Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Darfúr, Čína a olympiáda

.časopis .týždeň vo svete

    V Darfúre prebieha v réžii sudánskej vlády genocída, s ktorou si „medzinárodné spoločenstvo“ nevie rady. Sudánska vláda má totiž mocného priateľa – Čínu. Tá bráni v OSN prijatiu opatrení, ktoré by Sudán prinútili zastaviť zverstvá.


    Darfúr je hlavným mestom ľudského utrpenia na svete,“ povedal 16. apríla 2007 vo washingtonskom múzeu holokaustu Elie Wiesel. Na tom istom mieste a v rovnakom čase povedal americký prezident Bush na adresu sudánskeho diktátora generála Omara al-Bašíra, že „čas sľubov sa skončil“ a že musí konať, aby ukončil genocídu v sudánskej provincii Darfúr.
    Hneď na druhý deň začala sudánska vláda letecké bombardovanie dedín v Darfúre, ktoré trvalo 10 dní. Podľa údajov OSN bomby zrovnali so zemou aj školu. Dňa 29. mája 2007 obvinil prezident Bush generála al-Bašíra zo spolupáchateľstva na bombardovaní, vraždení a znásilňovaní nevinných civilistov a nariadil ďalšie sankcie proti Sudánu, ktoré zakazujú 31 sudánskym firmám obchodovať s americkými firmami a využívať americký bankový systém. Nijaký dramatický účinok sa však od tých sankcií nedá čakať. Čína, ktorá kupuje od Sudánu 60 percent jeho ropnej produkcie a 40 percent jeho exportu, má najnovšie v Sudáne špeciálneho vyslanca Liu Gui-džina. Ten na sankcie reagoval takto: „Tieto svojvoľné sankcie, a vôbec používanie nátlaku, nevedú k riešeniu konfliktu... Iba skomplikujú cestu k riešeniu.“ Liu Gui-džin dokonca vzápätí navštívil severnú i južnú časť Darfúru (samostatné správne jednotky), kde akože dozeral na distribúciu potravinovej a inej pomoci miestnym obyvateľom a rokoval s miestnymi guvernérmi – tými, ktorých dosadila al- Bašírova vláda. S nimi sa v podstate dohodol, že tlak západných krajín nie je v záujme sudánskeho ľudu, ale že práve tie západné krajiny majú v Sudáne svoje osobitné záujmy. Napriek všetkému sa Čína začína cítiť v tom konflikte nepohodlne – tlak totiž neprichádza iba od Američanov či oficiálnych predstaviteľov Európskej únie.

.sudán – krátke dejiny temna
    Strašný príbeh násilia v Sudáne sa nezačal v Darfúre. Sudán zažil v druhej polovici 20. storočia dve občianske vojny. Tá prvá trvala od roku 1955 do roku 1972. Bola to vojna medzi moslimským, Arabmi ovládaným severom a nemoslimským, nearabským a kresťanským a animistickým juhom. Juh, nespokojný s moslimskou a arabskou dominanciou, žiadal autonómiu. Počas britskej koloniálnej vlády bol totiž juh Sudánu spravovaný oddelene od severu. Druhá občianska vojna sa začala v roku 1983, v podstate ako druhé dejstvo prvej občianskej vojny, a skončila sa vlastne až podpísaním mierovej zmluvy v januári 2005. Niektorí analytici považujú roky 1955 až 2005 za jeden-jediný konflikt prerušený len jedenásťročným prímerím. Počas 22 rokov trvajúcej druhej občianskej vojny bolo na juhu Sudánu zabitých takmer 2 milióny civilistov a postupne bolo v rôznych fázach konfliktu z domovov vyhnaných až 4 milióny ľudí. Vojna sa začala, keď v roku 1983 vtedajší sudánsky prezident Nimejrí ohlásil svoj zámer premeniť Sudán na moslimský arabský štát, rozdelil južný Sudán na tri časti a vnútil krajine tvrdú formu islamského práva – šaríje. Zaviedol také tresty, ako amputácie, bičovanie a kameňovanie. V roku 1991 nahradili miestnych sudcov na juhu moslimskí sudcovia zo severu. Ako reakcia vznikla už v roku 1983 na nearabskom a nemoslimskom juhu tzv. Oslobodzovacia armáda sudánskeho ľudu (SPLA) a vojna sa začala. V roku 1989 urobili dôstojníci armády pod vedením Omara Hassana al-Bašíra puč a al-Bašír sa stal hlavou štátu. V roku 1991 sa usadil v Sudáne Usáma bin Ládin so svojou organizáciou al-Káida a začal odtiaľ plánovať a riadiť teroristické útoky v iných krajinách. Do Afganistanu ho prinútili odísť až v roku 1996.

    Faktorom vo vojne moslimského severu proti kresťanskému juhu sú určite aj prírodné zdroje. Ropné zdroje, ktoré predstavujú až 70 percent príjmov Sudánu z exportu, sú najmä na juhu. Na juhu je viac vodných zdrojov, preto je juh úrodnejší. Nad tým všetkým sa moslimský sever snaží získať kontrolu.
    Občianska vojna vrátila do Sudánu otroctvo (tak ako iné veci, i to sudánska vláda popiera). John Eibner z organizácie Christian Solidarity International to opisuje takto: Spravidla po útoku armády a vládou podporovaných „mudžahedínov“ na dedinu na juhu zabijú útočníci všetkých mužov, starých ľudí zmlátia a zajmú ženy a deti. Ženú ich potom na sever a cestou zabíjajú deti, ktoré plačú. Mladé dievčatá skupinovo znásilňujú.“ Unesené ženy sa na severe stanú otrokyňami v moslimských domácnostiach a na farmách, kde sú spravidla vystavené ponižovaniu, bitiu, znetvoreniu genitálií a sexuálnemu násiliu.
    Konflikt v provincii Darfúr sa začal v roku 2003, teda ešte počas druhej sudánskej občianskej vojny, a spôsobil jednu z najhorších humanitárnych katastrof moderných čias. Pred vyše rokom odhadoval koordinátor pomoci OSN Jan Engeland, že každý mesiac zomiera ako dôsledok etnického násilia vDarfúre asi 10-tisíc ľudí. Väčšina odhadov vrátane odhadov úradníkov OSN hovorí, že doposiaľ zomrelo vDarfúre vyše 400- tisíc ľudí a asi dva a pol milióna ich vyhnali z domovov a žijú v zúfalých podmienkach v utečeneckých táboroch, zväčša na holej zemi, takmer bez potravy. Tam sú naďalej vystavovaní násiliu, nebezpečenstvu zabitia a znásilnenia. Možno je však obetí ešte omnoho viac, lebo doktor Eric Reeves, ktorý sa situácii venuje aj na mieste, odhadoval ešte pred rokom počet zabitých na vyše 450-tisíc. Etnické čistky, vyháňanie, vraždy a znásilňovanie má na svedomí milícia zvaná „džandžavíd“. Niektorí obyvatelia Darfúru jej názov prekladajú ako „diabli na koňoch“. O pôvode slova džandžavíd sa vedú spory a jeden z názorov je, že ide o poarabčenú verziu perzského slova „džangaví“, ktoré používali šiítske komunity v severnej Afrike na označenie „bojovníkov za vieru“. Džandžavíd sú jazdci z kočovných, po arabsky hovoriacich afrických kmeňov (Baggar – chovatelia dobytka a Abbala – chovatelia tiav), ktorých volajú aj „čierni Arabi“. Sudánska vláda sa tvári, že na jazdcov džandžavíd nemá vplyv, ale vyzbrojila ich a dokonca im poskytla aj ťažšie zbrane. Zjednodušene sa dá konflikt vDarfúre opísať ako zrážka kočovných arabských moslimov s usadenými nearabskými moslimami, v ktorej ide o zdroje a pôdu a v ktorej je sudánska vláda zaangažovaná na strane arabsky hovoriacich útočníkov. Hoci ide o zrážku moslimov s moslimami, má konflikt určite aj náboženský rozmer, lebo nearabskí obyvatelia Darfúru vyznávajú súfizmus, nemilitantnú verziu islamu, zatiaľ čo režim generála al-Bašíra vnucuje celej krajine šaríju, islamské právo na spôsob saudského wahábizmu či afganského Talibanu.

.čína na scéne

    Čína strašný konflikt medzi severom a juhom Sudánu ani konflikt v provincii Darfúr nespôsobila. Čína však nie je iba hlavným zástancom Sudánu na pôde OSN, je i hlavným obchodným partnerom a podporovateľom sudánskeho režimu. Toho kriminálneho režimu, ktorý toľké roky pácha na vlastnom obyvateľstve genocídu. Sudán je najväčším ropným investičným projektom Číny v zámorí a jej záujmy v Sudáne výhradne reprezentujú dve spoločnosti: China National Petroleum Company a PetroChina (ide vlastne o dve tváre jedinej firmy). Číňania postavili 1500-kilometrový ropovod z južného Sudánu k Červenému moru, odkiaľ ropu odvážajú do Číny obrovské tankery. Čínski pracovníci obsluhujú zariadenia ropných vrtov a stavajú diaľnice, aby umožnili presun ťažkých strojných zariadení.
    Dá sa pokojne povedať, že sudánsky režim žije a vedie vojnu za čínske peniaze. A sudánske ozbrojené sily sú ozbrojené predovšetkým čínskymi zbraňami, lietadlami, tankami, delami, guľometmi, ručnými zbraňami a muníciou. Tie používajú aj bojovníci džandžavíd pri zabíjaní ľudí v Darfúre. Zbrane, mimochodom, dodáva sudánskemu režimu aj Rusko. Uvádza to aj správa Amnesty International. Existuje fotografická dokumentácia, na ktorej vidieť čínske stíhačky Fantan nad Darfúrom, ale aj ukrajinský Antonov-26 a ruské útočné helikoptéry Mi-24. Sudánska vláda tieto bojové lietadlá dáva natierať nabielo a predstiera, že ide o civilné stroje.

.filmári tlačia na Čínu
    Najnovšie je však Čína pod silným tlakom, aby prevzala zodpovednosť a prinútila generála al-Bašíra ukončiť genocídu v Darfúre a prestala ho všetkými prostriedkami brániť. Mnohí publicisti a mimovládne organizácie začali kampaň za to, aby sa Olympijské hry 2008, ktoré majú byť v Pekingu, dávali do priameho vzťahu s čínskym pôsobením v Sudáne.
    Dňa 13. apríla 2007, teda krátko pred tým, ako prezident Bush ohlásil „koniec trpezlivosti“ a ďalšie sankcie proti Sudánu, uverejnil denník The New York Times článok o úspechu iniciatívy herečky Mie Farrow a režiséra Stevena Spielberga. Mia Farrow pomohla rozbehnúť kampaň, ktorá sa usiluje označiť olympijské hry v Pekingu za „Genocide Olympics“. Steven Spielberg je zase poradcom Číny pri Hrách a denník The Wall Street Journal uverejnil 28. mája 2007 článok, v ktorom Spielberga varoval, že sa môže zapísať do histórie ako „Leni Riefenstahl pekinských Hier“ (Leni Riefenstahl bola Hitlerova obľúbená filmárka, ktorá nakrútila slávny film o olympiáde v Berlíne v roku 1936.) O štyri dni neskôr poslal Spielberg čínskemu prezidentovi Hu Džin-taovi list, v ktorom ho vyzýva, aby čínska vláda využila svoj vplyv v Sudáne a „ukončila tam ľudské utrpenie“.
    Na bojkot olympiády v Číne vyzvali aj mnohí ďalší, napríklad aj spomínaný aktivista a publicista Eric Reeves. Podľa článku v The New York Times práve na základe týchto aktivít začala Čína konečne konať. Do Sudánu vyslala vysokého hodnostára Žai Džuna s úlohou prehovoriť sudánsku vládu, aby akceptovala v Darfúre mierové sily OSN.
    Ťažko povedať, či bude na al-Bašírovu vládu Čína skutočne tlačiť, či to zaúčinkuje a akú rolu pri tom zohrali filmári. Isté je, že olympiáda v Pekingu je pre Čínu veľmi citlivá záležitosť a z možnosti jej bojkotu sú Číňania naozaj nervózni. Mottom hier je totiž heslo „Jeden svet, jeden sen“ a do tohto sna sa vraždenie vDarfúre, vykonávané za čínske peniaze a čínskymi zbraňami, naozaj nehodí. Čínu sa ponáhľal pochváliť za snahu ovplyvniť Sudán, zatiaľ platonickú, Ban Ki-mun, ďalší v rade pateticky neschopných generálnych tajomníkov OSN. A odsúdil snahy spájať krízu v Darfúre s olympiádou v Pekingu, lebo vraj ide o dve rôzne veci – kampaň je podľa neho iba snahou niektorých západných politikov spolitizovať pekinské hry. To je, prirodzene, presná ozvena toho, čo hovoria o situácii čínske úrady. Zastaví Čína násilie v Darfúre? Skôr nie. Potrebuje veľmi akútne sudánsku ropu a nemá páky, ktorými by al-Bašírov režim naozaj prinútila konať. Splní Západ hrozby a odnesú si to olympijské hry v Pekingu? Skôr nie. Západ potrebuje obchod s Čínou a nemá ani právo tváriť sa, že celú morálnu a materiálnu zodpovednosť za hrôzy v Darfúre nesie len Čína. Znie to hrozne, ale pre väčšinu „pragmatickej“ a „realistickej“ politickej triedy Západu je zachovanie dobrých vzťahov a dobrých obchodov s Čínou viac než akási humanitárna patália v čiernej Afrike. Genocída v Darfúre trvá, koniec koncov, už päť rokov a ani západní politici s tým nič neurobili. Tak ako už roky nerobia nič účinné, aby vyriešili situáciu s ľudskými právami priamo v Číne.
.františek Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite