Osamelý intelektuál po sedemdesiatke, pisárka s nádherným zadkom, jej milenec a text. Pisárka krúti nad textom hlavou. Nuda, skutočný život je úplne iný.
Napríklad, čo už on môže vedieť o teroristoch, ja som ich videla v akcii. Videla som mŕtvych, zničený majetok. A vedela som čosi aj o ich skutočnej motivácii. Bože môj, koho už zaujíma politika, prečo nepíše o naozajstnom živote? Pokúša sa tiež, presnou ženskou intuíciou, preniknúť do jeho mysle, staroby a osamelosti. S porozumením.
Jej milenec je iná káva. Svet delí na veci osobné a ekonomické. Tie ekonomické sú veľmi, veľmi dôležité. Rozčuľuje ho, že starec čosi vypisuje, zatiaľ čo jeho celoživotné úspory hnijú na obyčajných účtoch v banke. To ho naozaj štve. A má tiež podozrenie, že si najal vnadnú pisárku z čistej stareckej zmyselnosti. Určite by ju rád prefikol. Potajomky však číta starcove eseje – sú o terorizme, pravici a ľavici v politike, o demokracii, štáte, inteligentnom dizajne, o turistike, moci, posmrtnom živote a všeličom inom.
Presne také témy, o akých aj ja spisujem svoje eseje už roky rokúce, akurát o niekoľko tried horšie. To preto, že autorom knihy „Deník špatného roku“ (Metafora, Praha 2008), v ktorej sa prelínajú monológy a dialógy peknej pisárky, jej milenca a onoho intelektuála s jeho esejami, je držiteľ Nobelovej ceny za literatúru v roku 2003 John Maxwell Coetzee.
Čítal som Coetzeeho knihu na hotelovej izbe v Tel Avive. Trávil som dni v okruhu zhruba tristo metrov medzi hotelom, plážou a najbližšou krčmou. Kupoval som si aj noviny, ale nečítal ich. Z titulkov som však odtušil, že okolitým svetom hýbe násilie v Tibete, spor o tom, či olympiádu v Číne bojkotovať, alebo nie, pokračujúce samovražedné útoky v Afganistane a Iraku, zápas o nomináciu na úrad prezidenta USA medzi Hillary Clintonovou a Obamom, situácia v Gaze, vzájomná nenávisť Izraelcov a Palestínčanov a tak ďalej. Priplatil som si aj internetové pripojenie na svoj notebook. Udalosti z českých a slovenských médií sa mali k tým z Herald Tribune alebo z The Jerusalem Post asi tak, ako to moje písanie k písaniu Johna Maxwella Coetzeeho.
Naozaj a naplno som však čítal iba Coetzeeho knihu. Asi po štyroch dňoch som sa konečne dostal aj medzi ľudí. Sedeli sme okolo stola piati. Stará kamarátka Vierka Meisels, ktorá bola v rovnakom transporte do Terezína ako naši, poľsko-slovenskí manželia, ktorí sa zoznámili ešte ako deti v nejakom kibuce, a ďalšia krajanka, čo tiež prežila holokaust a žije v USA. Čo človek, to príbeh. Žena, ktorú rodičia zachránili tak, že ju vyhodili z vagóna. Mala vtedy tri mesiace a celý život pátra, kto bol jej otec a kto mama. Muž, ktorý sa aj s mladším bratom dostal po vojne z Terezína do izraelského kibucu a postupne sa vypracoval na svetovú kapacitu v nukleárnej fyzike. A tak ďalej. Kto tie príbehy spíše? Každý by mal asi odovzdať do spoločného „portfólia“ ten svoj. Minimálne preto, aby deti a deti detí vedeli. Vedeli a boli pripravené. A aby sa im nestalo to, čo sa stalo hrdinovi Cotezeeho knihy (alebo jemu samotnému?) keď meditoval nad papierovou škatuľouou, kompletnou pozostalosťou po otcovi, takto: „Zde je v každém případě on, zredukován na tuto žalostnou krabici se vzpomínkami, a tady jsem já, jejich stárnoucí opatrovník. Kdo je zachrání, až odejdu? Co se s nimi stane? To pomyšlení mi láme srdce.“ Nuž, milý John Maxwell, a kto iný ako ty sa o to môže postarať? A kto iný ako ja sa má postarať o pamiatku môjho otca, po ktorom nezostala ani tá papierová škatuľa?
Napríklad, čo už on môže vedieť o teroristoch, ja som ich videla v akcii. Videla som mŕtvych, zničený majetok. A vedela som čosi aj o ich skutočnej motivácii. Bože môj, koho už zaujíma politika, prečo nepíše o naozajstnom živote? Pokúša sa tiež, presnou ženskou intuíciou, preniknúť do jeho mysle, staroby a osamelosti. S porozumením.
Jej milenec je iná káva. Svet delí na veci osobné a ekonomické. Tie ekonomické sú veľmi, veľmi dôležité. Rozčuľuje ho, že starec čosi vypisuje, zatiaľ čo jeho celoživotné úspory hnijú na obyčajných účtoch v banke. To ho naozaj štve. A má tiež podozrenie, že si najal vnadnú pisárku z čistej stareckej zmyselnosti. Určite by ju rád prefikol. Potajomky však číta starcove eseje – sú o terorizme, pravici a ľavici v politike, o demokracii, štáte, inteligentnom dizajne, o turistike, moci, posmrtnom živote a všeličom inom.
Presne také témy, o akých aj ja spisujem svoje eseje už roky rokúce, akurát o niekoľko tried horšie. To preto, že autorom knihy „Deník špatného roku“ (Metafora, Praha 2008), v ktorej sa prelínajú monológy a dialógy peknej pisárky, jej milenca a onoho intelektuála s jeho esejami, je držiteľ Nobelovej ceny za literatúru v roku 2003 John Maxwell Coetzee.
Čítal som Coetzeeho knihu na hotelovej izbe v Tel Avive. Trávil som dni v okruhu zhruba tristo metrov medzi hotelom, plážou a najbližšou krčmou. Kupoval som si aj noviny, ale nečítal ich. Z titulkov som však odtušil, že okolitým svetom hýbe násilie v Tibete, spor o tom, či olympiádu v Číne bojkotovať, alebo nie, pokračujúce samovražedné útoky v Afganistane a Iraku, zápas o nomináciu na úrad prezidenta USA medzi Hillary Clintonovou a Obamom, situácia v Gaze, vzájomná nenávisť Izraelcov a Palestínčanov a tak ďalej. Priplatil som si aj internetové pripojenie na svoj notebook. Udalosti z českých a slovenských médií sa mali k tým z Herald Tribune alebo z The Jerusalem Post asi tak, ako to moje písanie k písaniu Johna Maxwella Coetzeeho.
Naozaj a naplno som však čítal iba Coetzeeho knihu. Asi po štyroch dňoch som sa konečne dostal aj medzi ľudí. Sedeli sme okolo stola piati. Stará kamarátka Vierka Meisels, ktorá bola v rovnakom transporte do Terezína ako naši, poľsko-slovenskí manželia, ktorí sa zoznámili ešte ako deti v nejakom kibuce, a ďalšia krajanka, čo tiež prežila holokaust a žije v USA. Čo človek, to príbeh. Žena, ktorú rodičia zachránili tak, že ju vyhodili z vagóna. Mala vtedy tri mesiace a celý život pátra, kto bol jej otec a kto mama. Muž, ktorý sa aj s mladším bratom dostal po vojne z Terezína do izraelského kibucu a postupne sa vypracoval na svetovú kapacitu v nukleárnej fyzike. A tak ďalej. Kto tie príbehy spíše? Každý by mal asi odovzdať do spoločného „portfólia“ ten svoj. Minimálne preto, aby deti a deti detí vedeli. Vedeli a boli pripravené. A aby sa im nestalo to, čo sa stalo hrdinovi Cotezeeho knihy (alebo jemu samotnému?) keď meditoval nad papierovou škatuľouou, kompletnou pozostalosťou po otcovi, takto: „Zde je v každém případě on, zredukován na tuto žalostnou krabici se vzpomínkami, a tady jsem já, jejich stárnoucí opatrovník. Kdo je zachrání, až odejdu? Co se s nimi stane? To pomyšlení mi láme srdce.“ Nuž, milý John Maxwell, a kto iný ako ty sa o to môže postarať? A kto iný ako ja sa má postarať o pamiatku môjho otca, po ktorom nezostala ani tá papierová škatuľa?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.