...zo života odchádzajúceho otca a do života vstupujúceho syna.
„Dnes zavčas rána som v hĺbke modlitby prijal Tvoj pozdrav a ihneď som Ti srdcom odvetil, no pozdrav vyslaný srdcom prijíma sa zase srdcom, takže som si nie celkom istý, či už prišiel... ak nie, je tu teraz: ,Ahoj, milý Kubo. Ešte raz Ti zo srdca prajem všetko najlepšie.‘“
.dežo Ursiny – legenda
Od konca sedemdesiatych rokov až do konca svojho života (zomrel v máji 1995) hrával väčšinou len v menších sálach, ktoré pritom nebývali vždy vypredané a jeho albumy predajnosťou nikdy neatakovali rebríčky predajnosti. Napriek tomu stopa, ktorú za sebou Dežo Ursiny zanechal, je mimoriadna a mnohoraká.
V prvom rade hudba. Nielenže albumy Modrý vrch, Nové mapy ticha, Príbeh či muzikál Neberte nám princeznú patria k tomu úplne najlepšiemu, čo v hudobnom Československu vzniklo. Ešte zvláštnejší a ojedinelejší je fakt, že Dežo Ursiny – podobne ako vo svete napríklad The Beatles – jednoducho nenatočil slabú platňu. Nie je preto divom, že Ursinyho piesne objavujú a obdivujú aj mladší hudobníci a hudobní fanúšikovia, ktorým tvorba Ursinyho generácie (azda s výnimkou Mariána Vargu) ináč veľa nehovorí.
Okrem toho bol pozoruhodný dokumentarista (jeho filmy vydal v roku 2013 Slovenský filmový ústav na dvoj-DVD s názvom 6 x Dežo Ursiny). A popri tom všetkom bol aj vynikajúci pisateľ listov. Krásna kniha jeho listov priateľke Zdenke Krejčovej (Moja milá pani, Artforum, 2007) bola pre mnohých z nás objavom, útla knižka jeho korešpondencie so synom Jakubom (Ahoj tato / Milý Kubo, filmotras, 2015) je nečakaným bonusom (a v kuloároch sa hovorí, že to ešte nie je všetko).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.