Vraj niekde v pralese existuje kmeň, ktorý má život naruby, tým spôsobom, že si myslia, že sen je realita a realita je sen. Spia kdesi na stromoch v nejakých búdkach a keď sa zobudia, vykonajú najzákladnejšie životné potreby, voľakde zoženú čosi pod zub a zasa sa poberú snívať svoju realitu.
Je to teda riadne divné, hlavne keď rozmýšľam nad tým, ako je to možné, že im tie sny tak nadväzujú, že im to dáva zmysel...alebo im to nenadväzuje a im to nedáva zmysel? Možno, že zaspávajú s pocitom „Jáj, už sa teším na to, ako sa zobudím (v našej reči zaspím), ktovie, čo sa dnes bláznivé zasa stane...možno zase dôjde ten fialový tiger s krídlami a zoberie mi dieťa ako pred týždňom...bože, len to nie, radšej nech je zasa oslava splnu mesiaca alebo nech ožije babka, to by bolo super...“. Fakt netuším, ako tí ľudia rozmýšľajú, ale tá predstava ma celkom baví. Kiež by som vedela, kde to žijú a ktorý cestovateľ mi to vôbec povedal, to by som tam zabehla. Ale prečo o tom píšem?
Dostala sa mi do rúk knižka napísaná lámom Sogjal-Rimpočhe Tibetská kniha o živote a smrti, ktorú som akoby naschvál začala čítať v týfusových horúčkach v Nepále, keď som od smrti nemala veľmi ďaleko. Možno sa mi o to viac niektoré veci vstrebali. Tú knižku čítam po nesmiernych troškách, ak by som musela každú stranu hneď aplikovať do života predtým, ako sa pustím čítať novú. Ale to je jedno, chcela som len povedať, že tam padla veta „Berte život ako sen. Keď sa vám to podarí, nebude vás až tak zraňovať, čo vám iní ľudia v tom sne robia, lebo je to len sen. Trik však spočíva v tom, mať v tom sne dobré úmysly.“ Posledný týždeň opäť nedokážem spať viac ako 4 hodiny denne, a to po pár dňoch naozaj prídete do levelu, že sa cítite ako vo sne. Človek trpiaci nespavosťou nikdy nebdie a nikdy nespí, čo má svoje výhody aj nevýhody, ale výhodu to má tú, že som pochopila tú vetu v knihe a dokázala ju aplikovať. A skutočne to funguje. Realita nieje taká skľučujúca, keď je menej reálna. Takže tým stromovým ľuďom sa asi žije hej, keď si povedali, že to, že im kobylky zožrali úrodu, sa im predsa len sníva.
Je to teda riadne divné, hlavne keď rozmýšľam nad tým, ako je to možné, že im tie sny tak nadväzujú, že im to dáva zmysel...alebo im to nenadväzuje a im to nedáva zmysel? Možno, že zaspávajú s pocitom „Jáj, už sa teším na to, ako sa zobudím (v našej reči zaspím), ktovie, čo sa dnes bláznivé zasa stane...možno zase dôjde ten fialový tiger s krídlami a zoberie mi dieťa ako pred týždňom...bože, len to nie, radšej nech je zasa oslava splnu mesiaca alebo nech ožije babka, to by bolo super...“. Fakt netuším, ako tí ľudia rozmýšľajú, ale tá predstava ma celkom baví. Kiež by som vedela, kde to žijú a ktorý cestovateľ mi to vôbec povedal, to by som tam zabehla. Ale prečo o tom píšem?
Dostala sa mi do rúk knižka napísaná lámom Sogjal-Rimpočhe Tibetská kniha o živote a smrti, ktorú som akoby naschvál začala čítať v týfusových horúčkach v Nepále, keď som od smrti nemala veľmi ďaleko. Možno sa mi o to viac niektoré veci vstrebali. Tú knižku čítam po nesmiernych troškách, ak by som musela každú stranu hneď aplikovať do života predtým, ako sa pustím čítať novú. Ale to je jedno, chcela som len povedať, že tam padla veta „Berte život ako sen. Keď sa vám to podarí, nebude vás až tak zraňovať, čo vám iní ľudia v tom sne robia, lebo je to len sen. Trik však spočíva v tom, mať v tom sne dobré úmysly.“ Posledný týždeň opäť nedokážem spať viac ako 4 hodiny denne, a to po pár dňoch naozaj prídete do levelu, že sa cítite ako vo sne. Človek trpiaci nespavosťou nikdy nebdie a nikdy nespí, čo má svoje výhody aj nevýhody, ale výhodu to má tú, že som pochopila tú vetu v knihe a dokázala ju aplikovať. A skutočne to funguje. Realita nieje taká skľučujúca, keď je menej reálna. Takže tým stromovým ľuďom sa asi žije hej, keď si povedali, že to, že im kobylky zožrali úrodu, sa im predsa len sníva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.