Hlavnou príčinou, pre ktorú som sa ako tínedžer rozhodol stať novinárom a nepokračovať ako pilot RAF, bolo, že som sa narodil s kliatbou či požehnaním páliacej zvedavosti.
Jednoducho milujem domýšľať si či počúvať odpovede na šesť základných otázok. Čo (sa stalo); kde (sa to stalo); kedy (sa to stalo); kto (bol za to zodpovedný); ako (sa to stalo). Ale tá šiesta je vždy tá naozaj veľká: volám ju „dôvod prečo“.
Keďže som sa stal rozprávačom príbehov, dovoľte mi vyrozprávať dva príbehy, ktoré sa stali zdanlivo záhadami, ale ktoré skrývajú svoje „dôvody prečo“.
Kedysi v januári 1963 som sedel, doslovne, lebo v hale bolo primálo stoličiek, pri nohách Charlesa de Gaulla, keď odmietol prijať Harolda Macmillana a Veľkú Britániu do Spoločného trhu. De Gaulle bol už vtedy ikonickou postavou rozkročenou nielen nad Francúzskom, ale nad celou Európou. Na jednej strane sa skutočne považoval za vášnivého Európana. Ešte teraz ho vidím s rukami zdvihnutými dlaňami nahor, raťafák zdvihnutý k oblohe, ako intonuje: „Je suis EUROPEEN.“
A skutočne tomu veril. Francúzsko spoluzaložilo Európske hospodárske spoločenstvo a zároveň doň vstúpilo v roku 1957, rok predtým, než sa dostal k moci. A hoci odmietol takmer všetko, čo zdedil zo Štvrtej republiky, európsky sen prijal s vášňou.
A predsa, a predsa, a predsa... nechcel ani len uvažovať o strate čo i len jediného gramu francúzskej suverenity v prospech iných. Vytiahol Francúzsko z NATO, vykázal centrálu NATO z Francúzska, lebo bol presvedčený, že dokonca i to kradne suverenitu jeho milovanému Francúzsku. Ale ako je to vôbec možné, keď všetci vieme, že veľké presuny národnej suverenity sú najdôležitejšou a nevyhnutnou súčasťou členstva? Odpoveďou je, že pre európsky sen vždy existovali dve alternatívne cesty. On veril bezvýhradne v „Union des Patries", teda v úniu úplne suverénnych národných štátov, ktorých vnútorná autonómia nebola ani len predmetom diskusie.
Keď sa Dr. Walter Hallstein, nemecký predseda Komisie EHS v Bruseli, pokúšal o drobnú mieru integrácie, Le Grand Charles sa tak nahneval, že stiahol francúzskeho zástupcu a ukončil všetky aktivity na celý čas svojho pobytu na tróne. Zomrel v roku 1970, predtým, než mohol byť svedkom toho, ako zásadne sa mýlil.
.le Grand Projet
Preskočme teraz rýchlo päť rokov. Britský premiér Harold Wilson vyhlásil na leto 1975 referendum. Jeho predmetom bolo nevstúpenie (!) do EHS (Spoločného trhu). Vstúpili sme spolu s Írmi v roku 1973. Bolo to referendum o prijatí... alebo odmietnutí. Medzi tými, ktorí so zápalom agitovali za „áno“ v hlasovaní, bola istá Margaret Thatcher.
O trinásť rokov neskôr vošla v Bruseli do sály a predniesla reč, ktorá sa končila slovami „Nie, nie, nie“. Nezavrhovala, ako ju obvinili, celú Európsku úniu. Vyzývala, aby sa už nekonali nijaké ďalšie presuny národnej suverenity z našich parlamentov do Bruselu. A opäť je tu otázka, čo bolo dôvodom.
Aj ona sa stala oddaným zástancom Union des Patries, ktorú sme nazvali „Európa národov“. Ale osem rokov v kresle ministerskej predsedkyne ju naučilo, čo sa de Gaulle počas života naučiť nestihol. Totiž, že ani najmenší zvyšok národnej autonómie nemá vôbec nič spoločné so skutočným zámerom toho, čo Francúzi volajú Le Grand Projet. Iní skúšali, iní prehovorili, ale parný valec jednoducho ide ďalej a to, čo si o tom myslíme, nemá, zdá sa, s tým nič spoločné. A teraz znovu prehovorili Íri.
Kľúčovou otázkou bolo preto toto: Kam presne EÚ smeruje? Čo presne bude konečným cieľom? Je to naozaj taká impertinentná otázka? Koniec koncov, kto z nás by posadil celú svoju rodinu do voza, lietadla či vlaku a ani si nezmyslel opýtať sa: Kam ideme? Kam nás to veziete?
Predseda Európskej komisie seňor Barroso nedávno čosi naznačil. Povedal, že EÚ sa buduje ako budúca svetová ríša. V hlave niektorých z nás to rozzvučalo starý známy varovný zvonec. Lebo ríšu, podľa jej podstaty a definície, nemožno vytvoriť svojvoľne a nemožno jej vládnuť demokraticky. Íri boli niekoľko storočí na tom podriadenom konci ríše niekoho iného.
Nočnou morou tých, ktorým nadávajú do euroskeptikov, je, že existuje skrytý cieľ, skrytý účel: nie Únia národov, ale jediný megaštát, do ktorého budú všetky naše milované domoviny zaradené ako oddelené regionálne územia a na lokálnej úrovni im budú vládnuť miestni guvernéri, ktorých životná primárna lojalita nebude smieť patriť ich ľudu, ale federálnemu centru. Pre niektorých z nás by to nebol uskutočnený sen, ale nočná mora.
Povedali teda Íri, svojím odvážnym hlasovaním, celej Európskej únii nie? To určite nie.
.komu patrí lojalita?
Podľa môjho názoru urobili to, že poslali správu, a tá správa znie nasledovne:
„My Íri sme starý a hrdý národ a nesmie sa s nami zaobchádzať ako s koloniálnymi nevoľníkmi. Nebudú nám predhadzovať bianko šeky s príkazom „tuto podpíšte a podpíšte to teraz, ak viete, čo je pre vás dobré“. Nepáči sa nám, že dokument, ktorý nám predložili, bol úmyselne nečitateľný, a ešte viac sa nám nepáčia dosť nezakryté hrozby, ktoré voči nám vyslovili niektorí ľudia na východ od Calais.“
„Trváme na dokumente, ktorému budeme všetci rozumieť a na tom, aby bol dostatok času pochopiť, kam sa v skutočnosti uberáme a prediskutovať to medzi sebou. Pretože to je demokratický spôsob a írsky spôsob.“
Povedať to všetko jediným krížikom na kúsku papiera je veľmi chytré! Ale vaša správa sa musí teraz dostať k dvom skupinám ľudí. Musí sa dostať k vaším írskym politikom, pretože všetky tri hlavné politické strany na vás naliehali, aby ste podpísali ten bianko šek, ktorý mohol byť pokojne napísaný povedzme aj v antickej gréčtine. Váš taoiseach (predseda vlády, pozn. prekl.) Brian Cowen si musí teraz rozmyslieť: lipne k írskej zemi a k ľuďom, z ktorých sa narodil a ktorí ho vychovali, alebo preniesol svoju poslušnosť na iných v ich rokovacích miestnostiach bruselských komisií? Krátko povedané, komu patrí jeho zásadná a prvotná lojalita? Možno je teraz čas, aby všetci írski politici, štátni úradníci a diplomati zvážili, komu sa predovšetkým zodpovedajú. A to je Írsko a jeho ľud.
A vaša správa sa musí dostať aj k mandarínom v Bruseli a ich reakcia vám veľa napovie. Ak odpovedia: „Kašľať na Írov. Jednoducho ich budeme ignorovať a zašliapneme ich,“ tak to bude naozaj pozoruhodná odpoveď. Pretože to nám napovie, akú vládu pre nás všetkých má Brusel na mysli. Demokratickú či autokratickú? Íri poznajú takú i takú. Tú druhú ste si užili od Strongbowa až po väzenie Kilmainham; a tú prvú od Collinsa až po Cowena (prvý a posledný demokraticky zvolený írsky predseda vlády). Čo prinesie budúcnosť?
Alebo môže Brusel povedať: „O.k., urobili sme chybu. Musíme sa vrátiť k pracovnému stolu a prepísať našu ústavnú zmluvu do jasného laického jazyka a vysvetliť, dokonca dokázať každej etnickej skupine na tomto úžasnom kontinente, od Galway Bay po Varšavu, čo to vlastne bude, čo jedného dňa odkážu svojim deťom. Ale nesmieme sa pokúšať vládnuť Írom spoza zavretých dverí či pomocou hrozieb, pretože to nefunguje.“
Ak to urobia, bude ich to stáť rok navyše a niekoľko miliónov euro. My sme však starí tisíc rokov a naše krajiny majú pre nás väčšiu cenu než klenoty. Íri sa zachovali veľmi statočne. A v mene 60 miliónov Britov tam za vodou, ktorým ich quislingovskí (Quisling bol nórsky predseda vlády, ktorý kolaboroval počas vojny s nemeckými okupantmi, pozn. prekl.) politici sľúbili referendum a potom sľub porušili, vám vyslovujem úctivé poďakovanie.
Autor je britský novinár
Publikované v írskych novinách Sunday Independent, 15. júna 2008
Jednoducho milujem domýšľať si či počúvať odpovede na šesť základných otázok. Čo (sa stalo); kde (sa to stalo); kedy (sa to stalo); kto (bol za to zodpovedný); ako (sa to stalo). Ale tá šiesta je vždy tá naozaj veľká: volám ju „dôvod prečo“.
Keďže som sa stal rozprávačom príbehov, dovoľte mi vyrozprávať dva príbehy, ktoré sa stali zdanlivo záhadami, ale ktoré skrývajú svoje „dôvody prečo“.
Kedysi v januári 1963 som sedel, doslovne, lebo v hale bolo primálo stoličiek, pri nohách Charlesa de Gaulla, keď odmietol prijať Harolda Macmillana a Veľkú Britániu do Spoločného trhu. De Gaulle bol už vtedy ikonickou postavou rozkročenou nielen nad Francúzskom, ale nad celou Európou. Na jednej strane sa skutočne považoval za vášnivého Európana. Ešte teraz ho vidím s rukami zdvihnutými dlaňami nahor, raťafák zdvihnutý k oblohe, ako intonuje: „Je suis EUROPEEN.“
A skutočne tomu veril. Francúzsko spoluzaložilo Európske hospodárske spoločenstvo a zároveň doň vstúpilo v roku 1957, rok predtým, než sa dostal k moci. A hoci odmietol takmer všetko, čo zdedil zo Štvrtej republiky, európsky sen prijal s vášňou.
A predsa, a predsa, a predsa... nechcel ani len uvažovať o strate čo i len jediného gramu francúzskej suverenity v prospech iných. Vytiahol Francúzsko z NATO, vykázal centrálu NATO z Francúzska, lebo bol presvedčený, že dokonca i to kradne suverenitu jeho milovanému Francúzsku. Ale ako je to vôbec možné, keď všetci vieme, že veľké presuny národnej suverenity sú najdôležitejšou a nevyhnutnou súčasťou členstva? Odpoveďou je, že pre európsky sen vždy existovali dve alternatívne cesty. On veril bezvýhradne v „Union des Patries", teda v úniu úplne suverénnych národných štátov, ktorých vnútorná autonómia nebola ani len predmetom diskusie.
Keď sa Dr. Walter Hallstein, nemecký predseda Komisie EHS v Bruseli, pokúšal o drobnú mieru integrácie, Le Grand Charles sa tak nahneval, že stiahol francúzskeho zástupcu a ukončil všetky aktivity na celý čas svojho pobytu na tróne. Zomrel v roku 1970, predtým, než mohol byť svedkom toho, ako zásadne sa mýlil.
.le Grand Projet
Preskočme teraz rýchlo päť rokov. Britský premiér Harold Wilson vyhlásil na leto 1975 referendum. Jeho predmetom bolo nevstúpenie (!) do EHS (Spoločného trhu). Vstúpili sme spolu s Írmi v roku 1973. Bolo to referendum o prijatí... alebo odmietnutí. Medzi tými, ktorí so zápalom agitovali za „áno“ v hlasovaní, bola istá Margaret Thatcher.
O trinásť rokov neskôr vošla v Bruseli do sály a predniesla reč, ktorá sa končila slovami „Nie, nie, nie“. Nezavrhovala, ako ju obvinili, celú Európsku úniu. Vyzývala, aby sa už nekonali nijaké ďalšie presuny národnej suverenity z našich parlamentov do Bruselu. A opäť je tu otázka, čo bolo dôvodom.
Aj ona sa stala oddaným zástancom Union des Patries, ktorú sme nazvali „Európa národov“. Ale osem rokov v kresle ministerskej predsedkyne ju naučilo, čo sa de Gaulle počas života naučiť nestihol. Totiž, že ani najmenší zvyšok národnej autonómie nemá vôbec nič spoločné so skutočným zámerom toho, čo Francúzi volajú Le Grand Projet. Iní skúšali, iní prehovorili, ale parný valec jednoducho ide ďalej a to, čo si o tom myslíme, nemá, zdá sa, s tým nič spoločné. A teraz znovu prehovorili Íri.
Kľúčovou otázkou bolo preto toto: Kam presne EÚ smeruje? Čo presne bude konečným cieľom? Je to naozaj taká impertinentná otázka? Koniec koncov, kto z nás by posadil celú svoju rodinu do voza, lietadla či vlaku a ani si nezmyslel opýtať sa: Kam ideme? Kam nás to veziete?
Predseda Európskej komisie seňor Barroso nedávno čosi naznačil. Povedal, že EÚ sa buduje ako budúca svetová ríša. V hlave niektorých z nás to rozzvučalo starý známy varovný zvonec. Lebo ríšu, podľa jej podstaty a definície, nemožno vytvoriť svojvoľne a nemožno jej vládnuť demokraticky. Íri boli niekoľko storočí na tom podriadenom konci ríše niekoho iného.
Nočnou morou tých, ktorým nadávajú do euroskeptikov, je, že existuje skrytý cieľ, skrytý účel: nie Únia národov, ale jediný megaštát, do ktorého budú všetky naše milované domoviny zaradené ako oddelené regionálne územia a na lokálnej úrovni im budú vládnuť miestni guvernéri, ktorých životná primárna lojalita nebude smieť patriť ich ľudu, ale federálnemu centru. Pre niektorých z nás by to nebol uskutočnený sen, ale nočná mora.
Povedali teda Íri, svojím odvážnym hlasovaním, celej Európskej únii nie? To určite nie.
.komu patrí lojalita?
Podľa môjho názoru urobili to, že poslali správu, a tá správa znie nasledovne:
„My Íri sme starý a hrdý národ a nesmie sa s nami zaobchádzať ako s koloniálnymi nevoľníkmi. Nebudú nám predhadzovať bianko šeky s príkazom „tuto podpíšte a podpíšte to teraz, ak viete, čo je pre vás dobré“. Nepáči sa nám, že dokument, ktorý nám predložili, bol úmyselne nečitateľný, a ešte viac sa nám nepáčia dosť nezakryté hrozby, ktoré voči nám vyslovili niektorí ľudia na východ od Calais.“
„Trváme na dokumente, ktorému budeme všetci rozumieť a na tom, aby bol dostatok času pochopiť, kam sa v skutočnosti uberáme a prediskutovať to medzi sebou. Pretože to je demokratický spôsob a írsky spôsob.“
Povedať to všetko jediným krížikom na kúsku papiera je veľmi chytré! Ale vaša správa sa musí teraz dostať k dvom skupinám ľudí. Musí sa dostať k vaším írskym politikom, pretože všetky tri hlavné politické strany na vás naliehali, aby ste podpísali ten bianko šek, ktorý mohol byť pokojne napísaný povedzme aj v antickej gréčtine. Váš taoiseach (predseda vlády, pozn. prekl.) Brian Cowen si musí teraz rozmyslieť: lipne k írskej zemi a k ľuďom, z ktorých sa narodil a ktorí ho vychovali, alebo preniesol svoju poslušnosť na iných v ich rokovacích miestnostiach bruselských komisií? Krátko povedané, komu patrí jeho zásadná a prvotná lojalita? Možno je teraz čas, aby všetci írski politici, štátni úradníci a diplomati zvážili, komu sa predovšetkým zodpovedajú. A to je Írsko a jeho ľud.
A vaša správa sa musí dostať aj k mandarínom v Bruseli a ich reakcia vám veľa napovie. Ak odpovedia: „Kašľať na Írov. Jednoducho ich budeme ignorovať a zašliapneme ich,“ tak to bude naozaj pozoruhodná odpoveď. Pretože to nám napovie, akú vládu pre nás všetkých má Brusel na mysli. Demokratickú či autokratickú? Íri poznajú takú i takú. Tú druhú ste si užili od Strongbowa až po väzenie Kilmainham; a tú prvú od Collinsa až po Cowena (prvý a posledný demokraticky zvolený írsky predseda vlády). Čo prinesie budúcnosť?
Alebo môže Brusel povedať: „O.k., urobili sme chybu. Musíme sa vrátiť k pracovnému stolu a prepísať našu ústavnú zmluvu do jasného laického jazyka a vysvetliť, dokonca dokázať každej etnickej skupine na tomto úžasnom kontinente, od Galway Bay po Varšavu, čo to vlastne bude, čo jedného dňa odkážu svojim deťom. Ale nesmieme sa pokúšať vládnuť Írom spoza zavretých dverí či pomocou hrozieb, pretože to nefunguje.“
Ak to urobia, bude ich to stáť rok navyše a niekoľko miliónov euro. My sme však starí tisíc rokov a naše krajiny majú pre nás väčšiu cenu než klenoty. Íri sa zachovali veľmi statočne. A v mene 60 miliónov Britov tam za vodou, ktorým ich quislingovskí (Quisling bol nórsky predseda vlády, ktorý kolaboroval počas vojny s nemeckými okupantmi, pozn. prekl.) politici sľúbili referendum a potom sľub porušili, vám vyslovujem úctivé poďakovanie.
Autor je britský novinár
Publikované v írskych novinách Sunday Independent, 15. júna 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.