Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vyrovnanie?

.martin Slávik .časopis .esej

Čo vlastne znamená vyrovnať sa s minulosťou? Ucelená definícia tohto pojmu neexistuje. Je to postoj, ktorý k minulosti zaujmem a čo si z nej odnesiem, aj keď nechcem. A možno je to najmä o postoji k tomu nechcenému.

Zakopať nechcené je možné, ale ono sa to zas objaví. Či chceme, či nechceme, minulosť je v nás a je pred nami. Moje správanie, ovplyvnené spracovanou alebo nespracovanou minulosťou má dopad na spoločenstvo, ktoré spoluvytváram, ktorého som súčasťou. Aj moje konanie, rozhodnutia a skutky sú súčasťou minulosti a pamäti spoločenstva. Je v tom istý kolobeh, ktorý dokladuje, že minulosť je skutočne v nás a pred nami.
Týmto spôsobom je „za nami“ aj totalitná minulosť. Režim, v ktorom sme dlhšie alebo kratšie žili. Žili sme tu vo väzení, obohnanom plotom a stráženom bacharmi, psami a mínami. Bacharmi odhodlanými bez problému zabíjať. Spomínam si na jedného z príslušníkov velenia bratislavskej pohraničnej stráže. Na jeho personálnom spise bolo červenou fixkou dvakrát podčiarknuté: Pozor, IQ 69. Ale nevadí, súdruh aj tak spravil kariéru. Tak, ako spravili mnohí s oveľa vyšším IQ. Podmienkou bolo len verne slúžiť tupej ideológii a tým pár skutočne nedotknuteľným, ktorí tú prázdnotu zosobňovali, nazývajúc sa vrcholným straníckym orgánom. Ešte predtým, samozrejme, tu vládli páni bratia, ktorí nemali problém poslať človeka, brata do transportov. To majú všetky totality spoločné. Degradovať iného na vec. Ponúka sa scéna z Winnetua, vysvetľujúca apačskú spravodlivosť: „Ten, kto zločinu nezabránil, má rovnakú vinu ako ten, čo ho spáchal.“ Takmer skratka k Jaspersovej Otázke viny. Ten to videl diferencovanejšie, ale nie nepodobne. Otázku viny napísal v povojnovom Nemecku. Vôbec neprekvapuje, že útla knižka nebola veľmi populárna. Jaspers totiž napísal, že vinní sme istým spôsobom všetci. Respektíve, že vinu má každý, kto ostal nečinný a nezabránil zlu. Samozrejme, rozdeľuje vinu na rôzne úrovne: kriminálnu, politickú, morálnu a metafyzickú. A každá v sebe nesie i zodpovedajúcu konzekvenciu. Kriminálna vina, trestnoprávna vina, činy porušujúce zákon patria pred súd. Politická vina, činy štátnikov a ich rozhodnutia, rovnako, ako aj spoluzodpovednosť občanov za to, akú majú vládu, je svojím spôsobom kolektívna vina, ale nemusí byť vždy spojená s morálnou vinou. No ako člen spoločenstva a národa sa z nej nemôžem vyzuť. Každý čin je podriadený aj morálnym kritériám. Neplatí, že rozkaz je rozkaz. I keď treba Jaspersovými slovami dodať, že morálna vina sa týka tých, ktorí „dopriavajú miesto svedomiu a ľútosti“. Je o priznaní a odpustení, pokání a obrode. Metafyzická vina je podľa Jaspersa o vine vo vzťahu k Bohu. Sú to svojím spôsobom výčitky svedomia tých, čo prežili. Výčitky, ktoré môžu naštartovať silnú vnútornú premenu.
Má to veľa spoločného s nami, našou minulosťou a naším prístupom k nej. Máme tu zákony hovoriace o zločinnosti, protiprávnosti a amorálnosti komunistického režimu. Ale stačí to? Skutočne sme sa s týmto amorálnym režimom vyrovnali? V personálnej, právnej a morálnej rovine? Je naše vyrovnanie sa reálnou diskontinuitou s režimom, ničiacim tisíce životov?
Zdá sa, že isté obdobie po novembri 1989 by sa dalo nazvať premárnenou šancou.
 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite