Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V Afrike nie sme cudzí

.časopis .téma

Rozhovor s Vladimírom Krčmérym, rektorom Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety o jeho skúsenostiach s rozvojovou byrokraciou a extrémnou chudobou.

Rozhovor s Vladimírom Krčmérym, rektorom Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety o jeho skúsenostiach s rozvojovou byrokraciou a extrémnou chudobou. 



.pred niekoľkými rokmi ste žiadali o podporu vášho projektu v Keni fond UNDP, ktorý vtedy prerozdeľoval našu rozvojovú pomoc. Ako ste dopadli?
Fungovala tu taká mašinéria kontroly a schvaľovania, že sa tie peniaze vlastne ani nedali reálne použiť. Asi tri roky nám zamietali projekty v rámci Trnavskej univerzity aj novovytvorenej vysokej školy sv. Alžbety. Napokon ľudia z vedenia Kukanovho ministerstva zahraničných vecí pritlačili, aby sme grant na stavbu sirotinca v Keni dostali. Ten grant sme z UNDP akože získali, ale dostali sme zo 180 tisíc dolárov len 18 tisíc. Môj prorektor celý rok robil na projekte, ale stále tam nachádzali nejaké formálne nedostatky. Všetko to vyžadovalo neuveriteľnú byrokraciu: bolo treba zamestnať účtovníka tu aj v Keni, kontrolóra, museli ste prijať sekretárku, ktorá bude písať reporty plus musíte každému kúpiť počítač, jedno auto a tlačiarne. Toto sme nechceli robiť, lebo sme chceli dať čo najviac peňazí do terénu. A tak prišla výzva, aby sme tie peniaze vrátili, inak to chceli vymáhať súdnou cestou.

.dali vás na súd?
Nie, ďalej sa už neozvali, navyše, ministerstvo neskôr tento fond zrušilo. Celé to však bol príšerný zážitok, po ktorom som si povedal „už nikdy viac“. Možno som si to pokazil aj sám, keď som sa vtedy aj písomne vyjadril v tom zmysle, že ten, kto ukradne v Sudáne sliepku je možno vrah, lebo niekto potom umrie hladom. A dodal som, že tí skutoční vrahovia chodia tu medzi nami v Bratislave a v New Yorku.

.prečo vrahovia?
Pozrite sa, keď tu na Slovensku nedostanete nejaký grant z EÚ, čo sa môže stať ľahko, keďže bruselská byrokracia je ešte silnejšia než tá moskovská, tak sa vlastne nič nedeje. Keď však niekto zabraňuje, aby išla pomoc na projekt, od ktorého závisia ľudské životy, tak je to veľmi zlé. Ak dostanete grant na stavbu sirotinca, kde máte vyrozpočtovanú prevádzku a nedostanete splátku, máte dve možnosti: buď tých ľudí vyhodíte na ulicu a oni zomrú, alebo zoženiete peniaze odinakiaľ. To isté máte s AIDS, kde pacienta musíte liečiť celý život, inak to nemá zmysel. 


.ako ste teda napokon postavili ten sirotinec?
Z peňazí našej vysokej školy. Nielen tento, postavili sme ďalších desať sirotincov z nášho rozpočtu, veď sirôt je tam milión. Ja netrpím mesiášskym bludom, že môžem spasiť celý svet, ale to, čo môžem, som povinný spraviť.

.čo si myslíte o novej agentúre SAMRS?
Nerozumiem, prečo sa stále zakladajú agentúry s ich správnymi fondmi. My nemáme nijaký správny fond, ktorý by míňal desať percent na administratívu. Mám jednu takzvanú polyfunkčnú sekretárku a to je všetko, ostatné veci vybavujú naši humanitárni pracovníci v teréne. Všetkých našich 22 projektov v Afrike či na Haiti pritom beží ako hodinky.

.koľko peňazí dáva vaša škola ročne na tieto projekty?
Asi milión dolárov.

.z akých zdrojov?
Takmer výlučne zo školného od študentov, jedno percento je od sponzorov.

.to našu najväčšiu súkromnú rozvojovú pomoc financujú študenti?
Áno. Zo štátneho rozpočtu naša škola nedostáva nič, ale nesťažujeme sa. Ak chceme ročne ušetriť milión dolárov, pretože pomoc tretiemu svetu je našou misiou, sme nútení správať sa extrémne ekonomicky.

.ako sa pozeráte na tých 168 miliónov, ktoré dáva na rozvojovú pomoc náš štát?
Každý súdny človek vidí, že je to veľmi málo. Myslím, že aj minister Kubiš si dobre uvedomuje, že by to malo byť viac, ale kvôli všelijakým administratívnym prekážkam to nejde. Poviem príklad: pred dvomi týždňami mi z našej nemocnice v Sudáne volali, že každý deň tam privádzajú asi 40 postrelených či ťažko zranených ľudí. Zdvihol som telefón, dal som dokopy chirurgický tím, ktorý tam začal vyšetrovať v extrémnych podmienkach. Keby som bol minister, tak by mi to musela najskôr schváliť vláda, potom by som musel vytvoriť komisiu, potom vyčleniť prostriedky a kým by tam misia vyšla, už by bola zbytočná. My administratívu minimalizujeme. Keď som videl deti na severe Keni, ako umierajú v náručí matky, pochopil som, že nijaká administratíva nás nemôže zdržovať. Aj preto trvám vždy na tom, aby naši ľudia, ktorí majú rozhodovať o pomoci, išli na mesiace niekam, kde sa stretnú s extrémnou chudobou a so smrťou. To je lepšia skúsenosť než ísť na nejaké školenie do Holandska.

.čo si myslíte o tom, že polovica našej pomoci prúdi do Srbska?
Slovensko má určité teritoriálne priority, medzi ktoré patria veľmi chudobné krajiny ako Sudán, Mozambik či Angola a očakával by som, že podstatná časť peňazí pôjde práve sem. Teda do oblastí, kde ide naozaj o život. Iste aj do Srbska idú peniaze na užitočné projekty, ale z humanitárneho hľadiska sú tieto krajiny neporovnateľné.

. všetci sa zhodnú, že tá suma je veľmi malá, ale keď sme bližšie pozreli na tie projekty, zistili sme, že hlavný problém nie je ani v tom, že polovica ide do Srbska, ale že viaceré sú do očí bijúce nezmysly. Napríklad podpora turizmu v Kirgizsku, alebo školenia srbských novinárov z etiky žurnalistiky. Prečo je to tak, že desiatky miliónov idú na hlúposti a na užitočné veci potom chýbajú peniaze?
Táto mašinéria funguje aj v iných krajinách. My sme teraz prebrali jeden objekt v Zambii. Z českej rozvojovej pomoci sa tam postavila perfektná nemocnica, len potom sa z nejakých dôvodov celý projekt prestal financovať. Dnes je prázdna, nie sú tam nijakí lekári, lieky ani pacienti. Tak sme to prebrali my. Často to býva tak, že niečo sa v záchvate dobročinnosti urobí a potom sa v tom nepokračuje. Chýba kontinuita. Problém projektov, o ktorých ste hovorili, je v tom, že sú viac o zviditeľňovaní Slovenska ako o pomoci.
 
.aké by teda mali byť priority nášho pomáhania ?
 Ja by som vychádzal zo železnej logiky: mala by to byť základná infraštruktúra, potrebná na prežitie. To znamená nezávadná voda, prístup k záchodu, odvoz odpadkov a aspoň jednoduchá strecha nad hlavou. To sú nakoniec aj ciele OSN. My paradoxne preberáme byrokraciu OSN, ale ich priority akoby sme ignorovali.

.sú názory, že Slovensko nemá na to, aby riešilo problémy v Afrike a je preto dobré, ak sa zameriava na jemu blízke regióny ako Balkán...
To nie je pravda. Pätina absolventov vysokých škôl z krajín, ktoré boli pod komunistickým vplyvom, získala vzdelanie na českých a slovenských školách. Prvý brutálny omyl je, že my sme cudzí v krajinách tretieho sveta. Naopak, ak je niekto v týchto krajinách cudzí, tak sú to Američania. Oni vo chvíli, keď otvoria pas, už nemôžu nič urobiť a traja ochrankári ich musia chrániť pred islamskými fundamentalistami, ktorých je plná Afrika. Druhými, ktorí nedokážu nič urobiť, sú veľké krajiny NATO, ktoré sa viditeľne angažujú v Iraku a Afganistane. Kto dokáže na tomto kontinente veľa, sú buď neutrálne krajiny, alebo malé nevýrazné krajiny EÚ a NATO. My môžeme mať v Afrike maličké projekty za malé peniaze, ale v slumoch, kam nikdy nepôjde žiaden Američan, ani Angličan. Slováci tam pôjdu. V celom južnom Sudáne je momentálne 20 lekárov, z toho ôsmi sú Slováci.

.podľa vás teda Slovensko má na to, aby z Afriky urobilo prioritný región pre svoju rozvojovú pomoc?
Slovensko má obrovský potenciál v afrických krajinách, ale aj v Indonézii, v Kambodži, v Barme aj v Afganistane. Máme mnoho ľudí, ktorí vedia dobre jazyky a chcú to robiť.

.koľko ľudí je zapojených do vašich projektov?
Okolo 150 ľudí.

.kenský ekonóm Shikwati vyzýva západné krajiny, aby zastavili rozvojovú pomoc. Kritizuje najmä veľké agentúry OSN, pretože vraj učia Keňanov závislosti a ubíjajú miestnych farmárov. Čo si o tom myslíte?
Keď niekto povie takéto dramatické slová, tak to neznamená, že ich myslí doslovne, ale chce, aby sme sa nad nimi zamysleli. Najmä nad tým akú formu by mala mať naša rozvojová pomoc a súhlasím s ním v tom , že by mala byť cielená. Plošná pomoc je najjednoduchšia. Vyštartuje dvadsať lietadiel, zhodí pomoc a nikto sa viac nestará. S humanitárnou pomocou musí ísť vždy aj know how. Máme napríklad 30 absolventov Keňanov, ktorým sme umožnili vyštudovať, ale nie u nás, ale priamo v ich krajine. Z nich už jedenásť, alebo dvanásť robí  vlastné projekty. Miesto pôvodných piatich slovenských lekárov už máme v Nairobi iba dvoch, zvyšní traja sú už dnes Keňania.

.stretli ste sa v Afrike s projektmi, o ktorých by ste povedali, že sú úplne nezmyselné?
Nemôžem to takto povedať. Samozrejme pri určitých formách pomoci som si vedel predstaviť, že by sa to dalo robiť lepšie. Iste, treba sa snažiť, aby čo najmenej z pomoci išlo na administratívu a na korupciu miestnych úradov. Aj keď niekedy sa tomu nevyhnete. My sme raz zohnali veľmi lacno mlieko, ktoré sme chceli poslať do Kene. Samozrejme, miestni colníci ho zabavili a vyhlásili, že je pol roka pred vypršaním záručnej lehoty a musia ho spáliť. Podplatili sme ich a polovicu mlieka sa nám takto podarilo zachrániť a rozdať matkám s malými deťmi. Taktiež dávame súhlas na vykupovanie zajatcov z otroctva, to je tiež korupcia, pretože musíte uplatiť strážcov otrockých táborov v Sudáne. Ťažko to však potom vykazujete v účtovníctve...  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite