Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stiesnená budúcnosť

.časopis .hudba

Reflecting Future. Odrážajúci budúcnosť. To je slogan festivalu Wilsonic, ktorý už tretí rok na začiatku júna oživuje Tyršovo nábrežie na petržalskej strane Dunaja. Tento rok bol Wilsonic príjemný, zaujímavý, no hlavne stiesnený.

Reflecting Future. Odrážajúci budúcnosť. To je slogan festivalu Wilsonic, ktorý už tretí rok na začiatku júna oživuje Tyršovo nábrežie na petržalskej strane Dunaja. Tento rok bol Wilsonic príjemný, zaujímavý, no hlavne stiesnený.

Týždeň pred Wilsonicom sa v Bratislave striedajú horúce slnečné dni s tropickými lejakmi. Festival, ktorého sila je aj v neobyčajnom „genius loci“ na brehu veľkej rieky, s príjemným parkom okolo, zelenou trávou pod nohami a s atmosférou neviazanej celonočnej „open air party“ môžu prívaly dažďa doslova spláchnuť do Dunaja. A tak spolu s organizátormi sledujeme predpovede počasia a dúfame, že to nakoniec vyjde. Dva dni pred festivalom sa zo zákulisia dozvedáme, že cestou z Nemecka meškajú obrovské stany, ktoré majú zastrešiť obidve vonkajšie pódiá. Z Rádia FM počujeme, že jedna z hviezd Wilsonicu, dídžejka a speváčka Dani Sicilliano, má problémy s hlasivkami, a teda nepríde.
Po príchode do areálu si uvedomujeme jeho stiesnenosť – na nábreží sa stavia protipovodňová hrádza, a tak sa tohtoročný festival koná vlastne na stavenisku. Okrem toho sa dozvedáme, že dve vonkajšie scény sa z technických príčin museli vymeniť. To znamená, že atraktívny Wilsonic.LIVE stejdž bude pod menším a tanečný, dídžejský Wilsonic.CLUB pod najväčším stanom. „Podarilo sa to spustiť len silou vôle,“ hovorí mi jeden z organizátorov a opisuje chaos, ktorý v areáli vládol len pár hodín pred jeho otvorením.
Nakoniec to dopadlo dobre. Tibor Holoda, Peter Skalník a ich spolupracovníci prejavili nielen silnú vôľu, ale aj obdivuhodnú tvorivosť v kritických situáciách, a tak bol aj tento Wilsonic, tiesnený z rôznych strán, úspešný.
Wilsonic je nočný festival. Prví návštevníci prichádzajú okolo ôsmej večer, najväčší nápor je okolo jedenástej. Headlineri vystupujú po polnoci, dídžeji hrajú do svitania. Podať vyčerpávajúcu správu o festivale by teda znamenalo dve noci nespať a oddávať sa ostrým rytmom a omamným grúvom. Toho však z prevádzkových dôvodov nie sme schopní, a tak ponúkame len pár impresií.
Dubstep a brejkbíty litovskej skupiny Dublicate počúvame počas jedinej silnejšej dažďovej prehánky, kombinovanej so západom slnka. Z pódia znie tvrdá hudba, okolo husto prší, vy ste v suchu pod stanom a dívate sa na zapadajúcim slnkom nasvietený Dóm Sv. Martina. Krása a pohoda majú rôzne podoby, no toto je nepochybne jedna z nich.

Iná sa práve rozvíja v Divadle Aréna, kde mixuje svoj set rakúsky dídžej B. Fleischmann. Mixuje s citom, nadhľadom a vtipom. Výsledkom je nenudiaca hudba s farebnými zvukovými plochami. Vzhľadom na vlhkosť, ktorú si na svojich tričkách a mikinách prinášajú zmoknutí ľudia zvonku, a na totálnu absenciu akejkoľvek vzduchotechniky v sále si nie je možné elektronickú krásu užívať dlhšie než nejakých 15 minút. Aká veľká je to škoda, si uvedomíme aj pri koncerte mladučkej (17-ročnej) Rakúšanky Anji Plaschg alias Soap&Skin. Skromne sedí za klavírom, hrá a úžasným hlasom s neobyčajnou farbou spieva zvláštne pesničky. Vtedy sme to ešte nevedeli, ale išlo o najsilnejší hudobný zážitok na tohtoročnom Wilsonicu.
Zábavu sľubuje slovenský junák s terchovským klobúčikom na hlave a s umeleckým menom Batcha de Mental. Mal tú smolu, že otváral program na fyzicky najväčšom, no kvalitou asi najmenšom pódiu. Snažil sa ako vedel, bol vtipný, aj polámané bíty, ktoré išli z jeho laptopu sa dali počúvať. Nanešťastie však začal spievať, a tým sa úplne diskvalifikoval. Hovoriť v jeho prípade o intonácii by bolo neprípustným eufemizmom.
Zato nemecký perkusionista Christian Prommer a jeho Drumlesson hrali a intonovali presne. Energia, neustála blízkosť karibských rytmov, virtuózni inštrumentalisti, radosť z hry na pódiu, vlniace sa telá pod ním. „Takáto hudba by mohla byť aj na džezákoch,“ hovorí mi manželka. Má pravdu. Mohla. Bude? Uvidíme.
Prommerovi krajania s názvom Apparat Band vzbudzovali veľké očakávania. Niektorí fajnšmekri ich radili na úplný vrchol tohtoročného wilsonicovského lajnapu. Ale to bolo pred ich vystúpením. Po ňom by to asi nehovorili. Hostia z Berlína buď nemali svoj deň, alebo mali problémy s koncentráciou. Isté je, že dopočúvať ich zvukovo nejasné, nevzrušujúce vystúpenie si žiadalo veľkú trpezlivosť. Tú sme však nemali.
Nakoniec to najočakávanejšie: Bonobo. Čiže hudobný producent Simon Green a živá kapela okolo neho. Príjemná, štýlová hudba s pekným zvukom a sugestívnou atmosférou. Nič viac, ale pozor: ani nič menej. Síce nedotknuté srdce, ale na druhej strane príjemne pohladené uši.
Taký bol Wilsonic 2008: napriek stiesnenému areálu a nepredvídateľnému počasiu príjemný, ale napriek umelcom s veľkou povesťou nie vzrušujúci. Organizátori sa hrdinsky vyrovnali so stavebnými aj meteorologickými obmedzeniami a do Bratislavy priniesli celkom zaujímavú hudbu. Trochu chýbala „chill out“ zóna a iné občerstvenie než hotdog, klobása a cigánska pečienka. Piva a Red Bullu bolo dosť, no zúfalo chýbala káva a aspoň trochu lepšie víno. Aj keď si v žiadnom prípade netrúfame organizátorom hovoriť do hudobnej dramaturgie, no fakt, že najväčšiemu záujmu sa tešili živé vystúpenia, niečo určite hovorí. Keby sa Wilsonicu podarilo citlivo rozšíriť hudobný záber a nestratiť pri tom šarm a atmosféru, bolo by to fajn.
Napriek tomu: mať rád hudbu a zároveň nejsť na Wilsonic nie je možné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite