Robert Fico sa svojimi myšlienkami netají. Nedávno so súdružskou otvorenosťou zástupcom samosprávy povedal, že je etatista.
Z pozície najvyššieho predstaviteľa štátnej správy nepovedal nič prevratné. A predsa: nie doslovne, ale dostatočne jasne samospráve naznačil, že chce viac moci aj na jej úkor.
Fico tak pomenoval hlavnú líniu svojej politiky. Kedysi sa to nazývalo dvojjedinou mocou strany a vlády. Aby nedošlo k nedorozumeniu, Fico tým nemyslí moc štátu vo vzťahu k ostatným štátom. Tam je skromný a pokorný na všetky svetové strany. Fico hovorí o vnútornom usporiadaní štátu a pod pojmom štát myslí štátnu správu od vlády až po najnižšie štátne úrady. A nemyslí len na moc vlády vo vzťahu k samospráve, ale na celú deľbu moci v štáte.
Ficovo politické správanie je krištáľovo jasné. Vedie boj na všetkých frontoch, lebo chce zmeniť vnútornú povahu štátu. Útočí na politickú opozíciu nie preto, že pri moci prepájala politickú moc s ekonomickou, lebo to robí sám a nijako sa tým netají, ale preto, že opozícia vládnej moci zavadzia.
Premieňa vládnu politiku na trvalú kampaň a mobilziáciu voličov, a povedzme rovno, že najmä na propagandu svojej vlastnej strany. Zavádza do ekonomiky kampaňovitosť, lebo čím iným ako politickou kampaňou sú jeho plány na dokončenie diaľnice do volieb v roku 2010 a na výstavbu širokorozchodnej trate až do Bratislavy, ak nie politickou kampaňou v duchu veľkých stavieb socializmu.
Útočí na nezávislosť médií, lebo nie sú hlásnou trúbou strany a vlády. Nový tlačový zákon prijal len preto, aby mohol z vládnej pozície zasahovať do chodu nezávislej tlače. Z verejnoprávnej televízie robí za naše peniaze vládnu. Atakuje občiansku spoločnosť v jej práve na združovanie, lebo je ešte stále priveľmi nezávislá od vlády. Obmedzuje slobodný prístup k informáciám, lebo chce utajovať činnosť vlády a štátnych úradov.
Vstupuje do ústavných práv vlastníkov, lebo chce rozhodovať o našich majetkoch. Ničí správcovské spoločnosti, lebo chce mať v rukách našu starobu. Zasahuje do práce polície a do vyšetrovania, lebo chce prekvalifikovať obete na vinníkov. Vymýšľa vyšetrovacie komisie, lebo si je istý, že jeho parlamentná väčšina je väčšinou strany a vlády. Chce preniesť preukazovanie pôvodu majetku zo žalobcu na obžalovaného, lebo to podporuje systém udávania pod kuratelou štátnej moci.
Dokonca ide tak ďaleko, že predpisuje, z ktorého šlabikára sa majú učiť prváci a nazýva to reformou vzdelávania. Ordinuje nám nielen to, koho a ako máme pod vedením strany a vlády oslavovať, ale aj jediný výklad našej histórie, o ktorom nepripúšťa diskusiu a nazýva to vlastenectvom. Zvažuje, ako dostať do rúk Ústav pamäti národa, montuje tabule svojim politickým predkom, lebo chce mať pod kontrolou našu pamäť.
Fico má jasnú líniu. Hovorí ľuďom, že sa majú zaujímať len o to, ako sa najedia, lebo to ostatné „nikoho nezaujíma“. Zabúda však na to, že komunizmus skrachoval aj preto, že oddelil ekonomiku od slobody a nakoniec nebol ani slobodný, ani ekonomicky úspešný.
Takúto jasnú líniu nemá politická opozícia, lebo si neuvedomuje, že nejde o nič menšie ako o povahu štátu. Ficov etatizmus, jeho vládovláda jej neprekáža. Ešte stále si pamätá, ako chutí moc.
Zatiaľ platí aspoň to, že slobodná spoločnosť uspela tam, kde si našla svoju líniu odporu, vybudovala obranné mechanizmy a už v zárodku sa postavila proti obmedzovaniu základných práv a slobôd. Hovorím to na chválu občianskych aktivít, ktoré zamedzili prijatiu zlých zmien v Zákone o slobodnom prístupe k informáciám a v Spolkovom zákone a hovorím to rád, aj keď si dobre uvedomujem, čo znamená to slovíčko "zatiaľ".
Z pozície najvyššieho predstaviteľa štátnej správy nepovedal nič prevratné. A predsa: nie doslovne, ale dostatočne jasne samospráve naznačil, že chce viac moci aj na jej úkor.
Fico tak pomenoval hlavnú líniu svojej politiky. Kedysi sa to nazývalo dvojjedinou mocou strany a vlády. Aby nedošlo k nedorozumeniu, Fico tým nemyslí moc štátu vo vzťahu k ostatným štátom. Tam je skromný a pokorný na všetky svetové strany. Fico hovorí o vnútornom usporiadaní štátu a pod pojmom štát myslí štátnu správu od vlády až po najnižšie štátne úrady. A nemyslí len na moc vlády vo vzťahu k samospráve, ale na celú deľbu moci v štáte.
Ficovo politické správanie je krištáľovo jasné. Vedie boj na všetkých frontoch, lebo chce zmeniť vnútornú povahu štátu. Útočí na politickú opozíciu nie preto, že pri moci prepájala politickú moc s ekonomickou, lebo to robí sám a nijako sa tým netají, ale preto, že opozícia vládnej moci zavadzia.
Premieňa vládnu politiku na trvalú kampaň a mobilziáciu voličov, a povedzme rovno, že najmä na propagandu svojej vlastnej strany. Zavádza do ekonomiky kampaňovitosť, lebo čím iným ako politickou kampaňou sú jeho plány na dokončenie diaľnice do volieb v roku 2010 a na výstavbu širokorozchodnej trate až do Bratislavy, ak nie politickou kampaňou v duchu veľkých stavieb socializmu.
Útočí na nezávislosť médií, lebo nie sú hlásnou trúbou strany a vlády. Nový tlačový zákon prijal len preto, aby mohol z vládnej pozície zasahovať do chodu nezávislej tlače. Z verejnoprávnej televízie robí za naše peniaze vládnu. Atakuje občiansku spoločnosť v jej práve na združovanie, lebo je ešte stále priveľmi nezávislá od vlády. Obmedzuje slobodný prístup k informáciám, lebo chce utajovať činnosť vlády a štátnych úradov.
Vstupuje do ústavných práv vlastníkov, lebo chce rozhodovať o našich majetkoch. Ničí správcovské spoločnosti, lebo chce mať v rukách našu starobu. Zasahuje do práce polície a do vyšetrovania, lebo chce prekvalifikovať obete na vinníkov. Vymýšľa vyšetrovacie komisie, lebo si je istý, že jeho parlamentná väčšina je väčšinou strany a vlády. Chce preniesť preukazovanie pôvodu majetku zo žalobcu na obžalovaného, lebo to podporuje systém udávania pod kuratelou štátnej moci.
Dokonca ide tak ďaleko, že predpisuje, z ktorého šlabikára sa majú učiť prváci a nazýva to reformou vzdelávania. Ordinuje nám nielen to, koho a ako máme pod vedením strany a vlády oslavovať, ale aj jediný výklad našej histórie, o ktorom nepripúšťa diskusiu a nazýva to vlastenectvom. Zvažuje, ako dostať do rúk Ústav pamäti národa, montuje tabule svojim politickým predkom, lebo chce mať pod kontrolou našu pamäť.
Fico má jasnú líniu. Hovorí ľuďom, že sa majú zaujímať len o to, ako sa najedia, lebo to ostatné „nikoho nezaujíma“. Zabúda však na to, že komunizmus skrachoval aj preto, že oddelil ekonomiku od slobody a nakoniec nebol ani slobodný, ani ekonomicky úspešný.
Takúto jasnú líniu nemá politická opozícia, lebo si neuvedomuje, že nejde o nič menšie ako o povahu štátu. Ficov etatizmus, jeho vládovláda jej neprekáža. Ešte stále si pamätá, ako chutí moc.
Zatiaľ platí aspoň to, že slobodná spoločnosť uspela tam, kde si našla svoju líniu odporu, vybudovala obranné mechanizmy a už v zárodku sa postavila proti obmedzovaniu základných práv a slobôd. Hovorím to na chválu občianskych aktivít, ktoré zamedzili prijatiu zlých zmien v Zákone o slobodnom prístupe k informáciám a v Spolkovom zákone a hovorím to rád, aj keď si dobre uvedomujem, čo znamená to slovíčko "zatiaľ".
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.