Možno to bolo iba kvôli olympiáde a tomu, že na Čínu sú teraz upreté pohľady sveta. Možno to bolo v snahe vylepšiť obraz vlády po krvavom potlačení nepokojov v Tibete. A možno to bola iba snaha využiť príležitosť a ukázať sa v lepšom svetle ako arogantná vojenská vláda v Barme
(inak spojenec Pekingu), ktorá, hoci sama neschopná zorganizovať záchranné práce po ničivom cyklóne, nevpustila do krajiny zahraničnú pomoc. Faktom však je, že keď došlo minulý týždeň v Číne k najhoršiemu zemetraseniu za posledných 30 rokov, úrady prejavili väčšiu pružnosť. Na miesto boli spolu s armádou, viditeľne pripravovanou aj na takéto zásahy (čo je tiež posun k lepšiemu), vyslaní aj novinári. A to, že čínsky premiér prišiel rýchlo na miesto tragédie, tiež svedčí o tom, že čínske vedenie pozorne sleduje nálady obyvateľstva.
Mať radosť z toho, že čínske úrady tentoraz nepopierali samotné nešťastie a nezatajovali počet obetí, je samozrejme len ukážkou toho, aké nízke očakávania má svet od Číny. Možnosť posielať z miesta nešťastia správy je však viac ako iba gesto. Je to aj príležitosť pozrieť sa na chyby pri záchranných prácach, ku ktorým vždy dochádza aj v najvyspelejších krajinách – spomeňme si na nespokojnosť obyvateľov z New Orleans po hurikáne Katrina.
To, že sa Číňania tomu riziku vystavili, je jedným z lepších prejavov tamojšieho režimu a ukážkou nejednoznačného obrazu, ktorý o sebe dnes najľudnatejšia krajina sveta už dlhšie vydáva. K lepším stránkam treba pripočítať rastúcu ekonomickú slobodu Číňanov a občasné prejavy kritiky v médiách. Integrálnou časťou tohto obrazu však ostávajú aj čierne, kľúčové stránky režimu, ktorý si z komunistickej ideológie neponechal už takmer nič – okrem tuhej mocenskej kontroly celej spoločnosti: a tak sú v Číne politickí väzni, potláčané občianske slobody a ľudské práva, a pohrávanie sa s myšlienkou nacionalizmu ako nástroja na odvrátenie pozornosti od niektorých nezvládaných problémov. Čína je dnes krajina dvoch tvárí.
Ak bola čínska odpoveď na prírodnú katastrofu v čomsi povzbudzujúca (hoci Číňania tiež obmedzovali zahraničných záchranárov v operáciách priamo na miestach nešťastia), barmská odpoveď bola úplne deprimujúca. Nepustiť záchranárov a odoprieť rýchlu pomoc vlastným ľuďom je nepredstaviteľne neľudské. Také sú neslobodné režimy. Obe nešťastia sú však najmä pripomenutím hraníc toho, nakoľko je človek pánom sveta. Každé zachvenie zeme či silnejšie zafúkanie vetra môže zanechať desaťtisíce mŕtvych. Sme krehkí a zraniteľní, v Číne, v Barme či v Tatrách.
(inak spojenec Pekingu), ktorá, hoci sama neschopná zorganizovať záchranné práce po ničivom cyklóne, nevpustila do krajiny zahraničnú pomoc. Faktom však je, že keď došlo minulý týždeň v Číne k najhoršiemu zemetraseniu za posledných 30 rokov, úrady prejavili väčšiu pružnosť. Na miesto boli spolu s armádou, viditeľne pripravovanou aj na takéto zásahy (čo je tiež posun k lepšiemu), vyslaní aj novinári. A to, že čínsky premiér prišiel rýchlo na miesto tragédie, tiež svedčí o tom, že čínske vedenie pozorne sleduje nálady obyvateľstva.
Mať radosť z toho, že čínske úrady tentoraz nepopierali samotné nešťastie a nezatajovali počet obetí, je samozrejme len ukážkou toho, aké nízke očakávania má svet od Číny. Možnosť posielať z miesta nešťastia správy je však viac ako iba gesto. Je to aj príležitosť pozrieť sa na chyby pri záchranných prácach, ku ktorým vždy dochádza aj v najvyspelejších krajinách – spomeňme si na nespokojnosť obyvateľov z New Orleans po hurikáne Katrina.
To, že sa Číňania tomu riziku vystavili, je jedným z lepších prejavov tamojšieho režimu a ukážkou nejednoznačného obrazu, ktorý o sebe dnes najľudnatejšia krajina sveta už dlhšie vydáva. K lepším stránkam treba pripočítať rastúcu ekonomickú slobodu Číňanov a občasné prejavy kritiky v médiách. Integrálnou časťou tohto obrazu však ostávajú aj čierne, kľúčové stránky režimu, ktorý si z komunistickej ideológie neponechal už takmer nič – okrem tuhej mocenskej kontroly celej spoločnosti: a tak sú v Číne politickí väzni, potláčané občianske slobody a ľudské práva, a pohrávanie sa s myšlienkou nacionalizmu ako nástroja na odvrátenie pozornosti od niektorých nezvládaných problémov. Čína je dnes krajina dvoch tvárí.
Ak bola čínska odpoveď na prírodnú katastrofu v čomsi povzbudzujúca (hoci Číňania tiež obmedzovali zahraničných záchranárov v operáciách priamo na miestach nešťastia), barmská odpoveď bola úplne deprimujúca. Nepustiť záchranárov a odoprieť rýchlu pomoc vlastným ľuďom je nepredstaviteľne neľudské. Také sú neslobodné režimy. Obe nešťastia sú však najmä pripomenutím hraníc toho, nakoľko je človek pánom sveta. Každé zachvenie zeme či silnejšie zafúkanie vetra môže zanechať desaťtisíce mŕtvych. Sme krehkí a zraniteľní, v Číne, v Barme či v Tatrách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.