Sloboda má aj trpkú príchuť. A síce, že možné je všetko. Čítal som, ako sa spravodlivo rozčúlil jeden novinár. Už nemohol ďalej zniesť výroky Jána Slotu. Pohár trpezlivosti pretiekol hneď po tom, ako Ján Slota označil maďarskú ministerku za „strapatú pani“
a dodal ešte čosi, nepamätám sa čo, ale iste niečo, čo ak nestupňovalo túto urážku, tak ju aspoň potvrdzovalo. Mimochodom, ak J. S. povedal o maďarskej ministerke že je „strapatá pani“, tak sa zjavne krotil. Bol to z jeho strany rýdzi eufemizmus. Už to by sme v jeho prípade mohli považovať za krok smerom k západnej civilizácii. Alebo aspoň krôčik. Ale o to teraz nejde. Ide o to, že sa to nepatrí, takto sa vyjadrovať o politikovi susednej krajiny. Už som chcel napísať „spriatelenej“ ale to by nebolo ono. Jednak neexistuje pre nás nejaká „znepriatelená“ krajina, jednak to nevyzerá tak, že by pre J. S. bolo Maďarsko krajinou spriatelenou. Na to je založená myšlienka jeho politiky aj jeho politický úspech. Pretože sa iste nájde na Slovensku dosť ľudí, ktorí si po tomto excese J. S. povedia: „Ale to zas dal tým Maďarom, je to frajer!“.
Veď dobre vieme, že tu stále funguje odveký protimaďarský vzdor, mýtus tisícročnej poroby, snaha po odvete atď., atď. A našiel sa politik, ktorý tieto „pocity“ vyjadruje, reprezentuje a živí. To neznamená nič iné, len prejav slobody. Či sa nám to páči, alebo nie. To, čo povedal J. S., by si nijaký politik za komunizmu netrúfol verejne vysloviť. A ak by si trúfol, prestal by byť v tej chvíli politikom. Ale to neznamená, že politici za komunizmu boli lepšie vychovaní alebo že sme neboli protimaďarsky naladení. Znamená to len toľko, že za komunizmu slobodne prejaviť svoj názor bolo zakázané. Takže to vyzeralo tak, že všetci komunistickí politici a celý národ s nimi sme vyzerali kultivovane, zmierlivo a aj dosť bezfarebne. Prišla sloboda. Z ničoho nič, dá sa povedať. Slušní ľudia, idealisti, si mysleli, že v slobode budeme všetci ešte slušnejší ako predtým, že vlastne až v podmienkach slobody sa ukáže, akí sme kultivovaní, skrátka, na úrovni. A hľa, aké sklamanie. Prišla sloboda a my sme sa ukázali takými, akými naozaj sme. Jedni sú slušní, druhí sú pokryteckí, iní sú zlodeji, ďalší sú skorumpovaní, mnohí sú zbabelí a je tu aj dosť chrapúňov. A všetci sme Slováci. Teda ak ten muž, ktorý sa rozčúlil nad výrokom J. S. protestuje proti tomu, že J. S. je naším reprezentantom, musí pripustiť, že naším reprezentantom nemôže byť ani nijaký anjel, lebo nie sme anjeli. Sloboda má, opakujem, často trpkú príchuť. Ale jednu výhodu. Vďaka nej sa dozvieme, akí naozaj sme.
a dodal ešte čosi, nepamätám sa čo, ale iste niečo, čo ak nestupňovalo túto urážku, tak ju aspoň potvrdzovalo. Mimochodom, ak J. S. povedal o maďarskej ministerke že je „strapatá pani“, tak sa zjavne krotil. Bol to z jeho strany rýdzi eufemizmus. Už to by sme v jeho prípade mohli považovať za krok smerom k západnej civilizácii. Alebo aspoň krôčik. Ale o to teraz nejde. Ide o to, že sa to nepatrí, takto sa vyjadrovať o politikovi susednej krajiny. Už som chcel napísať „spriatelenej“ ale to by nebolo ono. Jednak neexistuje pre nás nejaká „znepriatelená“ krajina, jednak to nevyzerá tak, že by pre J. S. bolo Maďarsko krajinou spriatelenou. Na to je založená myšlienka jeho politiky aj jeho politický úspech. Pretože sa iste nájde na Slovensku dosť ľudí, ktorí si po tomto excese J. S. povedia: „Ale to zas dal tým Maďarom, je to frajer!“.
Veď dobre vieme, že tu stále funguje odveký protimaďarský vzdor, mýtus tisícročnej poroby, snaha po odvete atď., atď. A našiel sa politik, ktorý tieto „pocity“ vyjadruje, reprezentuje a živí. To neznamená nič iné, len prejav slobody. Či sa nám to páči, alebo nie. To, čo povedal J. S., by si nijaký politik za komunizmu netrúfol verejne vysloviť. A ak by si trúfol, prestal by byť v tej chvíli politikom. Ale to neznamená, že politici za komunizmu boli lepšie vychovaní alebo že sme neboli protimaďarsky naladení. Znamená to len toľko, že za komunizmu slobodne prejaviť svoj názor bolo zakázané. Takže to vyzeralo tak, že všetci komunistickí politici a celý národ s nimi sme vyzerali kultivovane, zmierlivo a aj dosť bezfarebne. Prišla sloboda. Z ničoho nič, dá sa povedať. Slušní ľudia, idealisti, si mysleli, že v slobode budeme všetci ešte slušnejší ako predtým, že vlastne až v podmienkach slobody sa ukáže, akí sme kultivovaní, skrátka, na úrovni. A hľa, aké sklamanie. Prišla sloboda a my sme sa ukázali takými, akými naozaj sme. Jedni sú slušní, druhí sú pokryteckí, iní sú zlodeji, ďalší sú skorumpovaní, mnohí sú zbabelí a je tu aj dosť chrapúňov. A všetci sme Slováci. Teda ak ten muž, ktorý sa rozčúlil nad výrokom J. S. protestuje proti tomu, že J. S. je naším reprezentantom, musí pripustiť, že naším reprezentantom nemôže byť ani nijaký anjel, lebo nie sme anjeli. Sloboda má, opakujem, často trpkú príchuť. Ale jednu výhodu. Vďaka nej sa dozvieme, akí naozaj sme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.