Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Husiti v spore o dejiny

.jozef Majchrák .časopis .téma

Hodnotenie osoby Jána Husa a husitského hnutia sa stalo v Česku predmetom dlhoročného verejného sporu, do ktorého sa zapojili tie najťažšie intelektuálne váhy. Zvykne sa označovať ako spor o zmysel českých dejín.

Uprostred mája roku 1933 sa na Pražskom hrade zišli dvaja muži, ktorí boli dlhý čas hlavnými tvárami tohto sporu. Prezident T. G. Masaryk pozval na obed prominentného historika Josefa Pekarě. Hoci predmetom ich rozhovoru malo byť podľa záznamov prezidentskej kancelárie najmä ohrozenie republiky spôsobené vzostupom Adolfa Hitlera, obaja už nejaký rok tvrdo polemizovali pre úplne iné témy. Ešte predtým, ako sa dostaneme k jadru ich sporu, predstavme si toho menej známeho z tejto dvojice.

Josef Pekař bol jedným z najvýznamnejších českých historikov prelomu 19. a 20. storočia. Bol najvýraznejším žiakom zakladateľa modernej českej historiografie Jaroslava Golla, lídrom skupiny, ktorá sa sformulovala okolo Českého historického časopisu a autorom viaczväzkového diela Žiška a jeho doba.V roku 1931 ho zvolili za rektora Karlovej univerzity. Známy sa stal aj vďaka polemike s nemeckým historikom a nositeľom Nobelovej ceny za literatúru Theodorom Mommsenom. Jeho odpoveď Mommsenovi, v ktorej písal o význame českej kultúry pre Európu, bola preložená do viacerých jazykov. Hoci tak Masaryk, ako aj Pekař boli oddanými českými vlastencami, v pohľade na niektoré obdobia dejín svojho národa sa zásadne líšili.


Podstata ich sporu bola sčasti filozoficko-metodologická. Nezhodli sa v odpovedi na otázku, či sa v dejinách národa dá vystihnúť nejaká veľká zásadná myšlienka, ktorá určovala jeho osud. Prezident Masaryk tvrdil, že takáto idea existuje, zatiaľ čo Pekař bol skeptický už len voči jej hľadaniu. Prezidentovi dokonca vytkol, že sa správa ako apoštol alebo prorok, ktorý chce svoj – síce ušľachtilý – cieľ oprieť o domnelý súhlas minulých generácií. Masaryk na to zase reagoval, že u Pekařa absentuje filozofický a sociologický uhol pohľadu na dejiny, príliš sa venuje jednotlivostiam a nedokáže sa na históriu pozerať z nadhľadu a v širších súvislostiach. Ich názory sa však rôznili aj pokiaľ ide o interpretáciu viacerých historických udalostí a osobností.

.tábor je náš program
Masaryk inšpirovaný Františkom Palackým sa vo svojich prácach pokúsil z českých dejín vyabstrahovať akúsi univerzálnu humanistickú ideu prepojenú osobnosťami Jana Husa, Jana Ámosa Komenského a predstaviteľov českého národného obrodenia, ktorá bola autenticky česká a dávala českým dejinám dobrý smer. Súčasťou tohto jeho pohľadu bola aj istá idealizácia husitského hnutia, ktorú asi najlepšie vystihuje jeho známy výrok. „Tábor, to je náš program!“
Konzervatívnejšie orientovaný Pekař glorifikáciu husitizmu odmietol a vyzýval k tomu, aby sa toho hnutie hodnotilo realisticky a s ohľadom na dobové súvislosti. Hoci to v tej dobe nebolo príliš populárne, otvorene poukazoval aj na odvrátenú stranu aktivít radikálnych následníkov Jana Husa, pričom sa nebál použiť ani tvrdé formulácie. Napríklad napísal: „Šťastná náhoda zapríčinila, že pri Lipanoch bola porazená rota lotrovská a potom bol v našej krajine konečne obnovený poriadok.“

Osobu Jána Husa a hnutie, ktoré sa okolo neho sformovalo, hodnotí ako jednu z heréz končiaceho sa stredoveku, ktorá reagovala na úpadok dobovej cirkvi. Napríklad na situáciu, keď na jej čele stáli traja pápeži a viedli medzi sebou zápas o moc. Pekař tiež ostro vystupoval proti takzvanému „lžihusitizmu,“ teda využívaniu osoby Jana Husa na boj proti katolicizmu a za hlavnú príčinu husistských vojen, ktoré zdevastovali Čechy a Moravu, považoval nechuť husitov ustúpiť v otázke prijímania z kalicha.

.demokrati alebo lúpežníci?
Český historik polemizoval aj s hlasmi (počítal k nim aj prezidenta Masaryka), ktoré v Tábore videli zárodok českej demokratickej tradície a odporu voči feudalizmu. „Teórii aj praxi táborskej je úplne cudzia myšlienka, že by poddaní, to znamená obyvatelia dedín, poddanských miest a mestečiek, teda ďaleko najväčšia časť národa, mali mať účasť na politických právach v našom slova zmysle, alebo by mali byť slobodnými Čechmi v stredovekom zmysle, takými, ako boli rytieri a mešťania z kráľovských miest. Husitská revolúcia položila pevne len základ politickej moci slobodných miest a vsunula ju do feudálnej spoločnosti. Ďalej už, v súlade s duchom doby, jej demokratický záujem nesiahal. A násilie táborských vojsk na slobode a majetku poddaných bolo ďaleko vzdialené akémukoľvek vedomiu o právach malého človeka,“ napísal Pekař v eseji Zmysel českých dejín. O táborskej, alebo husitskej demokracii môžeme podľa neho hovoriť len v tom zmysle, že páni, rytieri a mestá vládli sami sebe, bez kráľa. Podobná „sloboda“ však vládla aj inde a podľa Pekařa by teda potom bolo možné tvrdiť, že v bitke pri Lipanoch stála demokracia proti demokracii. Žiadnym demokratom podľa neho nebol ani vodca husitov Ján Žižka z Trocnova, ktorý tvrdo prenasledoval všetkých oponentov jeho programu: „bili, topili a pálili kňazov, búrali a vypaľovali kostoly, kláštory, kaplnky a fary.“

Žižkovu osobu vnímal ako produkt duchovnej búrky, ktorý síce sám seba videl ako božieho bojovníka, v skutočnosti sa však často správal ako lúpežný rytier. „Okolitý svet nemal dosť slov, aby odsúdil hrôzu a vandalizmus Žižkovho diela,“ napísal Jozef Pekař v knihe Žižka a jeho doba.

Krutosť husitov presahovala podľa neho aj mieru, ktorá bola v tej dobe obvyklá. Vysvetľoval to sociálnou štruktúrou prívržencov Tábora, kde početnú skupinu tvorili najmä sedliaci a ich ženy. Sfanatizovaný dav – v takomto sociálnom zložení – sa podľa historika správal oveľa brutálnejšie ako klasické rytierske vojská.

Bitku pri Lipanoch z roku 1434, ktorá znamenala definitívnu porážku husitských vojsk, vidí Pekař úplne inak, ako napríklad František Palacký, ktorý ju považoval za porážku českej demokracie. Podľa Pekařa išlo o „šťastný deň našich dejín“. „Lipany sú poslednou významnou a všetkým dobrým Čechom vítanou stanicou konca. Urobili koniec skaze, ktorá kvitnúce a slávne kráľovstvo priviedla na okraj záhuby. Všetky Žigmundove križiacke výpravy spôsobili len malú časť škôd a strát, ktoré sa nahromadili počas pätnásťročnej občianskej vojny,“ napísal Pekař v roku 1934 v novinách Národí politika.
Na husitisme videl však aj pozitívne stránky a písal o ňom ako o hrdinskom zápase Čechov za prehĺbenie a „zopravdovění“ náboženského života, ktorý však vo svojich dôsledkoch pôsobil na život národa zničujúco.

.noblesný spor
Do polemiky o zmysel českých dejín sa popri Masarykovi a Pekařovi zapojili aj mnohí ďalší intelektuáli. Napríklad historik, diplomat a istý čas aj československý minister zahraničných vecí z rokov 1936 až 1938 Kamil Krofta, spisovateľ a vydavateľ Ján Herben, filozof a prírodovedec Emanuel Rádl, historik a odborník na ruské dejiny Jan Slavík, novinár a literárny kritik F. X. Šalda či historik a neskorší komunistický minister školstva Zdeněk Nejedlý. Niektorí aktéri debaty sa nepridávali len na jednu či druhú stranu sporu, ale pokúšali sa formulovať aj vlastnú predstavu o zmysle českých dejín. O niečo také sa nakoniec pokúsil aj samotný Pekař, aj keď jeho slová historika – konzervatívca, znejú možno až príliš ironicky a príkro. Hoci istá trefnosť sa im nedá uprieť. „Zmysel českých dejín je, že Česi, kedykoľvek sa dopracovali k vysokej úrovni slobody a samostatnosti, podryli oboje nedostatkom rozumnej umiernenosti – a to tak v oblasti politického, ako aj duchovného života,“ napísal Pekař.

Hoci v spore medzi Pekařom a Masarykom padali aj ostré slová a tvrdé formulácie, obidvaja protivníci ho viedli síce zarputilo, ale s veľkou noblesou. Nikdy sa neznížili k urážkam a vzájomne rešpektovali svoju osobnú integritu a zásluhy o verejný život. Pekař už krátko pred svojou smrťou vystúpil na univerzitnom zhromaždení pri príležitosti Masarykových 85. narodenín a vyzdvihol jeho zásluhy o štát a obrovskú duchovnú charizmu. Keď v roku 1937 zomrel, Masaryk jeho odchod verejne komentoval výrokom: „Profesore Pekaři, byl ste hodný člověk.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite