Keď sa prevalí prípad obludného sexuálneho násilia rodiča na vlastnom dieťati, má bulvár čo písať. Ale temný príbeh Josefa Fritzla, ktorý svoju dcéru držal takmer štvrťstoročie v pivničnom bunkri, mal s ňou sedem detí, z ktorých tri až do svojho oslobodenia nevideli denné svetlo, vyvolá silné emócie
aj u ľudí, ktorých obvykle senzácie až tak nepriťahujú. Prípadov incestu a sexuálneho násilia otcov na dcérach je známych veľa a prakticky zo všetkých končín sveta, toto je však prípad mimoriadny. Napríklad aj tým, že ešte nikdy v modernej Európe nebol zaznamenaný prípad takej extrémnej a dlhotrvajúcej deprivácie, akej boli vystavené tri deti, ktoré prežili tie roky v pivnici. Aj omnoho menej extrémne prípady deprivácie v detstve pritom mávajú za následok nezvratné psychické poškodenia.
Josef Fritzl je bezpochyby psychopat. V tomto smere nie je výnimočný ničím. Ani tým, že na ľudí mimo svojej rodiny pôsobil ako šarmantný človek. Povrchný pôvab a patologický sklon klamať bývajú pravidelne črtami psychopata, rovnako ako neexistencia akýchkoľvek výčitiek svedomia či pocitu viny či neschopnosť vcítiť sa do utrpenia iného človeka. Absolútnym motívom Josefa Fritzla vo vzťahu k jeho dcére nebol zrejme sex, ale patologická túžba úplne si ju podrobiť, zmanipulovať, zbaviť vôle a schopnosti vzoprieť sa.
Tento hrozný príbeh nie je primárne o Fritzlovi (ten nech dožije vo väzení), ale o jeho deťoch – dcére, ktorú zneužíval i tých, ktoré s ňou splodil. Ich duša je strašne zranená. Je poškodená po dlhoročnom horore v pivničnej kobke viac než si vieme predstaviť. Tí ľudia budú potrebovať pomoc a psychoterapiu dlhé roky a ani to už nemôže všetko zahojiť.
Ona, dcéra, ešte dlho bude vystavená neznesiteľnému citovému zmätku, v ktorom sa budú miešať hnev s paradoxnou vinou, smútok so strachom, dezorientácia s úľavou. A najmä bezmocnosť zoči-voči základným veciam života a komunikácii s inými ľuďmi. Dvaja chlapci „z pivnice“ si možno so svojimi ťažkými poškodeniami duše i tela poradia skôr, ale i to môže trvať dlhé roky. A bude to vyžadovať nadľudskú dávku citu a ohľadov.
Keď sa mladší z dvoch chlapcov dostal prvýkrát z pivnice, ukázal na oblohu a opýtal sa jedného z policajtov: „Tam hore je Boh?“ Neviem, čo policajt odpovedal, ale chlapcovi zostane asi navždy podozrenie, že ak Boh je, tak do pivníc nevidí. Inak by musel počuť a vidieť všetko, čo videl a počul ten chlapec. A na to sa nedá len tak prizerať.
aj u ľudí, ktorých obvykle senzácie až tak nepriťahujú. Prípadov incestu a sexuálneho násilia otcov na dcérach je známych veľa a prakticky zo všetkých končín sveta, toto je však prípad mimoriadny. Napríklad aj tým, že ešte nikdy v modernej Európe nebol zaznamenaný prípad takej extrémnej a dlhotrvajúcej deprivácie, akej boli vystavené tri deti, ktoré prežili tie roky v pivnici. Aj omnoho menej extrémne prípady deprivácie v detstve pritom mávajú za následok nezvratné psychické poškodenia.
Josef Fritzl je bezpochyby psychopat. V tomto smere nie je výnimočný ničím. Ani tým, že na ľudí mimo svojej rodiny pôsobil ako šarmantný človek. Povrchný pôvab a patologický sklon klamať bývajú pravidelne črtami psychopata, rovnako ako neexistencia akýchkoľvek výčitiek svedomia či pocitu viny či neschopnosť vcítiť sa do utrpenia iného človeka. Absolútnym motívom Josefa Fritzla vo vzťahu k jeho dcére nebol zrejme sex, ale patologická túžba úplne si ju podrobiť, zmanipulovať, zbaviť vôle a schopnosti vzoprieť sa.
Tento hrozný príbeh nie je primárne o Fritzlovi (ten nech dožije vo väzení), ale o jeho deťoch – dcére, ktorú zneužíval i tých, ktoré s ňou splodil. Ich duša je strašne zranená. Je poškodená po dlhoročnom horore v pivničnej kobke viac než si vieme predstaviť. Tí ľudia budú potrebovať pomoc a psychoterapiu dlhé roky a ani to už nemôže všetko zahojiť.
Ona, dcéra, ešte dlho bude vystavená neznesiteľnému citovému zmätku, v ktorom sa budú miešať hnev s paradoxnou vinou, smútok so strachom, dezorientácia s úľavou. A najmä bezmocnosť zoči-voči základným veciam života a komunikácii s inými ľuďmi. Dvaja chlapci „z pivnice“ si možno so svojimi ťažkými poškodeniami duše i tela poradia skôr, ale i to môže trvať dlhé roky. A bude to vyžadovať nadľudskú dávku citu a ohľadov.
Keď sa mladší z dvoch chlapcov dostal prvýkrát z pivnice, ukázal na oblohu a opýtal sa jedného z policajtov: „Tam hore je Boh?“ Neviem, čo policajt odpovedal, ale chlapcovi zostane asi navždy podozrenie, že ak Boh je, tak do pivníc nevidí. Inak by musel počuť a vidieť všetko, čo videl a počul ten chlapec. A na to sa nedá len tak prizerať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.