Západní Nemci vtedy zažívali hospodársky rozmach, ktorý nikdy predtým ani potom nepoznali.
Ten takzvaný „Wirtschaftswunder“ sa začal v roku 1950 po tom, čo Ludwig Erhard napriek odporu Američanov aj domácej verejnosti presadil svoju ideu sociálno-trhového hospodárstva. Pod jeho heslom „čím je hospodárstvo slobodnejšie, tým je sociálnejšie,“ sa povojnové Nemecko opájalo rýchlym bohatnutím – od roku 1950 do roku 1973, keď „hospodársky zázrak“ ukončila ropná kríza, rástla tamojšia ekonomika dvojnásobne rýchlejšie než v takých podnikavých USA. Vtedajší minister hospodárstva Ludwig Erhard zastával aj spolu s kapitánmi priemyslu názor, že mohutný rast ekonomiky si pre svoju udržateľnosť vyžaduje prílev pracovných síl zo zahraničia. V roku 1955 preto Nemci podpísali s Talianmi zmluvu o najímaní pracovníkov, ktorá otvorila cestu 100-tisíc Talianom.
Tento typ zmlúv, ktoré Nemci onedlho podpísali so Španielmi, Juhoslovanmi či Grékmi, mal vyriešiť akútny nedostatok pracovných síl najmä v baníctve a v automobilovom priemysle. Najímaní gastarbeiteri si nemali v Nemecku nájsť novú vlasť, ale iba – na prechodný čas – naplniť potreby a záujmy nemeckej ekonomiky. V roku 1960 bolo gastarbeiterov ešte relatívne málo, 1,5 percent zo všetkých zamestnaných. O desať rokov ich však bolo už vyše desať percent. Na základe bilaterálnej zmluvy s Tureckom z roku 1961 totiž prišlo pracovať vyše 820-tisíc Turkov – väčšina z nich špeciálnymi vlakmi vypravovanými z Istanbulu. Masovej migrácii za prácou nezabránili ani nemecky precízne a zdĺhavé procedúry, ktoré sprevádzali úradný výber vhodných pracovných síl.
Od pôvodného modelu, podľa ktorého sa mali gastarbeitri po čase vrátiť späť do vlasti a vymeniť ich mali noví dočasní „regrúti“ (takzvaný rotačný princíp), sa upustilo v polovici 60. rokov. Zamestnávatelia totiž dôvodili, že vyškoľovanie nových pracovníkov je pre nich nákladné. Tak sa z prvých gastarbeiterov stali imigranti prvej generácie. Im, ich deťom, vnukom či pravnukom sa dnes v úradnom aj mediálnom jazyku hovorí dosť nevábne ako obyvatelia „s migračným pozadím“. Podľa štatistiky z roku 2006 žilo v (medzičasom zjednotenom) Nemecku týchto 15,1 milióna migrantov a ich potomkov, teda vyše 18 percent celkového obyvateľstva. Z toho až vyše 7,3 milióna obyvateľov sú cudzí štátni príslušníci. Podiel tejto nedávno importovanej časti obyvateľom voči samotným Nemcom bude v budúcnosti narastať. Ako nedávno uviedol týždenník Die Zeit, zo žiakov základných škôl (v Nemecku ide o žiakov od prvej do štvrtej triedy) tvoria jednu tretinu deti z rodín migrantov. Vo veľkých mestách ako Brémy sú deti migrantov zastúpené v týchto školách až vyše 40 percentami. Niekto si na radikálnych zmenách skladby spoločnosti všíma pôvaby multikultúrnosti, kritici upozorňujú na rozpad súdržnosti krajiny a vznik paralelných spoločností.
Ten takzvaný „Wirtschaftswunder“ sa začal v roku 1950 po tom, čo Ludwig Erhard napriek odporu Američanov aj domácej verejnosti presadil svoju ideu sociálno-trhového hospodárstva. Pod jeho heslom „čím je hospodárstvo slobodnejšie, tým je sociálnejšie,“ sa povojnové Nemecko opájalo rýchlym bohatnutím – od roku 1950 do roku 1973, keď „hospodársky zázrak“ ukončila ropná kríza, rástla tamojšia ekonomika dvojnásobne rýchlejšie než v takých podnikavých USA. Vtedajší minister hospodárstva Ludwig Erhard zastával aj spolu s kapitánmi priemyslu názor, že mohutný rast ekonomiky si pre svoju udržateľnosť vyžaduje prílev pracovných síl zo zahraničia. V roku 1955 preto Nemci podpísali s Talianmi zmluvu o najímaní pracovníkov, ktorá otvorila cestu 100-tisíc Talianom.
Tento typ zmlúv, ktoré Nemci onedlho podpísali so Španielmi, Juhoslovanmi či Grékmi, mal vyriešiť akútny nedostatok pracovných síl najmä v baníctve a v automobilovom priemysle. Najímaní gastarbeiteri si nemali v Nemecku nájsť novú vlasť, ale iba – na prechodný čas – naplniť potreby a záujmy nemeckej ekonomiky. V roku 1960 bolo gastarbeiterov ešte relatívne málo, 1,5 percent zo všetkých zamestnaných. O desať rokov ich však bolo už vyše desať percent. Na základe bilaterálnej zmluvy s Tureckom z roku 1961 totiž prišlo pracovať vyše 820-tisíc Turkov – väčšina z nich špeciálnymi vlakmi vypravovanými z Istanbulu. Masovej migrácii za prácou nezabránili ani nemecky precízne a zdĺhavé procedúry, ktoré sprevádzali úradný výber vhodných pracovných síl.
Od pôvodného modelu, podľa ktorého sa mali gastarbeitri po čase vrátiť späť do vlasti a vymeniť ich mali noví dočasní „regrúti“ (takzvaný rotačný princíp), sa upustilo v polovici 60. rokov. Zamestnávatelia totiž dôvodili, že vyškoľovanie nových pracovníkov je pre nich nákladné. Tak sa z prvých gastarbeiterov stali imigranti prvej generácie. Im, ich deťom, vnukom či pravnukom sa dnes v úradnom aj mediálnom jazyku hovorí dosť nevábne ako obyvatelia „s migračným pozadím“. Podľa štatistiky z roku 2006 žilo v (medzičasom zjednotenom) Nemecku týchto 15,1 milióna migrantov a ich potomkov, teda vyše 18 percent celkového obyvateľstva. Z toho až vyše 7,3 milióna obyvateľov sú cudzí štátni príslušníci. Podiel tejto nedávno importovanej časti obyvateľom voči samotným Nemcom bude v budúcnosti narastať. Ako nedávno uviedol týždenník Die Zeit, zo žiakov základných škôl (v Nemecku ide o žiakov od prvej do štvrtej triedy) tvoria jednu tretinu deti z rodín migrantov. Vo veľkých mestách ako Brémy sú deti migrantov zastúpené v týchto školách až vyše 40 percentami. Niekto si na radikálnych zmenách skladby spoločnosti všíma pôvaby multikultúrnosti, kritici upozorňujú na rozpad súdržnosti krajiny a vznik paralelných spoločností.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.