Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stalin, majdan, tiene minulosti

.peter Scherhaufer .časopis .kultúra

Hriechy minulosti vždy dopadnú najťažšie na mladých! Presvedčili sa o tom aj hrdinovia niekoľkých inscenácií, ktoré do SND v Bratislave priniesol divadelný festival Eurokontext.sk. Jeho hlavnou témou bol múr – neporozumenia, ignorancie aj neznášanlivosti!

Syn bez otca je ako osamelý vlk, ktorý hryzie, aby získal kus zdochliny, hovorí jedna z postáv poľskej inscenácie Mladý Stalin na margo rodinnej situácie ruského diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina. Inscenáciu, ktorá hovorí o Stalinovej revolučnej a anarchistickej mladosti, prinieslo do Bratislavy varšavské divadlo Teatr Dramatyczny.

.zblúdené vojnové deti
V réžii Slováka Ondreja Spišáka nie je v centre pozornosti len samotný Stalin, ale aj charakter doby, v ktorej žil. Jej kolorit a atmosféra žiari z každého jedného divadelného obrazu, a to nielen vďaka kostýmom, scéne či hudbe, ale najmä vďaka situovaniu jednotlivých scén do konkrétneho časového a priestorového kontextu. Spolu s hercami tak divák zažíva typickú gruzínsku svadbu, tradičný kaukazský tanec lezginku, návštevu dobovej modistky, kaviarenskú atmosféru Viedne s postavami Sigmunda Freuda a Carla Gustava Junga, alebo plánovanie ruskej revolúcie v Londýne. O čo bezvýznamnejší a ľahko prehliadnuteľný sa robotník Stalin v inscenácii javí, o to hrozivejším sa stáva uvedomenie si bezbrehej krutovlády, do ktorej sa v Rusku naplno pustil v medzivojnovom období.
Medzi kopcami hliny, ktoré na javisku predstavujú hroby vojakov z druhej svetovej vojny, stojí odložený invalidný vozík so starou paňou. Okolo neho chvatne pobehujú ako nevesty vojny nemocničné sestričky. Do obrazu vstupuje dcéra i vnučka starej ženy. Aj na ne dolieha ťarcha osudu ich predkov – stará matka totiž prežila časť života vo väzení, lebo kolaborovala s fašizmom. Vnučka nepoznala ani svojho deda a zrejme ani svojho otca. I preto sa cíti vykorenená. Podlieha alkoholickému opojeniu a sebatrýzneniu. Mladá rakúska herečka Stefanie Reisperger z prestížneho viedenského divadla Burgtheater, ktoré v Bratislave hosťovalo po tridsiatich šiestich rokoch, sa v inscenácii Celibát nebojí byť škaredá. Na javisku sa natiera hlinou a ukazuje aj zopár kilogramov navyše. Miestami monologický text inscenácie plynie takmer ako poézia. Je plný neporozumenia vedúceho ku generačným výčitkám. Neónové svetlá ožarujú postavy, z ktorých sa stávajú len čierne siluety nad zničenými hrobmi. Vizuálna stránka inscenácie režiséra Roberta Borgmanna je fascinujúca, text mladého rakúskeho autora Ewalda Palmetshofera, ktorý vznikol na objednávku viedenského divadla, veľmi silný. Burgtheater sa v Bratislave ukázal v plnej sile.
Na rovnakom generačnom pôdoryse (stará matka, matka, dcéra) je postavená aj divadelná hra Kameň od nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga, ktorú na festival priviezlo Národné divadlo z Prahy. Jej pomyselným hlavným hrdinom je starý honosný dom, ktorý prežil niekoľko generácií a režimov minulého storočia vrátane fašizmu a komunizmu. Aj hrdinky tejto českej inscenácie si so sebou nesú ťaživé bremeno minulosti, pričom sa snažia ospravedlniť činy svojich predkov. V inscenácii režiséra a šéfa Činohry Michala Dočekala sa veľmi prirodzene prelínajú tri časové roviny. Herečky sa medzi nimi pohybujú prostredníctvom zmeny oblečenia a zmeny intonácie hlasu. Výborný je výkon Kateřiny Winterovej, ktorá svoju hrdinku v troch generačných rovinách v rozmedzí šesťdesiatich rokov hrá vždy inak, vždy na nerozoznanie. Rovnako jej veríme 20-ročnú novomanželku, ako aj 70-ročnú vetchú babičku, ukrývajúcu sa pred minulosťou pod stôl. Tragiku inscenácie mierne vyvažuje humorný podtón, ktorý je prítomný najmä na jej začiatku. Inscenácia Kameň rozhodne stojí za zhliadnutie.

.krátke okamihy katarzie
Silný emočný moment na konci prvého dejstva priniesla maďarská inscenácia Cigáni, ktorá vznikla podľa skutočnej udalosti, a s ktorou v rámci festivalu Eurokontext hosťovalo v SND divadlo Katona József Szinház z Budapešti. Prvá hodina predstavenia, odohrávajúca sa zväčša v dedinskej krčme, je autentickým obrazom rozmarného a hlučného života rómskej komunity v Maďarsku, ale vlastne aj kdekoľvek inde. Mentalitu rómskeho etnika, ale aj otvorené rasistické narážky väčšinového obyvateľstva servíruje režisér Gábor Maté divákom s priehrštím humoru, ako veľkolepú dedinskú frašku plnú veselej cigánskej hudby. A odrazu, po šesťdesiatich minútach odľahčenej divadelnej zábavy, započuť spoza kulís streľbu z automatu. Následne dochádza k zmene osvetlenia scény na červeno, pričom steny javiska začínajú pomaly zatekať krvou. Je koniec prvého dejstva a rasová nenávisť si práve vyžiadala svoje obete. Druhé dejstvo inscenácie Cigáni sa koncentruje na vyšetrovanie udalosti, ktoré sa nezaobíde ani bez pozornosti médií, pričom miestni vyšetrovatelia a polícia kamuflujú všetko, čo sa dá, snažiac sa uzatvoriť prípad ako nešťastnú náhodu – odvolávajúc sa na požiar spôsobený elektrickým prúdom, ktorý rómska rodina odoberala údajne načierno.
Sugestívnym zástupcom slovenských inscenácií na festivale, jedným z piatich nových titulov SND, bola Polnočná omša mladého režiséra Lukáša Brutovského, ktorá sa odohráva na Štedrý deň roku 1944. Aj táto inscenácia sa držala línie vyrovnávania sa s minulosťou, ktorá bola silným hnacím motorom väčšiny zahraničných predstavení. Na ploche obdĺžnikovej obývačky, medzi dvoma protiľahlými hľadiskami činoherného štúdia SND, sa v nej stretli piati členovia slovenskej rodiny, z ktorých jeden syn je gardista, druhý partizán a tretia dcéra arizátorka. Rodina má byť pokope, hovorí autor hry Peter Karvaš prostredníctvom postavy otca, ktorého hrá Emil Horváth. K jeho slovám by sa žiadalo s ľahkou mierou irónie alebo súčasne aj s plnou vážnosťou dodať – za každých okolností! Režisér Brutovský je majstrom vytvárania vypätých psychologických situácií a bolestivých emočných rezov. Fascinujúci vo svojej emocionálnej pestrofarebnosti je herecký výkon Petry Vajdovej v úlohe arizátorky cukrárne. V pozadí inscenácie celý čas hrá zvonkohra – predzvesť krutého konca. O ten sa postará nemecký dôstojník v podaní Richarda Stankeho, ktorý hovorí, že moc, ktorú človek nepoužije, spôsobuje ešte väčšie potešenie ako moc, ktorú použije. Zodpovednosť napokon padá na každého! Klasická katarzia sa tu však nekoná, ak za ňu, samozrejme, nepočítame hlboký otras, ktorý v nás Polnočná omša zanechá.
Silný očistný moment a vzápätí aj vytriezvenie prišli do SND spolu s dokumentárnou inscenáciou Majdanské denníky, ktorá dorazila do Bratislavy až z ukrajinského Kyjeva. Išlo o monologické výpovede rôznych ľudí, ktorí v ohrození života na vlastnej koži, ťahaní na majdanské námestie neznámou vnútornou silou, zažili minuloročnú ukrajinskú revolúciu. Okamih katarzie nastal, keď šiesti herci začali spievať ukrajinskú hymnu. Vtedy z publika na znak hrdosti, ako aj solidarity vstala približne dvadsiatka ľudí, pričom tí z nich, ktorí slová hymny ovládali, spievali spolu s hercami. Dojemný okamžik vzápätí vystriedalo vytriezvenie, keď sa od klavíra ozvala Beethovenova Óda na radosť – oficiálna hymna Európskej únie. Z publika v tom okamihu nevstal, bohužiaľ, nikto. Majdanské denníky neohurujú žiadnymi mimoriadnymi divadelnými prostriedkami, okrem hercov v nich vystupujú len stoličky, klavír a hojdací koník. Ich sila spočíva v tom, že sprostredkúvajú pocity autentických ľudí, ktorí naživo zažili veci, ktoré sme my len sprostredkovane a nezainteresovane sledovali v televízií.

.krása efemérneho bytia
Odľahčenie ťažkých tém priniesla hodinová belgická inscenácia Prečo Eva?, v ktorej sa síce postavy nevyrovnávali s minulosťou, ale téma múr, ktorá bola leitmotívom festivalu Eurokontext, v nej bola zrejme najdominantnejšia. Primárne preto, že herci boli celý čas oddelení od divákov reálnymi múrmi obdĺžnikovej škatule postavenej na javisku štúdia SND. Ich slová, zväčša akési vnútorné monológy, prenikali k divákom cez mikrofóny, ale viac než o slová išlo o expresívne, takmer filmové bytie v uzatvorenom svete, v akejsi obývačke či pracovni zapratanej knihami, rastlinami a starožitnosťami a vytapetovanej výstrižkami z novín. Mladá herecká dvojica z divadla Thèâtre de Liège hrala bez toho, aby cez nepriehľadné sklo videla na divákov, hoci občas si na nich – v rámci narušenia divadelnej ilúzie – posvietila. V inscenácii boli zrejmé vplyvy viacerých ikon filmového či knižného umenia – Franzom Kafkom začínajúc a Andrejom Tarkovským končiac.
Okrem spomínaných inscenácií sa na prvom ročníku festivalu Eurokontext, ktorého organizátorom bolo Slovenské národné divadlo, predstavilo ďalších šesť inscenácií vrátane nemeckej (Rozdelené nebo), ktorá vznikla podľa rovnomenného povojnového románu Christy Wolf a gruzínsko-talianskej (Bláznove zápisky), ktorá vychádzala z predlohy Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Slovenskí zástupcovia očarili živelnosťou a unikátnou scénografiou (Nevesta hôľ), réžiou orientovanou na psychológiu (Bačova žena) či odvážnym stvárnením slovenskej histórie (Prorok Štúr a jeho tiene, Mojmír II. alebo súmrak ríše).
Činoherné divadlo ako inventúra minulosti zasahujúcej do súčasnosti a neprikrášlená reflexia nás samých. I tak by sa dal jednou košatou vetou zhrnúť základný pocit z prvého ročníka festivalu Eurokontext.sk. Ten budúcoročný bude zameraný na operu a balet/tanec. Ostáva veriť, že bude rovnako spoločensky aktuálny a umelecky podnetný.
.autor je divadelný publicista a dramatik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite