných finančných skupín treba pozerať ako na produkty takzvanej veľkej privatizácie. Prvé veľké balíky peňazí, ktoré neskôr použili na ďalšie investície, im prinieslo ovládnutie fondov z prvej vlny kupónovej privatizácie: či už to bol VÚB Kupón v prípade Penty, alebo investičný fond Creditanstalt v prípade J&T. Regulačný mechanizmus finančného obchodovania bol v tom čase ešte veľmi slabý, a tak sa s aktívami týchto fondov dalo nakladať pomerne slobodne. Záujemcov o ovládnutie fondov bolo v tom čase, samozrejme, veľa, výhodu mali tí, ktorí disponovali potrebnými kontaktmi a dokázali sa rýchlo dostať k úverom.
Takto sa začal v 90. rokoch aj príbeh obchodníkov s cennými papiermi Patrika Tkáča a Ivana Jakaboviča, ktorí si v roku 1994 založili spoločnú sročku J&T Securities. Oproti desiatkam podobných obchodníkov mala však táto dvojica jednu významnú výhodu. Patrikov otec Jozef Tkáč v tom čase pôsobil ako prezident Investičnej a rozvojovej banky (IRB). Ešte počas socializmu pracoval v Štátnej banke Československej, rýchlo sa zorientoval a po novembri 1989 začal z poverenia slovenskej vlády budovať investičnú banku na Slovensku.
Práve z IRB získala J&T úver dvesto miliónov korún na to, aby v roku 1996 mohla kúpiť fond Creditanstalt. Ivan Jakabovič pomoc Tkáča staršieho pri rozbiehaní biznisu nakoniec ani nijako netají. V roku 2003 pre týždenník Trend na túto tému povedal: „Predstavte si ten odstup, keď 20-roční chalani prídu rokovať so starými klasickými manažérmi. Jozef Tkáč bol garantom našej dôveryhodnosti a zo začiatku nám otváral dvere. Realitou je, že jeho meno nám pri štarte pomohlo.“ A pomohlo veľmi. Stačí si predstaviť, ako by dopadli ich „obyčajní“ vrstovníci, keby v tom čase prišli do banky pýtať úver v stovkách miliónov.
.drôtovňa a RIF
V roku 1996 urobila skubina ďalší dobrý obchod. Aj s pomocou úveru od IRB sa jej podarilo kúpiť rozhodujúci balík akcií Drôtovne Hlohovec. Len krátko po tejto operácii rozhodlo valné zhromaždenie firmy o vydaní dlhopisov v hodnote 500 miliónov korún. Peniaze sa mali využiť na technológie a investície. Nestalo sa a podľa mediálnych informácií z toho času použili vlastníci prostriedky na zaplatenie úverov, ktoré si vzali na kúpu podniku. „Suma získaná z vydania dlhopisov nebola investovaná v prospech rozvoja podniku a všetkých akcionárov. Poslúžila iba majoritnému vlastníkovi pri riešení problémov s rozhodujúcim balíkom a zinkasovaní zisku ,“ napísal v roku 1998 denník Pravda. Celú operáciu vyšetrovala aj polícia. Bez výsledku.
V roku 2001 sa J&T spolu s Pentou a Istrokapitálom podieľali na privatizácii Reštitučného investičného fondu. (RIF). Fond vznikol s úmyslom odškodniť občanov, ktorí v čase komunizmu prišli nenávratne o svoj majetok a v jeho správe skončil trojpercentný podiel z každého privatizovaného podniku. Štát však fond nespravoval dobre a hodnota jeho aktív upadala. O nič lepšie však nedopadala ani privatizácia fondu, ktorá priniesla zisky najmä finančným skupinám. Najväčší vplyv vo fonde získala po privatizácii práve J&T. V súvislosti so spôsobom, akým ho spravovala, sa hovorilo aj o poškodzovaní drobných podielnikov. Jednu zvláštnu operáciu opísal dnes už v zaniknutom časopise Formát ekonomický novinár Vladimír Bačišin. „Skupina predala vo februári 2003 z RIF akcie Slovenskej sporiteľne skupine Istrokapitál po 1 700 korún za kus. Skupina Istrokapitál ich o niekoľko mesiacov predala rakúskej Die Erste po 3 250 korún za kus. Rozdiel je skoro 300 miliónov korún.“ To, že na tejto transakcii nezarobili obete komunistického znárodňovania, teda drobní podielnici fondu, ale veľké finančné skupiny, ktoré fond kontrolovali, je zjavné na prvý pohľad. Niektoré operácie RIF vyšetroval aj Úrad pre finančný trh, jeho šetrenie však neprinieslo žiadne výsledky.
. vianočný darček
Veľký rozruch vyvolal v roku 2001 aj predaj viac ako 21 percentného balíka akcií VSŽ, ktoré dovtedy vlastnil štátny Transpetrol. Akcie boli umiestnené na Bratislavskej burze cenných papierov, koncom roka však začala ich cena prudko klesať a objavili sa špekulácie, že niektoré subjekty sa umelo snažia znížiť ich cenu. Aj preto vtedajší minister hospodárstva Ľubomír Harach vyhlásil, že obchodovanie s akciami zastavil. Stalo sa tak 19. decembra. Už o pár dní, 21. decembra, doslova pár minút pre zavretím burzy a pred vianočnými prázdninami, sa však akcie na burze opäť objavili. A samozrejme rýchlo zmenili majiteľa. Viac ako tri milóny akcií VSŽ kúpil za 160 korún (cez RM – Systém sa predávali za 229 Sk) Stredoeurópsky maklérsky dom, spájaný s Istrokapitálom. Akcie si však nakoniec medzi sebou podelili J&T, Penta a Istrokapitál. Rovnako ako teraz aj vtedy sa nahlas hovorilo o zneužití dôverných informácií a o prepojení finančných skupín s politikmi. John Goodish, šéf U.S. Steel, teda firmy, ktorá mala o kúpu akcií eminentný záujem, vtedy povedal: „Postup predstaviteľov vlády v tejto kauze je nefér. Nepovažujeme za férové umiestniť akcie na burzu 5 až 10 minút pred jej zavretím. Ak vláda videla náš dlhodobejší záujem o akcie VSŽ, prečo nás pred rozhodnutím o uvoľnení balíka akcií nik z jej predstaviteľov neoslovil, že chceme akcie predať po 160 korún. Mohli nám povedať: ideme predávať, ak máte záujem, buďte v určenú hodinu na burze.“ Aj túto „vianočnú“ transakciu vyšetrovala generálna prokuratúra a Úrad pre finančný trh. Ani v tomto prípade však nič nečisté nezistili.
Policajný dôstojník, ktorý sa v minulosti venoval ekonomickej kriminalite, .týždňu pod podmienkou anonymity potvrdil, že o viaceré operácie J&T, ale aj ďalších finančných skupín sa polícia v minulosti zaujímala. „Nedá sa povedať, že by konali nelegálne. Len využívali diery v zákonoch, ktorých bolo v tom čase mnoho. Zákony sa postupne sprísňovali, ale veci sa už, samozrejme, nedali spätne vyšetrovať. Ďalšia vec je, že polícia na vyšetrovanie takýchto zložitých operácií ani nebola pripravená. Mali sme len veľmi málo ľudí, ktorí tomu rozumeli.“
.bratislavský fantóm
Divoké 90. roky sú preč a finančné skupiny, ktoré v minulosti postupovali nie vždy v rukavičkách, sa trendom doby prispôsobili. Napokon, ak chcú podnikať vo vyspelom zahraničí, obchodovať napríklad na londýnskej burze, neostávalo im nič iné, ako sprehľadniť svoje štruktúry. J&T dlho nemohla získať bankovú licenciu od NBS, čo sa jej podarilo až po vstupe do EÚ. Firmu, ktorej majitelia sa chvália jachtami, prúdovými lietadlami či spoločnosťou pekných báb, však naďalej obchádza povesť ľudí, ktorí krivia podnikateľské prostredie svojimi konexiami. „Je to, ako tušíte, len si to vynásobte desiatimi," povedal nám biznismen, ktorý vo svojej oblasti prichádza do kontaktu so „žralokmi". Dôkazy sú však chabé, mnohé je často v rovine viac či menej vierohodných klebiet. Počiatkov pobyt na jachte J&T, blízky vzťah štátneho tajomníka Martina Glváča s Igorom Rattajom (partner finančnej skupiny) plus fakt, že štát si nedávno cez Bratislavskú teplárenskú uložil viac ako miliardu v J&T Bank, toto všetko však napovedá, že premiérove slová o finančných skupinách platia na verejnosť, nie však dovnútra Smeru.
To, ako sa v skutočnosti darí J&T na bratislavskom komunále, sa tiež neposudzuje ľahko – často niečo od mesta získa firma, o ktorej sa časom zistí, že je partnerom J&T. Pozemky pod PKO získala pred tromi rokmi cyperská spoločnosť Henbury Development. Dnes sa už k tomu, čo sa na pozemkoch PKO bude diať, bežne vyjadrujú zástupcovia J&T. Ľudia pohybujúci sa v realitnom biznise hovoria, že aj za viacerými bratislavskými developerskými projektmi stoja páni z J&T. Ľudová slovesnosť však papier neznesie.
V každom prípade však platí, že J&T si pestuje dobré vzťahy nielen s ministerstvom financií, ale aj s bratislavským magistrátom: primátor Andrej Ďurkovský sa o nich mohol porozprávať so spolumajiteľom firmy napríklad v súkromnom lietadle J&T, ktoré ho pred dvomi rokmi odprevadilo na európsky veľtrh nehnuteľností do Cannes.
No firma, ktorej aktíva dosiahli v roku 2006 hodnotu 89 miliárd korún, (nielen) na Slovensku výborne prosperuje – vďaka peniazom z pochybnej minulosti, vďaka dobrým kontaktom, ale aj vďaka vlastnej šikovnosti.
Onen prejav z tlačovky, ktorý čítal minulý pondelok zakladateľ J&T Patrik Tkáč, bol dosť utáraný a miestami pripomínal stredoškolský sloh s málo vkusnou snahou o pátos. „My však nie sme len podnikatelia, my sme pyšní Slováci a nie sme hlúpi. (...) Ale je aj normálne, že každý štát má svojich Kellnerov, Berlusconiov, Swarowských, Agneliovcov, Krup Thyssenov, Murdochov, Buffetov, Rothschildov a Abramovičov. Sú to ľudia žijúci v luxuse, spravidla s obrovským srdcom a vzťahom k vlastnému národu, prakticky vždy sociálne cítiaci s obrovskými množstvami svojich zamestnancov a ich rodinami, s vzťahom ku charite a záujmom o smer, ktorým sa domovský štát uberá." Patrik Tkáč, ktorý týmto ojedinelým mediálnym výstupom čistil meno firmy spolu s Ivanom Jakabovičom, zakončil prejav sebavedome: „Chceme, aby na nás na Slovensku boli ľudia hrdí." Na to si však veľkopodnikatelia budú ešte musieť chvíľu počkať. Na tlačovke zrejme väčšinu Slovákov sotva presvedčili, že na zmene parity kúpnej sily zarobili stámilióny iba pomocou vlastných analytických mozgov. I keď, pre spravodlivosť, vylúčiť sa to nedá. Za to, že sa na nich s podozrievavosťou pozerá nielen ľud, ale aj znalci prostredia, si však môžu z veľkej časti sami – svojím príbehom.
.jozef a jeho zázračný post
Veľké ryby slovenského biznisu dnes médiám radi rozprávajú o tom, ako svoje prvé milióny zarobili obchodmi s čínskym textilom alebo predajom kožených búnd z Turecka. Tieto „vzrušujúce historky“ možno brať podobne vážne ako rozprávky pre malé deti. Na veľkú väčšinu dnešných silných finančných skupín treba pozerať ako na produkty takzvanej veľkej privatizácie. Prvé veľké balíky peňazí, ktoré neskôr použili na ďalšie investície, im prinieslo ovládnutie fondov z prvej vlny kupónovej privatizácie: či už to bol VÚB Kupón v prípade Penty, alebo investičný fond Creditanstalt v prípade J&T. Regulačný mechanizmus finančného obchodovania bol v tom čase ešte veľmi slabý, a tak sa s aktívami týchto fondov dalo nakladať pomerne slobodne. Záujemcov o ovládnutie fondov bolo v tom čase, samozrejme, veľa, výhodu mali tí, ktorí disponovali potrebnými kontaktmi a dokázali sa rýchlo dostať k úverom.
Takto sa začal v 90. rokoch aj príbeh obchodníkov s cennými papiermi Patrika Tkáča a Ivana Jakaboviča, ktorí si v roku 1994 založili spoločnú sročku J&T Securities. Oproti desiatkam podobných obchodníkov mala však táto dvojica jednu významnú výhodu. Patrikov otec Jozef Tkáč v tom čase pôsobil ako prezident Investičnej a rozvojovej banky (IRB). Ešte počas socializmu pracoval v Štátnej banke Československej, rýchlo sa zorientoval a po novembri 1989 začal z poverenia slovenskej vlády budovať investičnú banku na Slovensku.
Práve z IRB získala J&T úver dvesto miliónov korún na to, aby v roku 1996 mohla kúpiť fond Creditanstalt. Ivan Jakabovič pomoc Tkáča staršieho pri rozbiehaní biznisu nakoniec ani nijako netají. V roku 2003 pre týždenník Trend na túto tému povedal: „Predstavte si ten odstup, keď 20-roční chalani prídu rokovať so starými klasickými manažérmi. Jozef Tkáč bol garantom našej dôveryhodnosti a zo začiatku nám otváral dvere. Realitou je, že jeho meno nám pri štarte pomohlo.“ A pomohlo veľmi. Stačí si predstaviť, ako by dopadli ich „obyčajní“ vrstovníci, keby v tom čase prišli do banky pýtať úver v stovkách miliónov.
.drôtovňa a RIF
V roku 1996 urobila skubina ďalší dobrý obchod. Aj s pomocou úveru od IRB sa jej podarilo kúpiť rozhodujúci balík akcií Drôtovne Hlohovec. Len krátko po tejto operácii rozhodlo valné zhromaždenie firmy o vydaní dlhopisov v hodnote 500 miliónov korún. Peniaze sa mali využiť na technológie a investície. Nestalo sa a podľa mediálnych informácií z toho času použili vlastníci prostriedky na zaplatenie úverov, ktoré si vzali na kúpu podniku. „Suma získaná z vydania dlhopisov nebola investovaná v prospech rozvoja podniku a všetkých akcionárov. Poslúžila iba majoritnému vlastníkovi pri riešení problémov s rozhodujúcim balíkom a zinkasovaní zisku ,“ napísal v roku 1998 denník Pravda. Celú operáciu vyšetrovala aj polícia. Bez výsledku.
V roku 2001 sa J&T spolu s Pentou a Istrokapitálom podieľali na privatizácii Reštitučného investičného fondu. (RIF). Fond vznikol s úmyslom odškodniť občanov, ktorí v čase komunizmu prišli nenávratne o svoj majetok a v jeho správe skončil trojpercentný podiel z každého privatizovaného podniku. Štát však fond nespravoval dobre a hodnota jeho aktív upadala. O nič lepšie však nedopadala ani privatizácia fondu, ktorá priniesla zisky najmä finančným skupinám. Najväčší vplyv vo fonde získala po privatizácii práve J&T. V súvislosti so spôsobom, akým ho spravovala, sa hovorilo aj o poškodzovaní drobných podielnikov. Jednu zvláštnu operáciu opísal dnes už v zaniknutom časopise Formát ekonomický novinár Vladimír Bačišin. „Skupina predala vo februári 2003 z RIF akcie Slovenskej sporiteľne skupine Istrokapitál po 1 700 korún za kus. Skupina Istrokapitál ich o niekoľko mesiacov predala rakúskej Die Erste po 3 250 korún za kus. Rozdiel je skoro 300 miliónov korún.“ To, že na tejto transakcii nezarobili obete komunistického znárodňovania, teda drobní podielnici fondu, ale veľké finančné skupiny, ktoré fond kontrolovali, je zjavné na prvý pohľad. Niektoré operácie RIF vyšetroval aj Úrad pre finančný trh, jeho šetrenie však neprinieslo žiadne výsledky.
. vianočný darček
Veľký rozruch vyvolal v roku 2001 aj predaj viac ako 21 percentného balíka akcií VSŽ, ktoré dovtedy vlastnil štátny Transpetrol. Akcie boli umiestnené na Bratislavskej burze cenných papierov, koncom roka však začala ich cena prudko klesať a objavili sa špekulácie, že niektoré subjekty sa umelo snažia znížiť ich cenu. Aj preto vtedajší minister hospodárstva Ľubomír Harach vyhlásil, že obchodovanie s akciami zastavil. Stalo sa tak 19. decembra. Už o pár dní, 21. decembra, doslova pár minút pre zavretím burzy a pred vianočnými prázdninami, sa však akcie na burze opäť objavili. A samozrejme rýchlo zmenili majiteľa. Viac ako tri milóny akcií VSŽ kúpil za 160 korún (cez RM – Systém sa predávali za 229 Sk) Stredoeurópsky maklérsky dom, spájaný s Istrokapitálom. Akcie si však nakoniec medzi sebou podelili J&T, Penta a Istrokapitál. Rovnako ako teraz aj vtedy sa nahlas hovorilo o zneužití dôverných informácií a o prepojení finančných skupín s politikmi. John Goodish, šéf U.S. Steel, teda firmy, ktorá mala o kúpu akcií eminentný záujem, vtedy povedal: „Postup predstaviteľov vlády v tejto kauze je nefér. Nepovažujeme za férové umiestniť akcie na burzu 5 až 10 minút pred jej zavretím. Ak vláda videla náš dlhodobejší záujem o akcie VSŽ, prečo nás pred rozhodnutím o uvoľnení balíka akcií nik z jej predstaviteľov neoslovil, že chceme akcie predať po 160 korún. Mohli nám povedať: ideme predávať, ak máte záujem, buďte v určenú hodinu na burze.“ Aj túto „vianočnú“ transakciu vyšetrovala generálna prokuratúra a Úrad pre finančný trh. Ani v tomto prípade však nič nečisté nezistili.
Policajný dôstojník, ktorý sa v minulosti venoval ekonomickej kriminalite, .týždňu pod podmienkou anonymity potvrdil, že o viaceré operácie J&T, ale aj ďalších finančných skupín sa polícia v minulosti zaujímala. „Nedá sa povedať, že by konali nelegálne. Len využívali diery v zákonoch, ktorých bolo v tom čase mnoho. Zákony sa postupne sprísňovali, ale veci sa už, samozrejme, nedali spätne vyšetrovať. Ďalšia vec je, že polícia na vyšetrovanie takýchto zložitých operácií ani nebola pripravená. Mali sme len veľmi málo ľudí, ktorí tomu rozumeli.“
.bratislavský fantóm
Divoké 90. roky sú preč a finančné skupiny, ktoré v minulosti postupovali nie vždy v rukavičkách, sa trendom doby prispôsobili. Napokon, ak chcú podnikať vo vyspelom zahraničí, obchodovať napríklad na londýnskej burze, neostávalo im nič iné, ako sprehľadniť svoje štruktúry. J&T dlho nemohla získať bankovú licenciu od NBS, čo sa jej podarilo až po vstupe do EÚ. Firmu, ktorej majitelia sa chvália jachtami, prúdovými lietadlami či spoločnosťou pekných báb, však naďalej obchádza povesť ľudí, ktorí krivia podnikateľské prostredie svojimi konexiami. „Je to, ako tušíte, len si to vynásobte desiatimi," povedal nám biznismen, ktorý vo svojej oblasti prichádza do kontaktu so „žralokmi". Dôkazy sú však chabé, mnohé je často v rovine viac či menej vierohodných klebiet. Počiatkov pobyt na jachte J&T, blízky vzťah štátneho tajomníka Martina Glváča s Igorom Rattajom (partner finančnej skupiny) plus fakt, že štát si nedávno cez Bratislavskú teplárenskú uložil viac ako miliardu v J&T Bank, toto všetko však napovedá, že premiérove slová o finančných skupinách platia na verejnosť, nie však dovnútra Smeru.
To, ako sa v skutočnosti darí J&T na bratislavskom komunále, sa tiež neposudzuje ľahko – často niečo od mesta získa firma, o ktorej sa časom zistí, že je partnerom J&T. Pozemky pod PKO získala pred tromi rokmi cyperská spoločnosť Henbury Development. Dnes sa už k tomu, čo sa na pozemkoch PKO bude diať, bežne vyjadrujú zástupcovia J&T. Ľudia pohybujúci sa v realitnom biznise hovoria, že aj za viacerými bratislavskými developerskými projektmi stoja páni z J&T. Ľudová slovesnosť však papier neznesie.
V každom prípade však platí, že J&T si pestuje dobré vzťahy nielen s ministerstvom financií, ale aj s bratislavským magistrátom: primátor Andrej Ďurkovský sa o nich mohol porozprávať so spolumajiteľom firmy napríklad v súkromnom lietadle J&T, ktoré ho pred dvomi rokmi odprevadilo na európsky veľtrh nehnuteľností do Cannes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.