Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovo brata Filipa

.brat Filip .časopis .spoločnosť

Minulý rok som si cez bazár kúpil zánovnú kolobežku, aby som mal aspoň nejaký pohyb. Na nej teraz obsluhujem centrum Prešova. Minulý týždeň som sa chystal do banky a počúval som pri tom v rádiu o 19-ročnom chlapcovi, ktorý na rovnakej kolobežke nabehol na cestný výtlk. Má z toho otras mozgu a zlomenú čeľusť, medzičasom už titánovú. Aký amatér, hovorím si, nezvládol ani len kolobežkovanie.

Prešlo pár minút a ja som pred naším kláštorom, keď tadiaľ všetci študenti išli zo školy a ľudia z roboty, tak zle naskočil na kolobežku, že riadidlá sa podvrtli a ako žaba som sa rozpleštil na asfalt. Brzdil som kolenami. Niektorí pozorovali, či nevyprsknem dajakú oplzlosť. Iní z diaľky kričali: „Šicko v porádku, pán farár?“
Rýchlo som sa pozviechal, pozrel sa na seba, na kolobežku, na okolostojacich. Uff, hanba na sto rokov. Unikal som odtiaľ podobne, ako keď išla sova na tanec vyfintená a pratala sa poza pec. Krv sa mi rinula, ale dokázal som myslieť iba na ten príbeh kolobežkára v relácii Pozor, zákruta.
Napadlo mi, že ľudová múdrosť dávno pomenovala aj túto situáciu: „Čo vidíš na druhých, čakaj na sebe.“ Ešte rukolapnejšie moje kolobežkové rozpoloženie vyjadril Goethe: „Pravda, ktorá mrzí, je lepšia ako lož, ktorá potešuje.“ Áno, sladká nevedomosť víťazí a sebaklam jej sekunduje. Máme radi pojmy ako pokora alebo pokánie, lebo v dnešnej dobe krásne kontrastujú. Lenže vždy sa v jednom momente odhalí pravda, ktorú na sebe roky nevnímame, manipulujeme alebo skrývame. To odhalenie číha na všetkých, ktorí bohorovne pomenúvajú zlyhania tých druhých a liečia si na nich svoje komplexy. V tom ohrození sme všetci, ľudia cirkvi, politici, novinári, áno aj tento časopis, áno aj ja.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite